Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ísť do zahraničia v tých časoch nebolo len tak. Napríklad také Rakúsko, do ktorého sme z hradu Devín mohli aj kameňom dohodiť, pre bežného občana v podstate ani neexistovalo. Vedeli sme, že je, veď sme ho z toho Devína mohli vidieť, ale tak dobre sme ho oplotili ostnatým drôtom, že človeku aj prešla chuť. Výlet do Čiech v tých časom žiadnou cestou do zahraničia nebol. To najbližšie zahraničie, ktoré pre Bratislavčana existovalo bolo Maďarsko.
Teda presnejšie Maďarská ľudová republika. Nechápal som prečo ľudová, ale ako dieťa som nemusel vedieť všetko, hoci som veľmi chcel. V mojej vášni ma vždy skrotila moja babka slovami, „kto je zvedavý bude skoro starý“ a to som zasa nechcel a keďže boli dôležitejšie veci ako, prečo je nejaká republika ľudová, tak som sa rozhodol nemíňať svoju mladosť na pátranie po odpovedi.
Cieľom našej cesty bol neďaleký Györ, kde sa dobre nakupovalo.
Teda vraj, lebo pre mňa to bola prvá návšteva. Na cestu sme si museli vymeniť peniaze a zobrať pasy. Teda rodičia zobrali pasy, ja som pas nemal, bol som len zapísaný v tom rodičovskom. Pasy boli nutné na to, aby nás pustili cez hranice. Hoci bolo Maďarsko spriatelenou krajinou, na hraniciach bolo treba zastať a nechať sa skontrolovať. Predsa len, jeden nikdy nevedel. Slušní ľudia sedeli pekne doma, nikam sa netrepali a tých čo sa presúvali bolo treba sledovať, trošku, máličko, ale predsa len, pre istotu a ich bezpečie, samozrejme. Po colnej a pasovej kontrole sme asi po hodine cesty dorazili do cieľa. Hneď som pochopil prečo bolo Maďarsko ľudovou republikou, ľudu tam bolo viac ako na oslavách prvého mája. Mal som pocit, že v Györi sa dá kúpiť úplne, že všelibársčo. Ja som hľadal najmä kazety, lebo som potreboval nakŕmiť náš nový kazeťák niečim stráviteľným.
No počas hľadania som zistil, že tam majú fantastické, úžasné, moderné oblečenie, po ktorom u nás nebolo ani stopy. Rodičia mi vysvetlili, že v Maďarsku boli povolení malí živnostníci a tí mohli vyrábať a predávať rôzne veci, napríklad aj oblečenie. Kto sú to živnostníci som vôbec netušil, myslel som si, že oblečenie šijú krajčíri, ale títo živnostníci robili oblečenie nenormálne moderné. Potom som tam, normálne v obchode, v potravinách natrafil na známu Chacha colu a aj na tú druhú, ktorá mala u nás, v Zlatej bráne, reklamu, že je pre psy. Zasvätený môže oponovať, že tieto coloviny boli aj u nás.
Áno, ale v maličkých fľaštičkách, ale tam mali veľké, sklenené litrovky značkovitého tvaru, naplnené čiernym nápojom, mňam. Aj keď zasa, nalejme si čistého, čierneho, bublinkového, chladeného nápoja, tá naša čierna, chladená, čapovaná nemala a ani dnes nemá konkurenciu, teda aspoň pre mňa nie. Tiež tam mali všelijaké sladkosti, iné ako u nás. Niektoré dobré, chutné, zaujímavé, iné ani omylom. Napríklad takú čokoládu by som nepoužil ani ako prostriedok na mučenie, predsa len Ženevské konvencie by sa mali dodržiavať.
Deň sa chýlil ku koncu, unavení a vynakupovaní sme sadli do auta a vydali sa na cestu späť. Na hraniciach nás opäť skontrolovali, pre istotu, aby vedeli čo si nesieme domov, či je to pre nás dobré. A možno aj preto, aby vedeli, že už sme doma, aby nás nemuseli hľadať, aby sa nemuseli báť či sa nám niečo nestalo.
Všetko to bolo len pre naše dobro, a my sme si aj mysleli, že sa máme dobre, teda aspoň do chvíle, kým sme nezistili, že nie.
