fbpx
Martin Miler: Kazeťák | Magazín 40plus
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: Kazeťák

Martin Miler: Kazeťák

Ak sa u nás počúvala reprodukovaná hudba, tak to bolo vždy z kotúčového magnetofónu, lebo gramofón sme nemali. Na kotúčoch boli tatove nahrávky pesničiek zo šesťdesiatych rokov.

Ak som si chcel ja niečo nahrať, musel som prepojiť magnetofón pomocou kábla so špeciálnou koncovkou s rádiom alebo televízorom. Takto vzniklo niekoľko nahrávok, napríklad, znelka animovaného seriálu o včielke Maji. Ich kvalita však bola chabá, ale bolo to lepšie ako nič. Magnetofón bol starý a vedel nahrávať aj reprodukovať iba mono zvuk a to aj napriek tomu, že ho tato napojil na štyri reprobedne vlastnej výroby. Celé to bolo výrazne zastaralé, ale aj rádio a televízor, ktoré sme vtedy mali boli mono, takže to vlastne aj tak bolo jedno (mono).

Kazeťak z Tuzexu

Jedného dňa sa však situácia našej rodiny výrazne zmenila a my sme sa presunuli z čias akustického dávnoveku do prítomnosti. Rodičia kúpili v Tuzexe nový kazeťák. Bol to nablýskaný prístroj značky Panasonic, v tom čase ešte originál “made in Japan”. Bol stereo, čo bola samozrejmosť a navyše reproduktory sa dali odpojiť a vďaka káblom rozmiestniť kdekoľvek v miestnosti. Mal päť pásmový ekvalizér, na čo som hľadel ako na kozmickú technológiu, lebo kotúčak mal maximálne výšky a basy. Mal tlačidlo Dolby NR, čo znamenalo, že vedel nahrávať s potláčaním šumu. Mohol spolupracovať s kazetami typu Metal, ktoré zabezpečovali kvalitnejšiu reprodukciu.

Ooodraj

Ale hlavne mal takzvanú západnú normu, čo znamenalo, že sa na ňom dali naladiť zahraničné rozhlasové stanice. A to bola ozajstná baňa so zlatou žilou v podobne západnej hudobnej produkcie. Tá sa síce vyskytovala aj v našom rozhlasovom vysielaní, ale bolo jej málo, väčšinou bola stará a hlavne stále tá istá. Novinky sa takmer vôbec neobjavovali a o špeciálnych žánroch ani nehovorím. Za to na stanici Österreich 3, takzvanom ooodraj, bolo čokoľvek. Každý týždeň hitparáda. Každý deň Hitpanorama, kde v úvode povedali, koho budú hrať a potom išla celú hodinu hudba bez komentárov. Bolo to ideálne na nahratie celých pesničiek.

Emgeton

Vlastniť kazeťák s takými možnosťami bolo skoro ako mať doma kus vesmírnej lode. Na to, aby kazeťák mohol kompletne plniť svoju funkciu, bolo ho treba kŕmiť kazetami. Relatívne bežne sa dali kúpiť kazety domácej značky Emgeton. Ich kvalita bola, ale otrasná. Hlavne pokiaľ išlo o mechanické vlastnosti, teda schopnosť plynule sa točiť, nezadrhávať sa prípadne sa nenamotávať do kazeťáku. Keď som takto “fungujúcu” kazetu išiel reklamovať do obchodu, tak mi povedali, že chyba je v prístroji. Zvláštne bolo, že prístroj nemal problém s kazetami Sony, TDK či maxell. Asi imperialisti vyrobili prístroj, ktorý rozpoznal socialistickú kvalitu, ale nebol taký vyspelý, aby s ňou dokázal spolupracovať.

Na druhej strane s kvalitnými domácimi kazetami mali zažívacie ťažkosti aj naše prístroje značky Tesla (áno, mali sme Teslu ešte pre Elonom Muskom). Tak neviem, možno sabotáž vo vnútri štátu. Skôr než som sa teda dostal k svojej prvej funkčnej kazete, mi jednu, už nahratú, požičal kamarát Fezo. Na strane A bol Jánošííík, na strane B Človečina. Záznamy z divadelných predstavení Radošincov.

Moje meno je Uhorčík

Myslím, že hneď po prvej dávke tohto humoru, som sa stal od neho závislý. Postupne som sa obe strany naučil naspamäť samozrejme nezabudnuteľné: “Moje meno je Uhorčík, Tomáš Uhorčík. Som pravá ruka nášho zväzového kapitána Ďuriho Jánošíka,” ako hovorí homomodulovaným hlasom maestro Markovič. Alebo originálne potykanie si so snehom maestra Štepku: “Ty snach, ja ty tu tykám, ty snach, iný by ta odhadzuvali.”

Prvá čistá kazeta, na ktorú som mohol nahrávať bola prinesená z maďarského Gyoru. Na značku si už nepamätám, kvalita záznamu bola porovnateľná s Emgetonom, ale mechanicky bola kazeta v poriadku. Začal som nahrávať Queen, Falco, Dire Straits… bolo by to na samostatnú stranu vypísať všetkých interpretov a pesničky. Samozrejme to všetko sa nezmestilo na jednu kazetu. Postupne začali pribúdať ďalšie a nie len tie s nahrávkami z rádia, ale aj originálky s našou slovenskou a českou hudbou. Keď som sa s nimi pred pár rokmi lúčil bolo ich vyše dvesto. Ten kazeťák dodnes existuje, má vyše tridsať päť rokov a stále funguje, ale už ho nikto nepoužíva. Digitálne obludy, v baránkovom dotykovom rúchu, obsadili jeho miesto. “Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí,” aj keď sa nám hnusí.

Martin Miler

Mohlo by vás zaujať…