fbpx

Napriek všetkému dobrému, čo nám život prináša, nám aj berie. Tak sa stalo, že nám zobral nášho pradedka…

Martin Miler: Sťahovanie pozostalostiKeby to nebolo tak, ako to je, tak by to bolo inak. Ale nie je. 

Je to tak, že napriek všetkému dobrému, čo nám život prináša, nám aj berie. Tak sa stalo, že nám zobral nášho pradedka zo Zlína.

Po všetkých smutnostiach, ktoré k tejto udalosti patria, bolo potrebné vysporiadať aj to, čo po pradedkovi ostalo. Ako prebehlo delenie, vôbec netuším a ani ma to nezaujímalo. Iba jedného dňa prišlo auto, ktoré priviezlo veci, ktoré pripadli tatovi. Medzi nimi bol starý nábytok, obraz, budík, bimbacie hodiny a luster (posledné dve spomenuté, dodnes zdobia moju pracovňu).

Či tam boli aj ďalšie veci alebo nie, to si nepamätám, ale pamätám si, že som pomáhal s vykladaním.

Teda nepamätám si úplne s čím presne som pomáhal, ale úplne presne si pamätám na plastové vedro naplnené studenou vodou. V ňom boli umiestnené nápoje, aby sa chladili. Boli určené pre pomocníkov so sťahovaním. Malinovky, kofola a pivo. Nie, to iba tie fľaše tak vyzerali, ako pivové.

Skúmavo som si ich prezeral. Mali identický tvar aj farbu ako pivové, ale pivo v nich nebolo. Na vignete bolo napísané, Pito, nealkoholické pivo. Húúú nealkoholické to by som mohol, éééé pivo, to asi nemôžem, pomyslel som si.  V tom čase som už bol v kategórii 10+, teda som mohol sám obsluhovať výťah, ale zároveň som bol 15-.

Kategória 15+ v tom čase mala svoje práva.

Napríklad mohli brigádovať a keď mohli brigádovať, tak mohli mať aj peniaze a keď mali peniaze, mohli si za ne kúpiť aj cigarety. Nealkoholické pivo, ale bola nová neznáma. Malo by patriť do kategórie s cigaretami? Alebo do kategórie spolu s alkoholom, lebo ak budeme veľmi rigorózny, tak obsah alkoholu bol 0,59%? Alebo keď sa na ňom písalo nealkoholické, tak by som ho mohol aj ja?

Rozhodol som sa preskúmať, či by existovala možnosť konzumácie, tohto nápoja pre osoby 10+.

Internet nebol, návod na použitie tiež nie, tak som sa išiel spýtať dospelých. Dostal som povolenie otvoriť si a vypiť jednu fľašku. Hurá!

Nalial som si studenú, zlatistú tekutinu do pohára a ochutnal som. Ble, bolo to horké. Ale bolo to pivo! Teda asi nie úplne, lebo bolo nealkoholické, ale bolo, písali to na etikete. Samozrejme, že som sa prekonal a pokračoval som v pití.

Horké, nehorké, chutí, nechutí, máš pivo, hoci Pito, tak to Pi! Tréning robí majstra. Po niekoľkých, nekonečných dúškoch, už to nebola až taká tragédia. Jednu fľašku som vypil a o chvíľu som otvori a vypil ďalšiu, jednu. A po nej ďalšiu. Lebo, tak mi povedali, že si môžem otvoriť a vypiť jednu, nie dve či tri, iba, pekne poporiadku, zakaždým len jednu.

Zároveň to bolo logické, ako by som odrazu pil z dvoch fliaš? To by nedávalo zmysel. Tak sa Pito minulo, ale spomínal som naň celú noc, keď som každú chvíľu musel ísť cikať.

Potom sa mi, toto Pito, na dlhé roky stratilo z obzoru.

Neviem či ho prestali vyrábať alebo len viazli dodávky do siete maloobchodu. Ak by sa prestalo vyrábať, tak by to bolo jasné, ale ak by sa vyrábalo, tak určite by sa plán výroby prekračoval, lebo inak by to nemalo zmysel, potom už mohli iba viaznuť tie dodávky.

Neviem, dnes sú takých nápojov plné pulty a ja si rád dám, od smädu, nealkoholické.

Martin Miler
Autor je psychológ

Mohlo by vás zaujímať