fbpx
Martin Miler: Čo bude ďalej? Alebo syndróm prázdneho hniezda
Domov / ODBORNÍK RADÍ / Martin Miler: Čo bude ďalej? Alebo syndróm prázdneho hniezda

Martin Miler: Čo bude ďalej? Alebo syndróm prázdneho hniezda

Možno sa blížite k 50ke a vaše deti odrástli. Hľadajú si vlastné uplatnenie a cestičky, ako sa v živote uchytiť. Zariaďujú si prvé bývanie, zakladajú rodiny. Skrátka odchádzajú z domu. A to je dobre. Veď tak to predsa má byť. Už nemusíte robiť ráno desiatu. Ani sa postarať o úhradu krúžkov. Dokonca už nemusíte zariaďovať tých milión vecí, ktoré na vás dlhé roky číhali a nepustili. Zrazu máte viacej času. A vtedy to prichádza. Uvedomenie si, že nastáva zmena. S ňou sa často vkráda do života aj  syndróm prázdneho hniezda. Rozprávali sme sa s psychológom Martinom Milerom.

Martin, stretávaš sa vo svojej praxi často s ľuďmi, ktorí sa akoby strácajú, keď im odídu deti z domu?

Hľadám v pamäťových komôrkách môjho mozgu a zisťujem, že nemám v nich práve veľa klientov, ktorí by boli prišli priamo s tým, že im odchádzajú/odišli deti a oni nevedia čo ďalej. Na druhej strane, mal som, aj mávam veľa takých, ktorí nevedia čo ďalej, a keď sa trochu poobzeráme v ich živote, zistíme, okrem iného, aj to, že deti odišli. Niekedy nie definitívne, možno ešte stále študujú napríklad v zahraničí, ale doma už nie sú. Ich domovy sa vyprázdnili a oni/ony majú pocit, že ich životy tiež. Ako som povedal skôr, nie vždy je to zrejmé na prvý pohľad. Často sa to kombinuje s partnerskou nespokojnosťou, pracovnou vyťaženosťou, osobným nenaplnením a podobne.

Prečo sa to vlastne deje? Myslím tým pocit akéhosi prázdna. Veď môžeme byť radi, keď sa deťom darí a vedú samostatný život…

Na to sa mi hodí môj obľúbený príklad z filmu Vykúpenie z väznice Shawshank. Postava, ktorú hra Morgan Freeman, je tuším po vyše tridsiatich rokoch prepustená z väzenia a pracuje v miestnom supermarkete a do listu sa zveruje svojmu priateľovi s takouto ťažkosťou:

Dnes mi šéf zase vynadal, keď som za ním prišiel s otázkou či sa môžem ísť vycikať, vraj čo za ním chodím s takými vecami, mám rovno ísť a hotovo. Lenže, ja keď sa neopýtam a nedostanem povolenie, tak sa nevycikám.“ (netvrdím, že je to presný citát, ale zmysel by mal sedieť) Čím to je? Tým, že tridsať rokov musel robiť niečo, čo my ostatní nepovažujeme za bežné, on (resp. jeho mozog) sa to natrénoval tak dobre, že už nedokázal fungovať bez toho, aby dostal povolenie. Niečo podobné sa môže diať aj rodičom, hlavne takým, pre ktorých boli deti hlavnou, nebodaj jedinou náplňou života. Keď odídu, tak im chýba to, pre čo žili.

Vieme, že keď sme mali menšie deti, tak sme boli absolútne ponorení do rutiny a povinností. Nebol čas veľmi premýšľať nad podstatou bytia. Môže byť problém práve tu? Že zrazu nastane v istej oblasti života prázdno, ba až pocit nepotrebnosti?

Áno, v podstate, to je ten tréning, o ktorom som hovoril pred chvíľou. Čím naplníme svoj život, tým žijeme a keď sa náplň stratí, my sa môžeme cítiť stratení a nepotrební. Ja za seba, a myslím, že aj za moju manželku, môžem povedať, že deti nám veľmi výrazne zaplnili naše životy. Náš prvý syn dokonca viac, než sme si v tej chvíli vedeli predstaviť a nebola to vtedy žiadna sranda. Chvíľami sme mali pocit, že možno to ani neprežijeme, ale prežili sme. Vtedy sa naše mozgy museli zmeniť a nastaviť na to, že teraz je niekto iný dôležitý. Aj v tom je vidno úžasnú schopnosť našich mozgov adaptovať sa na prostredie, v ktorom sme.

V minulosti žili viaceré generácie pod jednou strechou. Sú nejaké štúdie, ktoré potvrdzujú alebo vyvracajú plusy žitia vo viacgeneračných domoch? V akejsi užšej rodinnej komunite?

Priznám sa, že neviem o takých štúdiách, takže ťažko mi je sa k tomu vyjadriť z tohto pohľadu. Zároveň je isté, že v minulosti ľudia žili v istom zmysle bližšie k sebe. Čo vieme s istotou povedať je, že v minulosti žilo viac ľudí na vidieku ako v mestách. A aj dnes vieme, že život na vidieku je predsa len, takpovediac, komunitnejší. Ľudia sú si bližšie so všetkými negatívami aj pozitívami, ktoré to so sebou nesie. Dnes žije väčšina ľudí v mestách a tam je oveľa anonymnejší život, opäť s plusmi aj mínusmi. A čo sa týka viacgeneračného spolužitia v minulosti, tak išlo väčšinou skôr o nutnosť, než o voľbu. Samozrejme, ak takéto spolužitie bolo funkčné, tak mali ľudia okolo seba tých najbližších, ktorých mali radi. Na druhej strane, ak takéto spolužitie nefungovalo, tak to bolo často peklo na zemi. Myslím, že aj v literatúre by sme našli zopár príkladov.

Čo radíš ľuďom, ktorí sa nevedia vyrovnať s novou situáciou? Existuje nejaký „základný návod“? Myšlienková mapa?

Vo svojej práci ľuďom väčšinou priamo neradím. Tkanina života je podľa mňa zložitejšia, než aby sme na ňu dali len tak akúsi záplatu. Je lepšie porozumieť jednotlivým vláknam a tie postupne ošetriť. Ale tu v písmenkách si môžem dovoliť povedať, čo môže pomôcť. Tých, ktorí už majú doma prázdne hniezdo a cítia to ako ujmu v tejto chvíli, najprv nepoteším, lebo ak mám poradiť, tak by som poradil prevenciu. Teda hneď, ako je to len možné, vráťte sa popri starostlivosti o svoje deti k svojmu vzťahu. Áno, k tomu mužovi či žene, s ktorým/ktorou tie deti máte. Lebo ten vzťah je to, prečo sú aj tie deti a ten vzťah by nám mal ostať, aj keď deti odídu. Druhá vec je, vráťte sa ku svojim koníčkom a ak ich nemáte, tak hľadajte, čo vám sily stačia. Samozrejme, robte prácu, ktorú máte radi, ktorá vás baví. Keď sa toto všetko deje priebežne, tak náraz odchodu nie je väčšinou taký dramatický. No a ak ste to nestihli priebežne, a už ste v tom, tak v podstate robte to isté. Buďte zhovievaví a doprajte svojmu a partnerovmu mozgu čas, kým sa natrénujú a adaptujú v nových podmienkach.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová