Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Martin Kasarda je slovenský postmodernistický spisovateľ, publicista a pedagóg, syn spisovateľa a dramatika Štefana Kasardu. Martin sa dlho pohybuje hlavne v oblasti kultúry. Šéfredaktoruje mesačníkom Magazín o knihách a Kultúrny život a učí na Fakulte masmédií PEVŠ. Dohodli sme sa, že našim čitateľom rád prispeje svojimi tipmi na dobré čítanie alebo svojimi postrehmi v rubrike Zamyslenia. Chceme vám preto Martina predstaviť. Aj keď sme presvedčení, že mnohí ho poznáte a jeho tvorbu, nielen v novinách, ale i na knižných pultoch sledujete.
Martin, ak by sme Vás požiadali o krátke predstavenie, čo pekné by ste nám o sebe povedali?
Som čerstvo päťdesiatnik, žijem na dosah hlavného mesta, ale v staršom vidieckom dome na Žitnom ostrove, mám rád chutné jedlo (je to na mne vidieť) a pohyb (nie je to na mne vidieť), od detstva som veľký čitateľ, poslucháč dobrej hudby a milovník výtvarného umenia.
Písanie máte v rodine. Ktoré z diel svojho otca najviac oceňujete? Resp. ovplyvnilo vás niektoré z nich?
Otec bol rozhlasák, mal rád divadlo, a v knihách sa venoval témam miznúceho vidieckeho sveta východu Slovenska (áno, som z Košíc a druhú milovanú a krásnu manželku mám od Bardejova) a premene toho ostrého, príkreho konzervatívneho sveta povier, viery, zásad roľníkov, konfrontovaného s prichádzajúcim svetom druhej polovice dvadsiateho storočia, nespravodlivosťou socializmu i dynamikou ponovembrových zmien. To je to, čo ma asi najviac ovplyvnilo, starý miznúci svet a nový, prichádzajúci. Ktorý je lepší? Nostalgia? Vidina lepšej budúcnosti?
Niekto chce byť v detstve prezidentom, niekto princeznou. Ťahalo vás k písaniu od útleho veku?
Vyrastal som v rodine, kde bolo ľahšie nájsť Shakespeara ako futbalovú loptu, tak som tak nejak prirodzene inklinoval k písaniu a literatúre. Ale mal som rád aj deskriptívnu geometriu, moja mama bola projektantka. Veľmi ma bavila aj biológia, genetika, možnosť vymýšľať si rastliny, ktoré behajú po lese, ži zvieratá pokryté listami a kvitnúce nádhernými farbami. Vedel by som si predstaviť aj povolanie letca, ale z tohto sna ma v piatej triede vyliečila krátkozrakosť, takže sen o pilotovaní sa mohol premeniť len na viac-menej splnené sny o cestovaní.
A prezidentom by som bol skvelým, viem pekne a pohotovo rozprávať na akúkoľvek tému, ctím si etiku, viem sa správať slušne v spoločnosti vrátane používania príboru na ryby a viem sa aj pekne obliecť a dať prednosť dámam. Len by sa ma asi báli ostatní politici, lebo nerád klamem a rád poviem, čo si myslím.
Čo vás v oblasti písania najviac napĺňa?
Keby som mal dnes 18, asi by som sa dal na architektúru, lebo je to rovnako tvorivé, vymýšľať niečo, čo musí mať príbeh, okná, dvere, zákulisie. Najväčšia radosť pri písaní je stvárať čosi ako alternatívne životy, príbehy, spájať osudy ľudí a mať moc nad svetom, ktorý stvorím. To je to umelecké písanie, ktoré som využil vo svojich románoch a poviedkach – mimochodom, práve dokončievam najnovší, ktorý bude na svete asi na sklonku leta a volá sa Krajina krásnych ľudí.
Venujete sa i kreatívnemu písaniu a reklamným textom. Kde beriete inšpiráciu?
Profesionálne písanie je do veľkej miery aj remeselná zručnosť, rovnako ako iná tvorivá činnosť, maľovanie, hra na husliach. Ak ovládate remeslo a svoj nástroj, v tomto prípade jazyk, tak viete zo zadania, čo by asi v takom texte mohlo pôsobiť príťažlivo, osloviť čitateľa či poslucháča, ak ide napríklad o rozhlasovú reklamu. Reklamným textom som sa venoval len pár rokov, v predchádzajúcom živote, v ostatných rokoch som však také „ortodoxné“ reklamné písanie zo života vypustil.
Aký je podľa vás stav kultúry na Slovensku?
V 1989, to som bol akurát študent a štrajkoval som v Nitre na Pedagogickej fakulte, som sa veľmi tešil, že sa kultúra oslobodí od štátu, že bude slobodná, nezávislá a ľudia sa budú tešiť, že si môžu kupovať knihy, chodiť na filmy, výstavy, koncerty. Po tridsiatich rokoch máme stále ministerstvo kultúry, ktoré rado diriguje, korumpuje umelcov cez rôzne podporné fondy, kde sa dáva „veľa peňazí“ tým „našim“ a málo, ak vôbec, tým, čo kritizujú. Systém financovania kultúry je tragický, lebo neexistuje zákon o sponzoringu, prežívajú inštitúcie, ktoré nemajú dnes so svojou činnosťou opodstatnenie a aj nezávislá kultúra žobroní pred štátnymi fondmi. Takže nie je nezávislá. Štát, napríklad, vyberá podivné dane od tvorivých umelcov, berie výpalné vo forme „povinných výtlačkov kníh“ od vydavateľstiev a dalo by sa v kritike pokračovať. Raz, keď budem ministrom kultúry, budem trvať na razantnej rekonštrukcii kultúry smerom k jej oslobodeniu od štátu.
Rubrika, ktorú spolu pripravujeme sa bude volať S knihou v posteli. Ja, keď otvorím knihu v posteli, do minúty spím. Chodíte do postele s knihou?
Áno, dokonca mám pri posteli aj štyri päť rozčítaných kníh a čítačku kníh, pretože mám panický strach, že keď dočítam jednu knihu, tak nebudem mať čo čítať. Ale spím dobre aj keď čitateľské nočné maratóny sa mi raz za čas pri dobrej knihe podaria. Väčšinou pri tých veselých, pri „napínavých“ sa častejšie nudím a nebavia ma.
A posteľ ako miesto čítania? Nuž, kniha je najlepšia priateľka, tak prečo s ňou nestráviť príjemné chvíle práve v posteli, nie?
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Martin Kasarda
Po dobrej knihe trochu pohybu a zdravej stravy…
