Martin Miler: Martin Miler: Celuloidové raketky

Martin Miler: Celuloidové raketky

O novinky v raketovej technike som sa zaujímal od malička. Bol som hypnoticky fascinovaný našim prvým česko-slovenským kozmonautom a dlhý čas som trávil snívaním o ceste do vesmíru. Aby som neostal len pri snoch, pokúšal som sa tiež o výrobu vlastnej rakety. Nie takých rozmerov, akú mali chalani v seriály Spadla z oblakov, ale aspoň čosi čo by letelo.

Najprv som mal takú plastovú, ktorá sa dala vystreľovať pomocou nástroja, ktorý sa podobal praku. Tento systém však s raketovým reaktívnym pohonom nemal nič spoločné. Prístroje podobné praku či luku existovali už dávno a nikto sa vďaka nim do vesmíru nedostal. Chcelo to niečo skutočné, niečo čo by horelo, dymilo, smrdelo a letelo.

Internet nebol, ale boli legendy

Kde však nájsť návod? Internet nebol, ale boli legendy. Legendy o tých, ktorí z dostupných zdrojov socialistického maloobchodu stvorili pohon pre raketu. Niektorí z nich za to vraj zaplatili aj stratou častí svojich končatín, ale väčšina z nich to prežila. Až tak ďaleko som zájsť netúžil, mal som rád svoje končatiny. Ktosi v škole povedal, že keď sa do alobalového tela dá podrvené pravítko a zahreje sa to, tak to letí ako raketa. Výroba alobalového tela bola jednoduchá, okolo ceruzky som omotal kus alobalu tak, že to vytvorilo ostrý špicatý obal. Následne som do vzniknutej dutiny nasypal rozdrvený plast z pravítka a celé som to uzavrel omotaním alobalu okolo špendlíka, ktorý som nakoniec vytiahol a tak vznikla dýza, ktorá mala zabezpečiť únik spalín a tým spôsobiť pohyb raketky vpred. Optimálnym miestom pre odpaľovaciu rampu sa stala loggia nášho bytu na desiatom poschodí.

Nezdarený prvý štart

Prvý štart som naplánoval hneď na ďalší deň po príchode zo školy. Raketka bola vyrobená, už som len potreboval nejaký stojan, na ktorý by som ju mohol položiť tak, aby som pod ňu mohol umiestniť horiacu sviečku. Neviem či vtedy existovali čajové kahančeky, ale my sme mali doma iba obyčajné dlhé sviečky, pre prípad, že by vypadla elektrina. Vytvoriť takú vysokú, stabilnú, odpaľovaciu rampu na zábradlí loggie vôbec nebolo jednoduché. Prvou voľbou bolo umiestnenie sviečky do dostatočne hlbokého hrnca, ktorý som premostil dvoma špajľami, na ktoré som umiestnil raketku. No po zapálení sviečky hneď zhorela jedna zo špajlí a štart sa nekonal.

Amatérsky raketový inžinier

Chcelo to nehorľavú alternatívu. S rozumom v koncoch a s túžbou uskutočniť prvý štart som sa obrátil na môjho kamaráta Feza. Fezo bol samozvaný, amatérsky raketový inžinier, ktorý navyše vlastnil staršieho brata, čo znamenalo, že mal dostupné informácie nesmiernej ceny. Vytočil som telefónne číslo.

„Čaves, čó?“ ozval sa Fezo.
„Prosím ťa chcem odpáliť tú raketku, ale neviem vymyslieť odpaľovaciu rampu, nevieš mi poradiť?“
„Jasné, ja som urobil takú z tenšieho drôtu, ako keď si predstavíš hrany kocky, len jednu stranu som urobil vyššiu a druhú trochu nižšiu, aby raketka smerovala nahor.
„Fú, ale to bude obrovské a nestabilné,“ oponoval som.
„Prečo? To moje má cca tak päť krát päť centimetrov,“ nechápal Fezo.
„A ako pod to vopcháš dvadsať centimetrovú sviečku?“ nechápal som ja.
„Načo dvadsať centimetrovú?“ nechápal Fezo, „sviečku si odrež podľa potreby.“

Geniálne nápady, zvyknú bývať jednoduché.

Vždy keď sa s niečím takým stretnem, tak sa mi mozog na chvíľu zastaví, realita sa presype do novej podoby a svet sa stane krajším. S variabilnou dĺžkou sviečky bol život oveľa jednoduchší. Viazací drôt sme doma síce mali, ale ja som chcel niečo, čo môžem len zobrať a použiť. Našiel som šikovný sklenený pohárik, čosi ako štamperlík, ale vyšší. Skrátená sviečka do neho zapadla akoby tam patrila od výroby. Na vrch som položil raketku, celé zariadenie som umiestnil na zábradlie loggie a zapálil som sviečku. Podľa informácií ostatných technológov, mala do niekoľkých sekúnd nastať búrlivá reakcia sprevádzaná syčaním, dymením, smradom a rýchlym štartom raketky. U mňa sa nič z toho nedialo. Alobal bol celý odymený, smradu bolo dosť, ale nič viac.

Kanogón to zachráni

Štartovaciu sekvenciu som musel ukončiť. Bolo jasné, že tomu niečo chýba. Po vychladnutí som rozobral odymený alobalový obal. Napadlo mi, že by azda bolo vhodné niečo pridať. Niečo čo by zabezpečilo lepšie horenie, niečo ako kanagón. To bolo lepidlo s obsahom acetónu a horelo výborne. O chvíľu bola nová raketka hotová, naplnená zmesou rozdrveného pravítka a kanagónu, pripravená na štart. Zapálil som sviečku. Reakcia nastala o pár sekúnd. Búrlivá, efektná, horiaca, smradľavá, ale bez pohybu. Raketku v podstate roztrhlo. Zhorela, ale neletela. V tej chvíli som musel raketove skúšky na ten deň ukončiť, lebo čas pokročil a blížil sa príchod rodičov z práce.

Záleží aj na pravítku

Na druhý deň som v škole venoval pozornosť najmä zisťovaniu v čom je problém, prečo to nefunguje. Nepodstatnosti ako vyučovací proces išli bokom. Dozvedel som sa, že musím mať také špecifické žlté pravítko, respektíve uhlomer. Žlté, zelené, bezfarebné, aký je v tom rozdiel?
„To pravítko je také tenké a ohybné, že ho môžeš rozstrihať nožnicami,“ povedal Fezo, „ja som kúpil taký uhlomer u nás v papiernictve.“
Cesta zo školy domov teda viedla cez papiernictvo.
„Rozstrihať by sa dal tento papierový,” ukazovala pani predavačka na jeden vo vitríne, „ale načo by si chcel strihať uhlomer?“
„Nie, nie papierový, potrebujem taký tenký, žltý,” protestoval som a tváril sa, že doplňujúcu otázku som nepočul.
„Myslíš takýto celuloidový?“

Naháňačka s raketkou

Nová, celuloidovými pásikmi naplnená, raketka už bola na svojom mieste. Poveternostné podmienky boli vyhovujúce, čas do príchodu rodičov z práce dostatočný. Zapálil som sviečku a nastala reakcia, konečne, očakávaná a správna. Hustý dym sa vyvalil z dýzy, raketka vyletela a zároveň okamžite zmenila smer, namiesto von, vletela dnu. Našťastie dvere do kuchyne boli zatvorené, ale mal som pocit, že ma raketka začala po loggii naháňať. V tej chvíli sa mi pred očami mihali predstavy o odtrhnutých rukách z legiend. Ja som sa, ale skôr bál, že prídem o nohu alebo niečo iné, lebo raketka poletovala hlavne popri zemi. Celé to trvalo asi desať sekúnd, ale ja som mal pocit, že to bolo aspoň desať minút. Keď sa všetko skončilo, štipľavý dym opustil loggiu a ja som si uvedomil, že v podstate išlo o úspešný pokus. Horelo to, dymilo to, smrdelo to, letelo to! Ešte to potrebovalo dostať správny smer.

Konečne úspešný let

Novú raketku som vyrobil aj s miernymi krídelkami v zadnej časti tak, aby som zabezpečil jej pohyb priamym smerom. Nasledujúci let bol fantastický. Rýchly, priamy, i keď postupne klesajúci pod vplyvom gravitácie. A dolet bol výborný. Teda viac ako výborný, raketka skončila v loggii protiľahlého domu. Vydýchol som si, lebo to bola loggia u Feza. Hneď som mu volal.

„Čau, moja raketka skončila u vás na loggii, upraceš to, prosím?“
„Jasné! To si mal teda dobrý dolet. Inak dnes ideme s bracháčmi púšťať od nás škrečka na padáku dole z loggie, prídeš?“
„Čó? To je špica, prídem. Mám prísť k vám alebo budem čakať dole?“
„Počkaj dole, aj ja tam budem, je to môj škrečok, tak ho chcem dole čakať,“ vysvetlil Fezo.

Moje raketové pokusy pokračovali aj ďalšie dni. Postupne som zväčšoval raketku, skúšal som nové palivá, napríklad, nastrihaný kinofilm alebo stolnotenisové loptičky. Neskôr som sa dozvedel, že boli možnosti vyrobiť raketky aj s tekutým palivom, ale až tak ďaleko som sa nedostal. Dosť zábavy som si užil aj s tými celuloidovými.

Martin Miler

Mohlo by vás zaujať…

Mohlo by vás zaujímať