KTO POMÔŽE MNE? Nevyrozprávať sa nie je prirodzené a ľudské. Pretože my, ľudia, máme emócie.

Kto pomôže MNE?

Kto pomôže Slovensku. Iniciatíva, ktorá začala pred 2 rokmi, keď sme ostali na 2 týždne doma. Kto pomôže Ukrajine? Iniciatíva, ktorá vznikla takmer presne po dvoch rokoch, keď začal konflikt na Ukrajine. Výborné iniciatívy s presahom ľudskosti a spolupatričnosti.

Ale kto pomôže MNE? To je otázka, ktorú si kladie veľa ľudí, ktorí skrachovali počas pandémie a špajza je prázdna. A ceny základných životných potrieb stúpajú. A je to len začiatok…

Aj ja mám také dni. Dni, kedy si kladiem otázku, ako to bude ďalej?

Budeme mať z čoho platiť účty? Ako doštuduje syn? Neodvedú ho na vojnu? Aký bude svet? Mám dni, kedy sa vo mne zmieta doslova až hnev. Veď sme chceli začať po dvoch rokoch konečne ODZNOVA… Mnohí z nás (s výnimkou tých, ktorí na pandémii zarobili neuveriteľné peniaze, samozrejme…).

Veľa mojich priateľov to takto má. Hnevajú sa. Boja sa. A zároveň sa boja o tom rozprávať, pretože už zažili toľko nenávistných reakcií, že, jednoducho, majú obavy. Vojna je zlá a napísať svoje pocity často znamená, že azda ste zástanca Putina…?

Zverila som sa s mojimi pocitmi kamarátke. Že sú dni, keď mám strašné nervy na to všetko. Že to istotne nemuselo zájsť až tak ďaleko… Veď 10 rokov sa na Ukrajine strieľa. 10 rokov tam zomierajú ľudia.

Povedala mi, napíš o tom. (AJ) hnev je na mieste. Treba sa z toho (aspoň) vyrozprávať. Treba o tom napísať. Pretože je veľa ľudí na Slovensku, ktorí majú podobné pocity.

Nevyrozprávať sa o tom nie je prirodzené. Nie je to ľudské. Pretože my, ľudia, máme emócie.

Niekedy sa, samozrejme, pristavím pri tom, že je to nesprávne, lebo iní trpia predsa viac.

Prichádzajú s jednou taškou. Museli opustiť svoje domovy. A vlastne sú tí šťastní. Lebo nepodarilo sa to každému. Dostať sa na hranicu chce odvahu, ale aj zdroje. Čo si budeme hovoriť.

Ľudia sa snažia pomáhať, lebo je to ľudské. Ale niektorí majú výčitky, lebo nemajú z čoho. Jednoducho, nemajú. A zároveň majú obavy, čo bude s nimi. Pretože ozvať sa a žiadať o pomoc sa teraz nepatrí, lebo predsa pomáhať treba inde.

Situácia je zložitá a preveruje nás.

Každého inak. Ale preveruje. Minule som do nášho magazínu dala príspevok s nadpisom, že AJ slovenské mamy, samoživiteľky, a aj otcovia, ktorí sa starajú o deti, potrebujú pomôcť. Zožala som kýbeľ hejtu. Hejt bol za slovíčko AJ. Nie je to správne, dozvedela som sa. Je to neporovnateľné, lebo naše mamy nemajú bomby pod domom. Nestrieľa sa tu (zatiaľ). Veľmi ma to zarmútilo, pretože mnohí ľudia na Slovensku žijú na hranici chudoby… Jednoducho, je to tak.

Východisko z tejto situácie nie je jednoduché.

Riešenia, verím, prídu cestou. Jedno si však musíme zobrať k srdcu. Prestať sa osočovať. Prestať hľadať zlo, len kvôli tomu, že niekto sa ozve, že je na dne. Že AJ on potrebuje pomôcť. Alebo aspoň vypočuť…Sme ľudia. Musíme si pomáhať. Teda mali by sme si. Nemôžeme sa osočovať len kvôli tomu, že niekto vyriekne svoju obavu. Alebo sa zdôverí so svojím hnevom, pretože sa nedostal do situácie vlastným pričinením. Áno, aj človek na Slovensku.

Naši vládni predstavitelia zlyhávajú už roky. Zlyhávajú aj teraz, pretože bez dobrovoľníkov by sa situácia nedala riešiť. Naša prispievateľka, ktorá je na hraniciach, od začiatku hovorí, že niekedy nemajú ľuďom, ktorí prichádzajú, dať čo jesť.

Ak by som mala tú moc, tak by som rada zmenila fungovanie procesov a krajiny. Pretože na fungovanie štátu sa skladáme všetci.

Ľudia platení a pracujúci v neuveriteľne sa rozrastajúcej štátnej správe majú svoje platy isté. A aj valorizáciu. Majú tlačové oddelenia na to, aby krásne spracovali informácie o tom, ako nám slúžia – predostierajú ich na tanieri a ukazujú sa v peknom svetle. To všetko požiera naše zdroje. Naše spoločné, ktoré potom chýbajú aj slovenským mamám… Áno, AJ…

Moc zmeniť fungovanie krajiny nemám…

Ale odpoveď na otázku, kto pomôže VÁM alebo MNE, tak tú mám.

Existuje také príslovie: Pomôž si, človeče, a aj pán boh ti pomôže. Budeme sa musieť spoľahnúť na seba. A zároveň sa budeme musieť naučiť pomáhať si navzájom. Budovať si funkčné komunitné systémy. Viac a skutočne. Nie v tlačových správach… To bude, samozrejme, v situácii, v ktorej sme, veľmi ťažké, pretože spoločnosť bola za posledné mesiace rozdelená. A teraz sa mi zdá priam rozkrájaná na cimpr-campr.

Želám si, aby sa nám to podarilo. Aby sme sa spájali a neosočovali.

Keď sa nám to podarí, tak to pomôže AJ vám, mne, každému. Spoločne.

Martina Valachová