fbpx
Martin Miler: Liek na nohy
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Liek na nohy

Martin Miler: Liek na nohy

Nikdy som vlastne celkom neporozumel akú profesiu mala moja babka. Isté je, že to bola všestranná žena. Vedela výborne variť, piecť skvelé koláče, krásne vyšívala, rozumela záhrade aj zvieratám a vychovala šesť detí. Ale čo bola jej profesia? To som nevedel.

Potom ako prekonala cievnu mozgovú príhodu jej ostali mierne problémy s chôdzou a musela začať používať paličku, čo dlho považovala za veľmi zahanbujúce. Navyše ju ustavične, ako ona hovorila, trhalo v nohách a chodili jej v nich mravce. Teda nie naozaj, len mala taký pocit. Tieto okolnosti viedli k tomu, že si babka musela svoje nohy pravidelne “flancovať”. V štandardnom jazyku by sa dalo povedať, že si ich musela natierať. Používala rôzne, bežne dostupné masti. Nie všetky však boli, podľa jej názoru, rovnako účinné. V podstate jediné masti a aj iné medikamenty, ktoré babka uznávala boli tie, na ktorých bolo napísané “Léčiva”. To podľa babky znamenalo, že tieto prípravky sú naozaj liečivé, na rozdiel od tých s nápisom “Slovakofarma”.

Nič však nemohlo prekonať mazadlá vlastnej výroby. Či už to bola bravčová masť s nakrájanými kostihojovými a lopúchovými listami. Alebo novinka, na ktorú dostala návod od svojej kamarátky a rozhodla sa vyrobiť si ju.

“Martinko, pôjdeš mi do drogérie kúpiť tieto veci?” opýtala sa babka a podala mi do ruky papierik s ingredienciami, “a keby nemali v drogérii choď pozrieť do horného obchodu.”
“A môžem si v drogérii kúpiť žuvačku?” opýtal som sa pohotovo.
“Môžeš,” povedala milo babka.
Super, pomyslel som si, lebo v drogérii mávali zelené mentolové žuvačky Sevak, ktoré sa nikde inde nedali kúpiť.
“A keby som išiel do horného obchodu, môžem kúpiť kofolu?”
“Keď ju zvládneš odniesť, tak kúp,” nenamietala babka.
Výborne, už ostávalo len dúfať, že v drogérii nebudú mať všetko, aby som mohol ísť aj do horného obchodu. Vyrazil som. Drogéria bola našťastie tým istým smerom ako horný obchod, takže som mal všetko po ceste, ale samozrejme išiel som po chodníku. Pani predavačke som predložil lístok s ingredienciami.
“Ale máme len lesanu, obyčajnú alpu nemáme,” povedla pani predavačka sklamane.
“Super, to vôbec nevadí,” potešil som sa.
“Ty si milý, väčšinou ľudí nahnevá, keď poviem, že nemáme,” skonštatovala nechápavo pani predavačka.

Tak to už býva, že chlapci majú svoje tajomstvá a ženy im nerozumejú. S piatimi fľaštičkami lesany v taške a pepermintovou žuvačkou v ústach som pokračoval v nákupnej ceste. V hornom obchode mali alpu, ale s kofolou bol problém. Tu už ma to “nemáme” nepotešilo tak, ako v drogérii. Naprázdno som, ale odísť nechcel. Mali červenú a žltú malinovku a ochutenú minerálku s názvom slatina kola. Tá s kolovými nápojmi mala spoločný len ten názov, ale to nič nemenilo na jej atraktivite, vďaka nevšednej a neopísateľnej chuti. Ak by som vám ju chcel nejako priblížiť, tak by som musel napísať, že chutila ako slatina kola, a to by vám nepomohlo a k ničomu inému ju prirovnať neviem. Zobral som teda dve fľaše tohto lahodného nápoja a išiel som späť. Keď som sa vrátil domov, babka už mala nachystaný dvojlitrový zaváraninový pohár.

“Poď sem, pomôžeš mi. Tuto vylej všetky tie alpy aj lesany,” inštruovala ma babka.
“Čože, všetky naraz?” vypleštil som na ňu oči.
“Áno, neboj sa, to je liek na moje boľavé nohy,” posmelila ma babka.
Nalial som teda obsah všetkých fľaštičiek do pohára, z ktorého začala postupne stúpať omamná, mentolovo-borovicovo-alkoholová vôňa.
“Teraz tam musíme pridať desať acylpyrínov, desať dinylov a desať alnagónov, pozri hore v kredenci, ale zober len tie čo sú liečivé,” prízvukovala mi babka. Povytláčal som acylpyríny do pohára, babka pridala dinyly a alnagony. Acylpytín sa rozpustil rýchlo, ale zvyšok liečiv húževnato odolával.
“Podaj mi varešku,” poprosila ma babka a pokúšala sa ňou tabletky popučiť o dno pohára. Nakoniec sa všetko rozpustilo podľa jej predstáv. “Ešte budem potrebovať lopúchové listy. Pôjdeš mi zobrať?”
“Áno jasné pôjdem,” a už som sa aj chystal vybehnúť z domu dolu záhradou k potoku.
“Ale nechoď od nás, choď odzadu od fary, tam ich je dosť a sú čerstvé. Zober si túto kabelu a dones mi ich prosím ťa aspoň desať.”

Odtrhnúť lopúchový list nebolo len tak. Predstava, že by som sa mal vrátiť späť domov pre nožík ma netešila. Rozhodol som sa teda namiesto návratu v priestore, vrátiť späť v čase a nájsť odštiepený kameň, ktorý by som mohol použiť ako náhradu nožíka. To sa mi síce nepodarilo, ale našiel som krásne rozbitú fľašu s fantasticky ostrou hranou. Rezala lepšie ako nôž. Krájanie ma natoľko bavilo, že o chvíľu som mal viac listov než priestoru v taške. Povyberal som tie najlepšie a ostatné som poslal dolu potokom ako pozdravy do Čierneho mora.

Keď som sa vrátil späť, babka si nohy natrela svojim domácim elixírom a nakoniec doň namočila lopúchové listy, zabalila si do nich nohy a celé to omotala obväzom. Jeden list si dala aj na hlavu, ktorá ju vraj začala bolieť. Vyzeralo to ako začiatok balzamovacieho procesu. Procedúra, po hodinke slávila úspech, pretože babka vyhlásila, že tak dobre a ľahko sa necítila ani za mladi. Táto príhoda len skomplikovala moje porozumenie babkinej profesijnej orientácii. Bola farmaceutka?

Martin Miler

Mohlo by vás zaujať…

Prepájanie bublín a spájanie síl pri projektoch

Keď som niekedy vo februári uvažovala ako prepojiť niektoré aktivity 40plus a akčných žien, s ktorými spolupracujem, prvým bodom bolo spájanie síl. Druhý bod bola diverzita v tíme. Akčné ženy tvoria zväčša…