Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Dnes ma zastavila jedna Cigánka a hovorí mi… „Panička, poviem vám vašu budúcnosť.“
„A svoju budúcnosť poznáte?“
„Nie…“
„Keď budete vedieť tú svoju, potom riešte moju.“
Bolo to kruté?
Podľa mňa nie…
Mojej jednej známej som rozpovedala túto príhodu a dotklo sa jej slovo Cigán. Druhá priateľka, Rómka, zas povedala: „Neospravedlňuj sa, veď odjakživa sme boli Cigáni… Takže všetko je to len a len o nás, ako sa na to pozeráme…
Cigáni odjakživa kočovali. A ten život im vyhovoval. Boli doma všade.
Keď boli jarmoky, tak deti utekali a kričali, že Cigáni idú. A všetci sa tešili. Nikto neriešil nič… všade bol smiech, tanec a spev.
Ruku na srdce ľudia , kto z vás si rád nezatancuje na ich pesničky, keď ich hrajú na zábavách, aspoň nenápadne podupkávate pod stolom alebo to rozbalíte na parkete.
Treba uznať, že ich temperament im môžeme závidieť.
Trápi ma však otázka, kedy a prečo začala tá nevraživosť voči nim…
Možno poznám vašu odpoveď, že sú neprispôsobiví a určite viete napísať veľa argumentov. A viem, že aj by ste mali pravdu. Ale. Je tu to ale…
Či gadžo, či Róm, všetci sme ľudia a každý sa snaží žiť, ako vie, ako to videl od svojich predkov… To len doba sa zmenila a hádžeme ich všetkých do jedného vreca, ale prečo?
Kde sa stala chyba, prečo sa ich bojíme?
Hovoríme, že nechcú robiť, ale príležitosť im nedáme.
Lebo, proste, je Cigán…
Napadlo niekomu z vás, ako by ste sa cítili , keby vás neprijali do práce, lebo ste gadžo? Ako by ste uživili rodinu?
Že je to presne tak, ako to robia oni?
Zlyhali sme celkovo ako ľudia, aj ako spoločnosť. A bude to dlhá cesta, ako to opäť napraviť, aby sme dokázali spolu vychádzať a rešpektovať sa…
Je úplne jedno, či je niekto biely, čierny, ružový… mal by začať od seba.
Možno by pomohlo, ak by sme im nedávali výhody. Tie sú totiž tŕňom v oku „bielym“
Rodičia by mali byť vzorom svojim deťom, ale tie, keď vidia, čo je doma, tak čo sa od nich naučia? Budú pokračovať v ich šľapajach a opakovať, čo počujú doma… kolobeh, ktorý keď nezastavíme tým, že im umožníme pracovať bez predsudkov, sa nikdy neskončí .
Dajme im šancu niečo dokázať.
Veľa „Romakov“ to dokázalo, takže je možné, že to dokážu aj ďalší.
Presne tak ako my, gadžovia…
Niekomu sa chce a inému nie.
Tento príspevok som napísala spontánne na základe spomínaného stretnutia s cigánkou, keď som sa zamyslela, koľko veštenie môže vynášať a či sa dá z toho žiť…
Prajem vám všetkým, aby ste zahodili nevraživosť, ak ju máte a skúsili sa vžiť do ich kože. Možno zajtra k vám, ak podnikáte alebo ste HR manažér, príde na pracovný pohovor Róm…
Čo urobíte?
