“Mám nádor na prsníku Erika. ” … od včera mi v ušiach znejú tieto slová matky, podobnej ako ja.
Denne sa stretávam so ženami a počúvam ich silné príbehy…
Príbehy žien, ktoré sa vo svojom sne o rodine tak zúfalo stratili, až nimi telo muselo zatriasť. “Halooo!!! Zobuď sa a začni žiť svoj život.”
Sama som zažila tento stav adeptky na Olymp materstva a premotivovanej kravy…
Nie, nebola som krava. Bola som rovnako stratená a presvedčená, že poslaním mamičiek, je plniť želania svojich detí a urobiť VŠETKO, pre ich šťastie. Taxikárčila som na krúžky, piekla domáci chlieb, vyžadovala individuálny prístup ku všetkým, ktorí prišli s nimi do kontaktu … Vytvárala som ilúziu dokonalého sveta, mimochodom, neexistujúceho…
Sme ľudia a učíme sa na základe empirickej skúsenosti. To je úplne v poriadku. V poriadku nie je zotrvať v tomto stave. Lebo šťastné deti ešte nikdy (aspoň som sa nikdy s tým osobne nestretla), neurobili šťastného iného človeka…
Spokojnými sa robíme sami.
Taxikárčením a slúžením veľakrát utekáme pred svojimi snami, ktorých sa bojíme a pred krízou partnerstva nemenej… A deti? No na rovinu, pravdepodobnosť, že budeme mať doma Nadala, klavírneho virtuóza, native speakera a samého jedotkára – všetko v jednom, je… nereálna.
Stačilo! … ok takto nie!
Chcem vidieť moje deti úprimne šťastné, zahrať si s nimi na záhrade bedbinton, ležať na terase a čítať si, kým šantia v bazéne. Nechať plynule a prirodzene formovať ich vlastnú osobnosť.
Ale hlavne, plniť si svoj sen. Žiť môj život a ich nechať prežiť ten ich… nie moje nesplnené sny premietať na ne…
Táto fotka je zo šľahačkovej vojny v mene autentického rodinného života. A cítila som sa tak, akoby vám rodičia dovolili jesť celé detstvo iba zmrzku. Lebo život je vo svojej podstate jednoduchý a čarovný zároveň.
Erika Makarová