fbpx
Martin Miler: Májová cyklobúrka
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Májová cyklobúrka

Martin Miler: Májová cyklobúrka

Bol májový piatok. Deň s vôňou blížiacich sa prázdnin a rozkvitnutých rastlín. Z panelákovej pivnice som vyparkoval bicykel. Prvýkrát mamin Favorit. Teda vlastne oficiálne, už môj.

Dovtedy som jazdil na tatovom, síce tiež Favorite, ale strašne starom. Tato si ho kúpil za peniaze, z jeho prvej brigády. To bolo tak dávno, že som vtedy radšej ani neexistoval. Mamin bol naopak mladík, kúpili sme ho keď som mal možno päť rokov, takže bol mladší ako ja. Asi preto sme si tak dobre rozumeli. Navyše tatov starý mal na prehadzovačke len trojkolečko, ale ten mamin až štvorkolečko.
 
Úplne iná úroveň.
 
Keď mi mamin bicykel pripadol do vlastníctva, predsa len som ho musel trochu upraviť. V prvom rade bolo absolútne nevyhnutné odstrániť blatníky, s ktorými bol bicykel ako vozidlo pre staré babky. Navyše nemali žiadny účel, aké blato? Všade boli čisté asfaltové cesty.
 
Druhou úpravou bolo nastavenie riadidlových „baranov“ do vyvýšenej polohy, čo bolo rozhodne krajne nepraktické, ale zároveň veľmi frajerské. Ďalším vylepšením bola montáž brzdového svetla. Iste nikto to na bicykli nikdy nevidel, ani nevyžadoval, ale bol som fanúšikom elektronických obvodov, tak prečo si ho nevyrobiť?
 
Bicykel bol teda nadštandardne pripravený na prvú jazdu. Sloboda piatkového popoludnia mi dovoľovala ísť kamkoľvek. Práve preto som žiadny cieľ nemal. Len som sa tak prevážal, po uličkách nášho sídliska a užíval som májovú pohodu. Jazda bola úplne iná ako na tatovom starom. Dodnes som neprišiel na to v čom sa líšila, ale aj napriek tomu som neoblomne presvedčený, že bola.
 
Bezcieľnym bicyklovaním som sa dostal až na koniec sídliska, ďalej už bol len Slovnaft. Zároveň som si uvedomil, že niečo je inak, niečo sa zmenilo, vzduch voňal inak, aj slnečný svit bol iný. Otočil som dvojkolesového vraníka späť smerom k sídlisku a bolo jasno. Severozápadný horizont zdobili búrkové mraky ako okopírované z poslednej scény prvého Terminátora. Celé to dokonale dotvorilo májovú atmosféru.
 
Oproti sebe stáli skoromuž, stroj a nespútaná príroda.
 
Videl som ako sa ku mne približuje závoj dažďa. Mocne som šliapol do pedálov a vydal sa mu v ústrety. Lialo riadne, májovo, fajnovo. Blýskalo sa ako na módnej prehliadke. Hromy divo bili ako tamtamy Tatrancov. Dažďové kvapky ma polievali zhora, voda z kolies bez blatníkov, zdola a do chrbta ma hrialo teplé májové slnko. Bolo to epické, aj napriek tomu, že vtedy by som to tak nenazval. Celé to trvalo len pár minút. Akurát toľko, aby som sa dostal k domu.
 
Bol som mokrý. Totálne. Všade.
 
Bol som šťastný. Totálne. Všade.
 
Pochopil som, že blatníky nie sú len na blato, ale zase bez nich, to bola oveľa šťavnatejšia jazda. Bodku za všetkým dal pohľad na nebo. Odchádzajúcu búrku vyprevádzala mohutná dúha.
 
Martin Miler