Martin Miler: Ako „motivovať“ mladého čitateľa

Psychológ Martin Miler píše krátke zamyslenia a poviedky, v ktorých si spomína na detstvo. Naša generácia si určite v jeho ľahkom až Svěrákovskom jazyku, pripomenie vlastnú mladosť.

Ako „motivovať“ mladého čitateľa

Začiatky zvyknú bývať ťažké. Najmä v škole. S čítaním, písaním, počítaním. Ja som to až tak tragicky neprežíval. Písanie mi celkom išlo, aj keď sa vtedy hovorilo, že chlapci nevedia písať tak pekne ako dievčatá. Teda dostať jednotku z písania bolo rovnako nepravdepodobné, ako vlastniť digitálne hodinky. Počítanie ma bavilo, malo svoj systém a logiku, aj keď tie množiny boli predsa len trochu haluz. Navyše bol som chlapec, tak bolo zrejmé, že počítanie mi pôjde. Toto píšem len preto, aby bolo jasné, že za tých čias svetlých zajtrajškov boli názory genderovo vyváženejšie. Si chlapec, pekne písať nevieš, si dievča, nevieš počítať. A bolo jasno. Človek si mohol spokojne žiť a tí, ktorí to mali inak, boli triedni nepriatelia a bol pokoj.

Dnes je doba ťažká, dnes sme si rovní a teda aj chlapec musí vedieť pekne písať a aj dievča musí vedieť počítať.

Ale späť k začiatkom. Ešte nám ostalo čítanie. Aj to som mal rád. Bol som fascinovaný, ako je možné pomocou písmeniek vytvárať slová, ukladať ich na papier, spájať do viet, vytvárať obsah, ponúkať príbeh, zobúdzať fantáziu. Veď to boli len čierne tvary na bielom papieri a predsa mohli obsahovať veľké bohatstvo. Teda všetko išlo tak ako malo, až nastal ten deň. Deň, keď každý z nás nahlas čítal pred celou triedou v časovom limite. Kým človek nesúťaží, nevie na čom je. A môže si myslieť, že je dobre. V tejto ilúzii som žil aj ja. Preto, keď na mňa prišiel rad, predstúpil som pred triedu a bez trémy, bázne a hany som začal čítať tak, ako mi to moja neurofyziologická výbava dovoľovala. A zrazu bol koniec a súdružka učiteľka spočítala slová a bolo dokonané. Ortieľ znel jasne: „S takýmito výsledkami nikdy nezmaturuješ a na vysokú školu môžeš rovno zabudnúť.“

Bol som na začiatku svojej školskej kariéry

Pojmy ako maturita či vysoká škola boli pre mňa vzdialené ako dovolenka v kapitalistickej cudzine pre pracujúcich a inteligenciu. Dalo sa však tušiť, že niečo nie je v poriadku. Všeobecné zhrozenie sa zo školy prenieslo aj domov. Zdalo sa, že je koniec. Dozvedel som sa, že ani len vodiča nebudem môcť robiť, lebo aj na to, aby som urobil autoškolu musím vedieť čítať. Ale zasa aj kopanie kanálov je práca, ktorú musí niekto robiť. Tam sa takmer skončila moja čitateľská kariéra. Bolo tak až do chvíle, keď sa mi o pár rokov neskôr dostala do rúk kniha Dobrodružstvá kapitána Korkorána. Tá kniha ma vcucla ako spláchnutie záchoda. Čítal som ju všade. Cestou do školy, tajne pod lavicou počas vyučovania, aj v noci prikrytý perinou pri svetle baterky. Nakoniec som napriek ťaživej kliatbe zmaturoval a aj tú vysokánsku školu som zdolal. Niekde sa teda asi stala chyba. Možno sa pani učiteľka mýlila, možno zlyhal školský systém, ktorý dovolil zájsť spomalenému čitateľovi priďaleko a možno rýchlosť nie je všetko. Lebo vtedy vyhrávali nielen tí, ktorí najrýchlejšie čítali, ale aj tí, ktorí sa v jedálni vedeli najrýchlejšie najesť. Veď sa aj hovorilo, že najlepšie hodinky sú sovietske, lebo sú najrýchlejšie. A tomu bolo ťažké konkurovať.