„Šiel, šiel s nasoleným zadkom. Šiel, šiel v riti so špáratkom.“ Uhádnete o akú pieseň pôvodne ide?

„Šiel, šiel s nasoleným zadkom. Šiel, šiel v riti so špáratkom.“  Uhádnete o akú pieseň pôvodne ide?

Niekoľko rokov chodievala na prázdniny k babke aj naša staršia sesternica.

Vždy s ňou bola veľká zábava, lebo vždy mala výborné nápady. Tento rok vymyslela, že pôjdeme vyliezť na stoh slamy. Keď sme to oznámili babke, tá len krútila hlavou a nechápala, prečo by sme sa, dobrovoľne, išli brodiť v slame, ktorá je plná prachu a nás bude všetko svrbieť. To nás neodradilo.

V rádiu práve hrala pesnička od Karola Duchoňa, ktorú som neznášal. Bola otrasne depresívna. Sesternica však vyhlásila, že toto bude naša pochodová pieseň a budeme si ju spievať cestou k stohu. Vôbec som sa na to netešil. Realita, bola iná, lebo text sesternicinej verzie, bol výrazne zmenený. Znel takto:

„Šiel, šiel s nasoleným zadkom.

Šiel, šiel v riti so špáratkom.

Šiel, šiel, vysrať sa za kríček.

Šiel, šiel, nechajme ho tak.“

Depresia bola preč. Keď funguje trávenie a vylučovanie, tak je všetko v poriadku. S piesňou na perách sme vyrazili. Vždy, keď zneli slová šiel, šiel sme natiahli krok, aby bolo jasné, že aj my ideme. Samozrejme pikantné slová, boli pre nás so sestrou zdrojom nevyčerpateľného pobavenia. Kto už vie povedať, či to bol dobrý nápad, ísť liezť na stoh krátko popoludní. Isté je, že vypečené ulice boli prázdne a my sme svojim spevom nikoho nepohoršovali.

Vhodný stoh slamy bol neďaleko za dedinou, na poli, pri futbalovom ihrisku. Keď sme prišli k okraju poľa uvedomili sme si, že potrebujeme prejsť časť cesty cez strnisko. Mali sme tenisky, ale predsa len, dlhé ostré stonky neboli vôbec príjemné. Nedokázal som si predstaviť, ako, po takom povrchu, chodili ľudia bosí. Keď sme prišli k stohu, zistili sme si, že bol oveľa vyšší než sa nám zdalo z diaľky.

„Ako tam vylezieme? Je to strašne vysoko,“ zapochyboval som.

„Ja sa bojím,“ dodala sestra.

„Potrebujeme nájsť miesto, kadiaľ to pôjde,“ ubezpečila nás sesternica.

Začali sme obchádzať stoh. Našli sme miesto, kadiaľ to šlo. Napriek tomu, to veľmi nešlo. Stúpať nahor, po pás zaborení do slamy, nebolo vôbec jednoduché. Náš postup dobre vystihovali slová piesne Voskovca a Wericha: „jeden krok do předu a pak dva zpátky.“ Aj napriek tomu sme sa pomaly dostávali vyššie.

„Keď sa nám podarí vyliezť dostatočne vysoko, tak odtiaľ môžeme skočiť a znova vyliezť hore,“ oznámila nám nadšene sesternica.

Pri tejto predstave ma súčasne mrazilo aj oblieval horúci pot. Keď sme sa po úpornej námahe dostali do výšky azda troch metrov, mal som pocit, že prach zo slamy mám úplne všade. Aj tam kde bolo v texte piesne špáradlo.

„Skúsme skočiť a potom vylezieme vyššie,“ navrhla sesternica.

Dlho na nás nečakala a skočila. Hladina slamy sa za ňou zatvorila. O chvíľu sa vynorila jej vysmiata hlava a bolo jasné, že je to paráda. Skočil som aj ja. Bolo to opojné. Malo to však aj svoje mínusy. Ak som si pred tým myslel, že mám prach zo slamy všade, tak som zistil, že vždy sa dá ísť ďalej. Lebo, nie len, povrchom tela, je človek živý. A keď sa rehoce a skáče do slamy, tak jej bude mať aj plné ústa. A nosové dierky, tiež ponúkajú nové obzory pre prach, samozrejme.

Radosť z voľného pádu všetko zahojila a poskytla energiu pre rýchly postup späť, hore, vyššie. Cyklus vylez a skoč, sme opakovali do chvíle, kým neprišiel posledný skok. Po ňom sme sa, šťastní, vydali na cestu späť. Priamo úmerne s klesajúcou eufóriou sa začali stupňovať pocity svrbenia, všade. Postupne to prerástlo, do pocitu, akoby ma poštípalo, stotisíc komárov. Nevedel som sa uspokojivo doškriabať.

„Nič to, doma sa opláchneme,“ ubezpečila ma sesternica.

To sa ľahko povie, ak má niekto napríklad zázračného džina, ale my sme džina nemali a nemali sme ani sprchu. Jediným zdrojom čistej vody, bola voda zo studne, lebo v tej z potoku, by sa nikto kúpať nechcel. Sesternica však mala všetko dobre vymyslené. Na dvor sme vytiahli plechovú vaničku, do krhly sme naliali vodu a zo stoličky sme sa polievali, akoby sme boli v sprche. Teplota vody bola studňovo studená. Na svrbiacu pokožku, ale pôsobila blahodárnejšie, než najlepšie medicíny.

„Čo to tu stvárate?“ zagúľala na nás očami babka.

„Museli sme sa umyť,“ odpovedal som.

„Ale, čoby ste sa museli, veď ono by to z vás postupne opadlo,“ vysvetlila babka.

Všetci sme sa na seba neveriacky pozreli, to sme si veru nevedeli predstaviť.

„Keď budete hotoví, príďte sa najesť, urobila som krumple pod kastrólom.“

Po veselom dobrodružstve, sme si užili chutnú večeru. Nakoniec sme zaspali, ako keby nás, do slamy hodili.

Martin Miler

Autor je psychológ

Odkaz z redakcie: Dajte vedieť, či vám sesternicina verzia piesne neostala zaseknutá v hlave. Ak ste si ju celý deň pospevovali, napíšte nám. Lebo je to chytľavé:)