Ľudí ležiacich na zemi si prestávame všímať. Považujeme ich za spodinu, o ktorú sa netreba zaujímať?

Veta „vážte si svoj deň“ je častokrát vyslovovaná až vtedy, keď sa v našom okolí niečo smutné prihodí, keď niekto vážne ochorie alebo nenávratne odíde.

Vonku vládlo sychravé počasie. Čakajúc na zastávke autobusu, som pozorovala okolie. Okoloidúci rozprestreli dáždniky a kráčali uličkami za svojimi povinnosťami aj radosťami.

V autobuse si ku mne prisadol starší pán v športovom obleku. Zaujal ma hneď vetou:

„Ach, jaj, idem k synovi, dúfam, že ma nestretne niečo podobné ako minule.“

Spozornela som. „A čo také sa vám prihodilo?“

„Viete, chodievam k synovi venčiť psa, keď sú na dovolenke. Psík je veľký a potrebuje sa vybehať. K synovi cestujem odtiaľto dve zástavky autobusom, ale potom prestupujem na vlak. Minule som si takto vykračoval v dobrej nálade smerom na vlakovú stanicu. Na peróne menšej vlakovej stanice, keď som schádzal dolu po schodoch, som uvidel ležať človeka. Ležal vystretý na chrbte s nohami smerujúcimi dolu. Oči mal privreté a jeho topánky ležali vedľa neho. V prvom momente som si pomyslel, že je to akýsi mladík pod vplyvom omamnej látky, alebo bezdomovec, ktorý sa „zotavuje“ po prebdenej noci. Predo mnou išlo niekoľko ľudí, ktorí sa letmo na človeka pozreli a pokračovali vo svojej rýchlosti ďalej.

Pristavil som sa. Muž, asi päťdesiatnik, mal na sebe čisté a celkom slušné oblečenie, až na tie topánky. Pripadalo mi zvláštne, že je vyzutý, pretože vonku teplo nebolo.

Oslovil som ho, ale nereagoval. Spozornel som a obzeral som sa po okolí, či tam s ním ešte niekto nie je. Bol sám a v rohu mal ležérne položený batoh.

Kľakol som si a zatriasol som s ním. Opäť nereagoval.

„Nepáchol alkoholom?“ nedočkavo som prerušila jeho rozprávanie.

„Nie, nejavil žiadne známky opitosti, a v tej chvíli som si uvedomil, že ten človek potrebuje pomoc. Triasol som s ním viackrát, kontroloval, či dýcha, a okoloidúci schádzali pomaly okolo nás po schodoch dolu.

Vytočil som číslo záchrannej služby a popísal som situáciu, v ktorej som sa ocitol. Službukonajúci dispečer ma požiadal, aby som zostal pri nemohúcom človeku, kým dorazia na miesto.

Ale viete, mal som svoj program a o pár minút mi šiel vlak. Vtom sa pristavila pekná mladá žena, ako jediná. Ponúkla sa, že ona pri mužovi zostane, kým príde záchranka.

Art. Radovan Vincze

Vlak som nestihol, a tak som sa vrátil na miesto. Záchranári už robili svoju prácu a muža ležiaceho na nosidlách odvážali preč. Ešte som ich upozornil na batoh, ktorý bol na menej viditeľnom mieste ležiaci v rohu.

S miernym vzrušením na duši, ale aj s dobrým pocitom, som pokračoval v ceste k synovi…“

„A čo sa mu vlastne stalo, dozvedeli ste sa?“

Na druhý deň mi volali z mestskej polície a upresňovali si informácie ohľadom bezvládneho mladíka ležiaceho na schodoch perónu. Prekvapili ma otázkou:

„To sa fakt nikto pri ňom nepristavil, iba vy? Mal už modré prsty, čiže tam musel ležal dlhší čas. Ďakujeme vám, že ste mu pomohli. Ten pán je v poriadku a skončil hovor.

Viete, keď som doma rozprával svojej žene, čo som zažil, skonštatovala:

„Ale, to by sa za našich čias stať nemohlo. Keď ležal človek na zemi, aj keby bol pod vplyvom alkoholu, prišli by policajti a umiestnili nešťastníka (dnes už šťastlivca) na tzv. záchytku. Dotyčný sa vyspal, dostal pokutu a šiel domov. A dnes? Zvláštny je to svet a ľudia v ňom. Akoby sa menili na tvorov bez empatie a srdca.“

Ľudí ležiacich na zemi si prestávame všímať.

Považujeme to za normálne, bez toho, aby sme si overili, či ten človek nepotrebuje pomoc. To skutočne ľudí ležiacich na zemi považujeme za spodinu a plebs, o ktorý sa netreba zaujímať?

Preboha, veď na schodoch za bieleho dňa ležal bezmocný človek!

…Veta „vážte si svoj deň“ je častokrát vyslovovaná až vtedy, keď sa v našom okolí niečo smutné prihodí, keď niekto vážne ochorie, alebo nenávratne odíde.
Možno by náš život by nebol tak vzácne a plnohodnotne prežívaný bez pozorovania a zažívania bolestných a pre dušu i telo zaťažujúcich chvíľ.
Aj keď sa ťažko prijíma takto vyslovená realita, je to v mnohých prípadoch tak.

Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých pacientov. Pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici aj domove sociálnych služieb. Knihy: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to? (vydavateľstvo Elist)

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/