Martin Habánek, lovec chvíľ, ktoré sa už nezopakujú: Fotenie je návykové

Jedného pekného dňa, keď sme chlipkali z dobre vychladeného vínka na dvore našej chalupy, zastavilo pred nami auto. Vystúpila z neho kamarátka, zanietená folkloristka s nejakým bradatým chlapíkom. Či si, vraj, môže nechať chvíľu auto pred našou bránkou. Prečo nie? O pár minút ma už ten týpek požiadal na sociálnej sieti o priateľstvo. Klikla som si na jeho profil a zavalili ma neuveriteľné fotografie. Príroda, rôzne zákutia, detaily, ľudia, folklór… Čistá nádhera! Martin fotí dušou, nie fotoaparátom, to je viac než jasné. S takýmto talentom sa treba narodiť, to sa nedá naučiť.

My sa vlastne poznáme iba virtuálne, ešte sme sa osobne nestretli. Viem o tebe, že si skvelý fotograf a milovník folklóru. Predstav sa našim čitateľom trochu viac.

Volám sa Martin Habánek, som rodákom z považskej dedinky Ladce. Mám rád prírodu. Nebolo voľnej chvíle, ktorú by som nebol strávil v nej, ako horský cyklista, alebo len ako obyčajný turista. Rád sa delím o svoje zážitky, o ktoré nikdy nebola, a ani nie je núdza. Najmä na turistike som všeličo zažil a videl, takže som si kúpil svoj prvý fotoaparát a začal som to všetko čarovné okolo seba zachytávať. Nejaký čas mi tento fotoaparát stačil, ale postupne som zistil, že skutočnosť je oveľa krajšia, ako to, čo bolo na fotkách. Začal som ako samouk študovať, ako dosiahnuť, aby sa moje fotky aspoň priblížili k realite. Tou správnou cestou bola kúpa prvej zrkadlovky. A odvtedy sa z dokumentačných turistických fotiek začala stávať fotografická vášeň. Trvá dodnes.

Čo ťa priviedlo k fotografovaniu?

Čaro okamihu. Sú skrátka momenty, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Stal sa zo mňa lovec takýchto chvíľ. Vstať skoro ráno ešte za tmy, s tušením farebného rána, vyšliapať niekde blízko k nebu a potom so zatajeným dychom zažívať a fotiť. To milujem. Alebo pochytať všetky farby pred západom slnka. A potom si počkať na zlatú  a modrú hodinku. Je to návykové.

Ešte stále si nadšený turista? Máš popri fotení čas na túry?

Nadšený turista som bol, stále som, a budem. Len s časom je to stále horšie a horšie. Pribudla mi ďalšia vášeň, kroje,  ktorá si vyžaduje, aby som sa jej venoval naplno. Turistike  sa venujem o niečo menej ako kedysi, ale vždy rád.

Začal si horami a prírodnými scenériami, ale veľkú časť tvojej tvorby tvorí fotenie krojov, folklóru, tradičnej ľudovej architektúry… Ako si sa dostal k tomu?

Prišlo to tak akosi mimochodom. V začiatkoch som fotil len prírodu, zvieratá, kvety, krajinu. Až ma raz oslovili, či by som neskúsil nafotiť zopár portrétových fotiek. Kto dokáže odfotiť kvety v ich kráse, dokáže odfotiť aj dušu človeka, tak sa to hovorí. Portréty mali dušu, páčili sa. A keďže dnes je doba sociálnych sietí, stačilo,  že fotky uverejnili na svojich profiloch. Ono sa to vlastne potom už rozbehlo celkom samo. Fotil som portrét za portrétom, až prišli za mnou z Bošáce, či nenafotím ich folklórnu skupinu v krojoch a v múzeu, ktoré tam majú. A bolo rozhodnuté. Zamiloval som sa do krásy ľudového odevu, do jeho rozmanitosti, ktorá je vlastne inšpirovaná prírodou. Veď kedysi ľudia žili ako jej súčasť, brali z nej a potom naspäť dávali, a tak to má byť.

Si aktívny folklorista, spievaš, tancuješ, hráš na nejaký nástroj?

Tak tu to bude krátka odpoveď. Nie, bohužiaľ, tento talent som nedostal od sudičiek.

Zachovávanie tradície, dokumentovanie krás tradičného života je záslužná činnosť, ale isto nie komerčne zaujímavá. Zrejme do tohto koníčka musíš investovať vlastné prostriedky…

Mohol by som sa venovať len foteniu, ktoré by mi prinášalo peniaze, trebárs fotiť krajinky a predávať ich ako obrazy. Ale pre mňa sa stalo vášňou dokumentovanie bohatosti a rozmanitosti ľudovej výšivky na tradičnom ľudovom odeve. Nezarábam na takýchto fotkách, vôbec, práve naopak, musím cestovať za krojmi po celom Slovensku. Stojí to,  samozrejme, nemálo financií.

Povedal som si, že kniha o krojoch Slovenska bude to, čo tu po mne zostane. Preto neriešim, že na to padne časť mojej výplaty, vždy sa na tých ľudí, ktorých idem fotiť, teším. Tak ako oni na mňa. Spoločne robíme dobrú vec, lebo pôvodných krojov je stále menej a menej a o pár desaťročí už možno ani nebude možné ich nájsť. Trošku ma ale zamrzí, ak si pýtajú za fotenie peniaze odo mňa, pričom ja to vždy robím grátis, fotky im venujem, napríklad na kalendár.

Chodíš po rôznych regiónoch Slovenska, ktorý je podľa teba najčarovnejší?

Túto otázku dostávam často, vlastne pri každom rozhovore.Vždy odpoviem rovnako. Všade je krásne, príroda nikdy nesklame a ak sa stretnem s pozitívnymi ľuďmi, nemôže byť nikde zle. Ono to je vidno aj na fotkách. Keď sme na jednej vlnovej dĺžke, fotky majú dušu a oslovia každého, kto sa na ne pozerá hocikde na svete. Prežíva to, čo sme cítili my, zažíva príbeh s nami znovu. Radosť z okamihu podčiarknutú nádherou výšiviek a krásou človeka. A to vôbec nehovorím o modelkách vo veku „ má sedemnásť a chôdzu ženy …“ . Aj ľudia vo vyššom veku sú krásni. V ľudovom odeve aj trojnásobne.

Tvoje fotografie pripomínajú staré obrazy, je v nich tajomstvo, aj nostalgia, v niektorých humor. Čím sa inšpiruješ?

Nekonečnou studnicou poznania a inšpirácie je pre mňa fotografické majstrovstvo pána K.Plicku. Hovorí mi zo srdca každá jeho fotka, krajiny aj ľudí v nej. Ale dnes sa už nedá fotiť tak, ako fotil on, prísť do dedinky, posedieť pred krčmou, osloviť ženičku s kravkou a požiadať ju o fotenie trebárs  pri stohu sušiaceho sa sena. V tomto to mal o čosi ľahšie ako ja. Ja musím vymyslieť príbeh, dohodnúť sa ľuďmi z konkrétnej oblasti, dohodnúť priestory, ak sa dá a pokúsiť sa ho spolu s ľuďmi zachytiť na fotku. Niekedy sa podarí a niekedy ani nie. Keď si malé dieťa postaví hlávku, že dnes sa fotiť nebude, tak sa fotiť skrátka nebude J A tak musím sem-tam vymýšľať príbeh znovu. Ale to nevadí, tak to je a tak to má byť. Treba si cvičiť tvorivosť a trpezlivosť.

Všimla som si, že pre niektoré zábery pokojne aj v zime nocuješ na vrchole kopca, aby si ráno zachytil vychádzajúce slnko. Čo si ešte ochotný urobiť pre dobrú fotku?

Čokoľvek  J J J

Kde všade si už vystavoval a publikoval svoje fotky?

Doteraz sa mi podarilo vystavovať dvakrát, v mojom rodnom kraji. Raz to bolo v Košeci a raz v Ladcoch. Čo sa týka publikovania fotiek, tak dobrovoľne zverejňujem svoje fotky na svojom profile na sociálnej sieti a na svojej stráne Martin Habánek PhotoAdventures. Nedobrovoľne ich dosť často nachádzam kade-tade po internete, ale vadí mi to len vtedy, ak si ich stiahnu a ani zo slušnosti neuvedú autora. Taká je dnes doba, čo spravím… A čo sa týka oficiálnej publikácie, tak som sa vždy snažil komunikovať podľa oblasti, v ktorej som práve fotil, s miestnymi týždenníkmi, kde mi uverejnili fotky a články k nim už asi deväťkrát. Posledný pekný článok o mne vyšiel v štvrťročníku Magická žena.

Hovorí sa, že zrelý muž má stáž nohami pevne na zemi a nemá už čo snívať. Súhlasíš s tým?

Kto nemá žiadne sny, ako keby ani nežil. Ja mám veľa snov, farebných aj čiernobielych.

Takže máš veľa snov…

Samozrejme. A verím, že sa mi všetky splnia. No dobre, keď aj nie všetky, tak aspoň veľká časť z nich. Viem, že čakáš konkrétnu odpoveď, tak teda : chcem zozbierať čo najviac materiálu na knihu o kráse krojov Slovenska, kde budú fotky z miesta, príroda, architektúra starých budov a, samozrejme, dokonalosť ľudového odevu, farebnosť a bohatosť výšiviek a krása človeka v ňom.

Si so svojím aktuálnym životom spokojný, alebo čo by si na ňom chcel najviac zmeniť?

Nesťažujem si, som vďačný za to, čo mám a čo môžem.  Chcel by som, ak by to bolo možné, aby si ľudia jeden druhému viac priali a menej závideli.  Aby sme nevyhoreli citovo.

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková, autorka a spisovateľka