fbpx
Martin Miler: Prázdniny a rybačka na potoku
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Prázdniny a rybačka na potoku

Martin Miler: Prázdniny a rybačka na potoku

Aké by to boli prázdniny u babky, keby som nešiel na ryby? Všetko som si potreboval dobre pripraviť, lebo prísť k potoku a zistiť, že mi niečo chýba by znamenalo, by znamenalo, by… no proste musel by som sa vrátiť a to sa mi nechcelo. Udica, odložená v šope, bola obalená vrstvou prachu a pavučín, do vedierka sa od minulého roka opäť viac zahryzla korózia, ale ešte nebolo deravé a samozrejme potreboval som návnadu.

Najlepšie by boli dážďovky, lenže v záhrade bolo sucho ako po biblickej apokalypse. To by som v nej našiel skôr zlatú žilu, než dážďovku. Tato hovoril, že jalce sa dajú chytať aj na čerešne, ale tie sme všetky už dávno zjedli. Neostávalo mi iné, len si urobiť vhodné cestíčko. Tato mi už dávnejšie poradil, že dobré je cesto zo zmesi vajca, múky a muškátového orecha. Nemal som najmenšiu predstavu, koľko toho cesta budem potrebovať, tak som usúdil, že z dvoch vajec by snáď mohlo stačiť. Dve vajíčka a mletý muškátový orech na úvod. Vo fľaštičke ho bolo dosť, tak som sypal, niečo na štýl Jana Wericha, přiměřeně. A hrubá múka, až dovtedy kým cesto nebolo tvrdé ako tá pôda v záhrade. Zistil som, že z dvoch vajec bude cesta dosť, na celé prázdniny.

„Babka, idem na potok, chytať ryby,“ oznámil som.

„Ryby?“ začudovala sa babka. „To skôr vytiahneš koleso z bicykla, než by si tam rybu chytil. Len si dávaj pozor, aby si tam nespadol a neutopil sa.“

Vyzbrojený babkinou skepsou, mojimi pomôckami a kľúčmi od zadnej bránky som vyrazil. Dostať sa cez zadnú bránku, k potoku, bolo ako vniknúť do trezora v banke. To, že bola zamknutá zámkou, ktorá bola pripevnená na reťazi, to bol len nepodstatný začiatok. Bránku zhotovil ešte môj dedko a ten mal rád veci pevné a odolné. Vyrobil ju teda z agátového dreva. Každá guľatina bola originál, všetky dobre pospájané a celé to bolo zavesené na mohutných pántoch. No zavesené. Bránka nimi bola spojená na jednej strane so stĺpom, ktorý tvoril jednu časť rámu. Bola taká, ťažká, že nevisela, ale stála na zemi. Z druhej strany bol, okrem nepodstatnej reťaze, ešte na hornej strane, niekoľkokrát omotaný hrubý nepoddajný oceľový drôt.

Vždy keď som sa ho snažil vysunúť, tak som si medzi jednotlivé okruhy pricvikol prsty. No čo už, ani bankový lupič to nemá ľahké. Posledným zabezpečením bola tehla, špeciálne spriečená medzi bránku a zem. Vybrať ju znamenalo, podvihnúť bránku. Povedzme si pravdu, Thorove kladivo by som zodvihol skôr než túto súčasť protitureckého opevnenia.

Tak som vždy bránku, len odchýlil na hornom rohu a prepchal som sa von. Myslím, že ak by dedko žil dnes, určite by pracoval niekde, ako návrhár bezpečnostných systémov. Vedel som, že by asi bolo správne, bránku z druhej strany zatvoriť, ale vedel som aj to, že načo. Len som ju vyrovnal tak, aby vyzerala ako zatvorená a mohol som ísť.

Potok tiekol aj priamo za našou záhradou, ale svah tam bol taký strmý, že by som v tom potoku určite skončil a to by som babke neurobil. Odobral som sa teda kúsok ďalej na moje obľúbené miesto, kde bola čistinka, na ktorej som sa mohol pohodlne rozložiť.

Zahájil som svoj obvyklý rybársky rituál.

Ugúľal som guľôčku z cesta, nastokol na háčik a nahodil. O chvíľu som háčik z vody vytiahol a guľôčka nikde. Túto procedúru som opakoval dovtedy, kým to bolo nevyhnutné, niekedy aj celý čas, ktorý som trávil na rybačke. Teraz to po piatich, šiestich pokusoch začalo vyzerať inak. Plavák na vode sa začal jemne mykať a ja som vedel, že sa blížia dobré časy. Ryba sa zaujímala o moje exkluzívne, čerstvé cesto. Trpezlivo som čakal a v istom okamihu som prudko trhol v nádeji, že ryba má háčik v papuli a ja ju chytím. Silón sa napol a ja som vedel, že mám niečo veľké. Nebolo to vôbec jednoduché, prút sa ohýbal, silón sa napínal, ja som bojoval a ryba tiež. Zaujímavé bolo, že keď som neťahal tak sa ryba nebránila, ale keď som zabral, tak to vyzeralo, že som chytil zablúdenú vyzu z Dunaja.

Do kelu, pomyslel som si, veď toto hebedo ani nezmestím do môjho vedierka. Každý materiál má však svoju medzu únosnosti, aj silón. Roztrhol sa. Odtrhol sa mi háčik. Napriek tomu, že som sa chcel dosť dobre nachystať, tak náhradný háčik som so sebou nemal. Je skvelé mať v pláne, že sa nechcem vracať späť a potom zistiť, že aj tak musím. Rýchlo som vybehol domov a späť. Pre istotu som zobral dva háčiky. Nahodil som a čakal. A nič. Návnada preč, nahodil som a čakal. A nič. Návnada preč, nahodil som a čakal. Túto procedúru som opakoval dostatočne dlho na to, aby sa mi takmer minuli moje zásoby cesta. Z posledných zvyškov som ušúľal jednu veľkú guľôčku. Posledný pokus. Celý háčik zmizol v guľôčke. Vďaka hmotnosti cesta zmizol pod hladinou aj plavák. Začal som teda postupne navíjať, aby som skorigoval hmotnosť. Išlo to, len chvíľu, potom akoby sa niečo zahryzlo do návnady a nechcelo pustiť. Opäť som zápasil, postupne sa mi podarilo dostať k hladine úlovok. Čosi tmavé, podlhovasté.

Úhor! Len neskôr som sa dozvedel, že v našom potoku by úhor nebol, ani keby ho tam vypustili. To čo som začal ťahať, bol konár. Čierny, ťažký, nerybací. Najradšej by som ho tam nechal. Aj som chcel, ale háčik sa doň veľmi kvalitne zasekol. Podarilo sa mi vytiahnuť konár z vody, ale len čiastočne. Trčal z vody, ale ďalej sa s ním nedalo hnúť. Potreboval som oslobodiť svoj háčik. Nechcel som stratiť ďalší. Potreboval by som háčik niečim odháčknuť. Pokúsil som sa podísť na okraj brehu a urobiť to udicou. Bolo to tesne, stál som na brehu s rozpaženými rukami ako šermiar.

Háčik som tesne, tesne dočahoval, ale nedočiahol. Aká je pravdepodobnosť, že vzdialenosť bude presne taká, že akurát tesne nedočiahnem? Ako je možné, že sa veci väčšinou dostanú presne do tejto polohy? Bolo jedno aká bola odpoveď. Fakt bol, že som nedočiahol. Pokúšal som sa do konára hádzať kamene, palice, čokoľvek čo som našiel. Všetko bolo márne. Rozhodol som sa obetovať aj tento háčik. Ťahal som tak dlho, až sa silón roztrhol. Na konári ostal visieť nie len háčik, ale aj môj plavák. Skvelé, pomyslel som si. Prišiel som o dva háčiky, jeden plavák a cesto na celé prázdniny. Nemalo to zmysel. Znechutený som sa vrátil domov.

„No čo, koľko rýb si nachytal?“ spýtala sa babka so záujmom.

„Ále, žiadne.“

„Nevadí urobila som halušky, s ocásky, dáš si s makom alebo tvarohom?“

„S makom a cukrom,“ vyletelo zo mňa.

Babkine halušky boli vynikajúce. Oveľa chutnejšie, ako akékoľvek ryby. A ešte chutnejšie než ryby, ktoré som nechytil.

Martin Miler

Autor je psychológ

Pripravujeme projekt Stážista po štyridsiatke

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.