fbpx

Martin Miler: Nechcem nosiť okuliare

Človek sa narodí a ak je všetko v poriadku, tak vidí. Teda hneď v úvode nevidí úplne výborne, ale to sa časom upraví. Tak som to mal aj ja. Videl som. Aj keď som išiel do školy, všetko som videl, či z prvej lavice, či z poslednej. Všetko sa zmenilo vo štvrtej triede, keď som u doktora neprečítal písmenká na svetelnej tabuli.

Také malé, skoro úplne dole a ani nedávali žiadny zmysel, tak načo ich vidieť? V škole by sa také niečo vybavilo zhoršenou známkou, u doktora okuliarmi. Doktor predpísal mínus nula celých sedemdesiatpäť stotín dioptrie, v optike vyrobili a ja som ich nenosil. Zavadzali mi, tlačili ma, otravovali a vyzeral som v nich ako, ako, ako, ako pako alebo tak nejako.

Navyše také dioptrie vlastne ani nie sú dioptrie, veď začínajú, že nula. Teda ak nula, tak nič a spokojne, som okuliare ignoroval. Darilo sa mi to počas celej základnej školy, hoci dioptrie rástli spolu so mnou a na konci školy ich bolo už päť.

Malo to len jednu nevýhodu, nevidel som. Teda v škole na tabuľu alebo doma na televízor či v prítmí kina sa to dalo vydržať aj s nimi, ale ísť s nimi von? Medzi ľudí? Do spoločnosti! Ako hovorí brat môjho najlepšieho kamaráta:

“Ťažko a keď, tak sotva!”

Táto moja spoločenská bezokuliarovosť, mala svoje vedľajšie účinky. Postupne som začal byť vnímaný, ako namyslený ignorant. Dôvod bol jednoduchý, nezdravil som ľudí, ktorých som vonku stretával. Ľahko im bolo označiť ma za ignoranta, keď ma videli, ja ich nie.

Aj v najťažších časoch sa v tuneli môže objaviť svetlo, keď už nie na konci, tak aspoň počas cesty možno niekto zapne baterku, alebo zapáli sviečku lebo stále je lepšie zažať aspoň kúsok sviece, ako preklínať tmu. Takýmto svetielkom v tme, sa pre mňa stali, kontaktné šošovky. Už vtedy ma zaujímalo všetko, čo bolo zaujímavé a tak som vedel, že pôvodne sa vyrábali zo skla.

To vo mne na jednej strane vzbudilo obdiv, na druhej hrôzu z predstavy, že by som mal mať v oku vložený kus skleneného črepu. Našťastie písal vtedy už rok 1987 a nie 1887. Teda už existovali mäkučké kontaktné šošovky. Tato mi povedal, že ich dokonca vymysleli u nás, v Československu. Ich vynálezcami boli Otto Wichterle a Drahoslav Lím, ktorí vyvinuli gél s názvom poly-hydroxyetyl-metakrylát, z ktorého sa šošovky vyrábali.

(Keďže bol profesor Wichterle veľmi múdry človek, nemali ho radi ani fašisti, ktorí ho väznili, ani komunisti. Tí mu nanajvýš dovolili, aby si z detskej stavebnice Merkur vyrobil odlievacie zariadenie na výrobu prvých prototypov šošoviek, aby nakoniec, celý jeho výskum zrušili, ako nerentabilný a patent predali do USA!)

Tak sme sa s mamou jedného dňa vybrali do centra mesta, na Wolkrovu ulicu (nehľadajte ju, už sa volá Biela), kde bolo centrum pre aplikáciu kontaktných šošoviek. S aplikáciou som nemal žiadny problém, v oku mi sedeli ako uliate, na tvári mi nič neprekážalo a hlavne, videl som.

Šošovky, ale vyžadovali starostlivosť. Bolo treba ich čistiť, vyvárať, uskladňovať. Tak som ich chvíľami nosil, chvíľami nie. Stále bolo najjednoduchšie ráno vstať, nedať si okuliare, nedať si šošovky a ísť do sveta. Takto som sa, nevidiacky, prepotácal až na vysokú školu. To sa mi už zunovalo bojovať samému so sebou a začal som pravidelne nosiť okuliare.

Vidieť bolo zrazu viac, ako vyzerať. Vďaka okuliarom som uvidel aj moju budúcu manželku. Vlastne kto vie, ako by to celé bolo, keby som bol býval videl už skôr? To je už aj tak jedno, história nemá rada otázky, čo by bolo keby? Navyše to čo som videl a vidím dodnes s tým som spokojný, takže je všetko v poriadku.

Tak som teda začal nosiť okuliare a vždy mi stačili jedny, to myslím doslova. Až keď som tie staré vypozeral, dal som si urobiť nové.

Lenže teraz som už 40+, už som pán, už mi jedny nestačia. Lebo do diaľky hladím jednými a do blízkych drobností inými. A niekedy sú tie drobnosti také malé, že ich vidím iba bez okuliarov.

Tak neviem, mám ich nosiť, či nie?

Martin Miler

Autor je psychológ

Mohlo by vás zaujímať