fbpx

V škole nás učili ČÍTAŤ, PÍSAŤ a POČÍTAŤ. Ale nikde nás nikto neučil POČÚVAŤ.

Máme tu epidémiu nepočúvania. Všetci chcú len rozprávať. Na počúvanie nie je chuť a ani čas.Máme tu epidémiu nepočúvania. Všetci chcú len rozprávať. Na počúvanie nie je chuť a ani čas.

ŽUPAN

„Nevydrží vám to ani mesiac,“ povedal jeden muž druhému sediac vedľa neho pri bare a popíjajúc pivo.

Jeden z nich u nej nejaký čas býval, keď jej opravoval dom, a ten druhý ju miloval a práve sa k nej sťahoval.

„Skús ju nikdy nenaštvať. A keď sa už naštve, donúť ju obliecť si župan. Je jej v tom župane najlepšie, ukľudňuje ju to,“ povedal nakoniec ten prvý.

„Ďakujem za dobrú radu,“ odpovedal mu ten druhý.

Tento dialóg mi zostal v pamäti jednak preto, že mám tiež rada svoj župan, ktorý mi hovorí, že už som doma v kľude, ale aj preto, že si nejak tak podvedome vždy všímam a vycítim, čo ľudí ukľudňuje, čo sa im páči, čo ich nahnevá, čo ich sklame, urobí smutnými, šťastnými, čo ich rozosmeje. Čo ich naštartuje alebo spomalí. Ako a na čo reagujú. Čo potrebujú počuť a čo počuť nepotrebujú.

Všímať si pocity je veľmi dôležitá vec. Ako aj vedieť to „šikovne“ použiť v tú pravú chvíľu.

„Námietka, milý súd. To je manipulácia,“ povedal by niekto.

Námietka sa zamieta. Ide o láskavú „manipuláciu“, s dobrým úmyslom. S úmyslom rozumieť, cítiť a spontánne pomôcť. Jedným slovom, EMPATIA.

Empatiu prejavujeme rôzne.

Niekedy stačí pohľad, gesto, niečo povedať, niečo urobiť alebo, skrátka, len niekoho vypočuť.

V škole nás učili čítať, písať a počítať. V práci a v živote nás učili efektívne použiť to. čo sme sa naučili v škole. Učili nás správne sa vyjadrovať a veľa iných vecí. Ale nikde nás nikto neučil POČÚVAŤ.

Demokracia nám priniesla slobodu slova. A niektorí tú slobodu poňali ako príležitosť byť v centre pozornosti. A hovoria. Vyjadrujú svoje názory, hoci o ne ani nik nestojí. Názory nezrelé, naivné, smiešne, poburujúce, zavádzajúce, trápne, premúdrelé, vyzývavé, nenávistné, čudné a nezmyselné. Sociálne siete plné názorov. Pretlak názorov. Všetci chcú hovoriť bez počúvania.

Karel Čapek povedal: „Predstavte si to ticho, keby ľudia hovorili len to, čo vedia.“

Poznáte rozprávku „Ukecaná Marta“?

Je o psovi, teda fenke, ktorá zjedla písmenkovú polievku a zrazu začala rozprávať. A tento svoj dar aj patrične využíva, pretože nie je človeka, ktorého by nedokázala urozprávať do nemoty. Ale postupne zisťuje, že rozprávať bez počúvania jej prináša množstvo nepríjemností a nedorozumení. Nie je to ľahké. Aj pes domáci sa nechá prevalcovať svojím egom. Tým, ktoré mu dáva pocit seba presadzovania a nadradenosti. Svojím vlastným svetom.

„Nemôžem si pomôcť. Mačky zo mňa robia zviera,“ hovorievala Marta.

Aj my sa necháme často strhnúť tými svojimi „mačkami“. Vidíme to po svojom. Nechceme rozumieť, nepýtame sa, nevnímame. Bodka. Veď je to predsa takto a nikdy inak.

Sme rozdielni a svet nie je čiernobiely.

Fredy Ayisi krásne povedal: „Každý má taký svoj vlastný svet. Každý sa na svet pozerá na základe svojich skúseností, svojej inteligencie, svojich možností, svojich prežitkov. Takže každý má tých svetov toľko, že môžu byť úplne iné, ako ten náš. Každý vidí ten svet po svojom.“

To, čo niekto prežil niekoľkokrát, iný nezažil za celý svoj život. A zároveň, dvaja ľudia môžu prežívať tú istú situáciu rôzne. Niečo, čo je pre vás maličkosť, pre druhého je veľmi dôležité.

Empatici toho veľa vedia. Nesú obrovské bremeno. Vcítením sa do emócií druhých, ich prežívajú ako vlastné. Nie je to vždy jednoduché, uniesť to, ale stojí to za to.

DÁ SA EMPATIA NAUČIŤ?

Niektorí sme mimoriadne empatickí. Druhí sú empatickí iba niekedy. A sú aj takí, ktorí majú empatiu z nejakého dôvodu deaktivovanú.

Dobrá správa je, že mozog je neuroplastický a ľudia sú učenlivé bytosti.

Chce to trénovať. Zaujímať sa o druhých, všímať si, pýtať sa a POČÚVAŤ.

Pýtame sa: „Ako sa máš?“, „Čo robíš?“, „Ako bolo v škole?“, „Ako bolo v práci?“, „Čo si kúpila?“, „Čo bude na obed?“, „Zaplatil si za krúžky?“, „Vymenil si už tie pneumatiky?“ Bežné otázky bežného rýchleho života.

Ale málokedy sa pýtame: „Ako sa cítiš?“, „Čo cítiš?“, „Prečo sa tak cítiš?“, „Cítiš sa dobre?“ Takéto otázky sú už dnes veľmi vzácne a dokonca aj prekvapivé. Niektorí sa možno aj zľaknú, že sa schyľuje k nejakej katastrofe.

Máme tu epidémiu nepočúvania. Všetci chcú len rozprávať. Na počúvanie nie je chuť a ani čas.

„Nečítaš do konca“, hovorievala nám často naša šéfka, keď nám niečo ušlo. A podobne sa dá povedať: „Nepočúvaš do konca.“

Bez všímania a počúvania, ale tak ľahko, rýchlo a šarmantne, „nedolapíme toho nášho vraha“, ako to vedel Patrick Jane (Mentalista) so svojím fešáckym úsmevom.

Sme každý iný.

„Niektorí sú hviezdy, iní sú vesmír, niekto je zrnko piesku, iní sú púšť, niekto má 1000 strán a niekto pero. Niektorí sú horizont a iní zem. Ty si breh a ja som pena,“ spieva moja obľúbená speváčka ZAZ.

Áno, sme rozdielni. A to je dobre. Len sa musíme SPRÁVNE POČÚVAŤ. Potom začneme správne hovoriť. A nakoniec zbadáme, že zmiešaním našich rozdielov do seba zapadáme a dokážeme sa spojiť a ísť dopredu.

Počúvajte, porozumejte, precíťte pocity druhých a pomôžete im viac, ako čímkoľvek iným.

A keď bude najhoršie, „donúťte“ ich obliecť si župan. Alebo možno vyzliecť? Záleží od správneho načúvania.

Pretože niekedy, keď prestaneme hovoriť, začnú sa diať tie správne veci.

A počúva ma tu vôbec niekto?

Silvia Grecová

#zivotologia

P.S: Celý rozhovor s Fredy Ayisi, kde nájdete aj horeuvedenú citáciu je tu:

 

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

 

Mohlo by vás zaujímať