Malalako mi dal kopačky a to takym sposobom, jak še na jedneho poradneho chlopa ňepatri.

Malalako mi dal kopačky a to takym sposobom, jak še na jedneho poradneho chlopa ňepatri.

V smske a ešče tak, že už rozumie, co som za ženu a že naj zmenim svojo spravaňe predtym, jak sebe najdzem ďalšeho chlopa. A to ľem zato, že som ho vyp*čovala, aľe že sebe zaslužel. Jak še hutori, za dobrotu na žobrotu. Ale o tym dakedy inokedy.

A tak v ten horuci dzeň, v tych šalenych emocioch, berem bicygeľ, maminu staru Libertu, bo naščesce či nanešcesce, som u rodičoch a ňeznam, jak mam zo sebe vypuščic teho ďabla.

A idzem, kadzi me to vedze, po valaľe. Na cinteru zbačim šalenu tetu B., ale šak i ja v pološaľenym stave, ta ani še nečudujem.

Idzem daľej, až ku vodze, ľudze bože, ja tu nebula sto roky, hadam od detstva. A plačem tam jak jedna verba na brežku pri vodze, a najradšej by som do tej vody skočela a šicko to zo sebe vyplavala. Okolo preplaval remorker, kyva mi bratranec, co na nim robi lodivoda. Jak me, do pana, zbačel poza stromy poza kračky? Ta mu zamavam nazad. A po chviľi sebe hutorim, dobre, už najhorše zo mňe vonka, idzem domu.

Berem Libertu a idzem.

Na seba mam letne šaty na ramienka, bez podprdy, vonka horuco a dusno jak v pekle. Zrazu čujem mojo meno „Beata… ňeverim.“ Ta to kto na mňe kriči. Ohľadnem še, a tam Vilo, moj spolužiak zo zakladnej školy, s ktorym sme vymetali školske lavice 8 roky.

Idzem sebe oči vyočic, co ten tu robi. Ešče s dajakym kamaratom a psom Roxy, že še oni vybrali še okupac, ale ňenašli pristup do vody. Ta hutorim, i ja tak. A oni že prave dopili pivko, no ta škoda, toto by som sebe dala. Vilo zapalel cigu, že či scem. Nescem, nekurim, ale daj pocahnuc. To še hodi.

A potom že idzeme ku vodze. Našli sme mescečko, dze še dalo zejsc dole do vody, bo to vybagrovane štrkovisko, ta to ňe tak ľehko.

A tam normalne že kovove schodiky. A ja hutorim, ta ja nemam plavky, ta to na hoľaky? Ňevadi, už sme dosc veľke na to, a v živoce sme už teho vidzeli dosc.

Vilov kamarat perši, vecka Vilo, bely zadek še odraža od hladiny vody, a potom ja, kričim mu ňepozeraj, ale on i tak ukradomky pozera, kym som dala dolu šaty a vlezla jak me panboh stvorel do vody. Schadzam po schodikoch, a voda mutna, myšlim sebe, už skočim do vody a tam plytčina, odrela som sebe kolenka.

A potom už len samy pôžitok. To daco absolutne ňeskutočne.

Ta voda želenej farby, červene maky a ešče dajake biele kvietky na zarosnutym brehu, na hladine vody še odraža voda a plavaju chumačiky, to atmosfera načisto jak vo filme a plavame jak nas panboh stvorel a uživame ten moment, a to taky moment, kedz hlava konečne vypina a už len uživaš, tak jak uživac maš. Vypuščam emocie, kričim z hardla, Vilo, ta to co? Ta emocie. Ta dobre.

Myšľim, že pre obidvoch z nas to bul magicky moment, bo to še priam spojel časopriestor vtedy, kedz še spojic mal. Vilo bul moja perša detska laska a perša pusa na lico pristala u mňe od neho v peršej triede na zakladnej škole.

Ta tak šumne to vesmir zariadzel. Kedz vychadzam z vody, on idze za mnu, ta sebe me obzrel aj zo zadu, ja še oblekam, vyjdze z vody aj on a hutori mi „ši krasna“. To bulo take daco prenadherne, no isce jak z dajakeho romantickeho filmu. On hutori, som v rozpakoch. No bodaj by ši ňebul.

Hore šmykľavym brehom mi pomože hore, pevny stisk ruky a toto je chlop, co nerieši a vidzi krasu jednej ženy a toto sebe zaslužim, totu zbožnovanu pozornosc chlopa.

Ja idzem napred, na bicygľu domu, spokojna a šťastna, jak to ten panbožko zaš dobre zariadzil a že mi poslal na vyvaženie mojeho trapeňa taky zazrak.

Na Jana, na spln, a jak še hutori, co sebe praješ na Jana, to še ci splni, od Jana do Jana. Ta naj še ľem šumne daľej deje.

Beata Andrejkovičová

Z pripravovanej knihy – Kapitola I.

Korektúra: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať