Ako si utriediť myšlienky, než začnete hľadať prácu

Tak pandémia zdá sa, že je na ústupe. Než to celé vypuklo, podarilo sa nám v rámci Profesia days vytvoriť hodnotný program aj pre ľudí po 40ke. Keď som videla záujem, ostala som chvíľu paralyzovaná, pretože som nemala pripravený až tak veľký tím. Išli sme prvýkrát, takpovediac na skusy. Pre obrovský záujem hrozilo, že nestihneme všetkých záujemcov obslúžiť, doslova sme kolabovali.

A v tom mi píše Zorka: „Mati, potrebuješ pomôcť? Prídeme aj s mužom, veď obaja sme kouči.“ Wau. Aké boli témy a čo Zora riešila s návštevníkmi? Vyspovedala som ju.

Zori, aké boli najčastejšie problémy ľudí, ktorí ťa kontaktovali?

Za tie dva dni som hovorila s dvadsiatimi ľuďmi. Jedni nemali prácu už dlhšie a neverili, že by mohlo dôjsť v ich životoch k nejakej zmene, boli to ľudia vekovo okolo päťdesiatky a viac, často so zvláštnymi životnými príbehmi. Druhá skupina boli ženy po rodičovskej dovolenke alebo ešte na nej, v predstihu sa zaujímajúce o svoj ďalší profesijný život. Tretia skupina boli ľudia v súčasnej práci nespokojní a teda hľadajúci. Všetci mali niečo spoločné : nedôveru v seba, v určitej miere nízku sebahodnotu a nízku sebaúctu. Mnohí si niesli v sebe pocit sklamania, ľútosti, hnevu, či krivdy.

Ty sa zaoberáš aj etikoterapiou – ako vie táto pomôcť a nielen ľuďom po 40ke?

Sme bytosti cítiace a ak nami lomcujú negatívne emócie, vieme z toho vážne ochorieť. Prísť o prácu a byť nejakú dobu bez nej je obrovský stres. Ľudia sú frustrovaní, pociťujú strach z nedostatku financií a práce, nedostatku svojej užitočnosti a teda aj nedostatku vlastnej sebahodnoty. Pre nasýtenie životnej spokojnosti však potrebujeme radosť, lásku, dôveru, pokoj, pocit naplnenia… a ak to nenachádzame, snažíme sa dopĺňať si to zvonku.

Pre náš život sú dôležité dobré vzťahy nielen k iným ľuďom, ale hlavne k sebe samému, pretože na seba zabúdame najčastejšie. Snahou je nájsť sebalásku, sebadôveru, sebahodnotu a sebaúctu bez toho, aby sme boli závislí na podnetoch zvonku.

Tie podnety zvonku však môžu byť aj negatívne, a ak ich vnútorne intenzívne prežívame, ak sa nemáme dosť radi a neprijímame sa takí, akí sme a máme voči sebe výhrady, začneme vnútorne upadať a skôr či neskôr sa dostaví nejaké upozornenie v podobe úrazu, choroby či inej nemilej udalosti. Etikoterapia je autognostická metóda poznávania seba samého, ktorá pracuje s emóciami a mentálnym pochopením príčinných súvislostí.

Ukazuje nám, že príčinu máme hľadať v sebe. Takže všetko to „nešťastie“ nie je o tých druhých ľuďoch, ale o nás. Učíme sa rozpoznať a porozumieť tomu, čo prežívame, pomenovať to a začať s tým, čo nás stavia do týchto situácií, pracovať. Proces ukončovania starých programov a vzorcov je beh na dlhú trať, ale je úžasné pochopiť, že my sami to môžeme zmeniť. Stačí rozhodnutie, že to chceme inak.

Tiež som mala z mnohých ľudí pocit, že sú veľmi frustrovaní. Kontaktovali ťa aj po Profesia days?

Všetci dostali na mňa kontakt, ale ozvali sa len niektorí. Mala som možnosť spoznať aj takých, čo sa už neozvali, no slová, ktoré som im povedala, im aspoň na chvíľu rozžiarili oči. Zrazu mali nádej, že aj oni môžu byť pre niekoho užitoční. Ozvali sa tí, ktorí aktívne vnímali, čo im chcem povedať a na moje otázky reagovali – nachádzali totiž odpovede sami v sebe, čo je klasický koučing. Títo dokázali pochopiť, že jedine oni sami môžu zmeniť svoj osud.

U každého som potrebovala zistiť, kde sa nachádza a čo vlastne hľadá, prečo prišiel. Pre krátkosť času (na niektorých klientov bolo dvadsať – tridsať minút) som počas rozhovoru spojila koučing, poradenstvo a princípy etikoterapie. Kto bol tomu otvorený, vysvetlila som mu príčinný vzťah toho, kde sa nachádzal v minulosti, kde je teraz a ako sa môže dopracovať k zmene. Krásne bolo vidieť rozdiely u ľudí, ktorí mali v sebe tú schopnosť rozžiariť svoj vnútorný plameň a u ktorých tento plamienok akoby iba tlel.

U týchto by bolo potrebné pre hlbšie rozpoznanie ich situácie mať k dispozícii podstatne viac času.

Potešilo ma, keď jedna klientka napísala, že sme boli na Profesia days svetlo na konci tunela. Po návšteve vystavovateľov neuspela nikde, resp. ju odporučili na ich personálne oddelenie. Predpokladala, že príležitosti počas veľtrhu budú konkrétnejšie. Keď absolvovala prednášku 40+, zaujali sme ju, nevedela totiž, že taká organizácia existuje. Vyhľadala náš stánok a intuitívne prišla ku mne. Táto klientka deň po našom stretnutí absolvovala už vopred dohodnutý pohovor, dopadol úspešne, bola to práca v jej odbore.

Som presvedčená, že v prípade tejto dámy došlo k uvoľneniu sa, precíteniu svojich schopností a kvalít a na pohovore bola konečne sama sebou, bez strachu. Potenciálny zamestnávateľ cítil jej sebavedomie, suverenitu a vôbec nezaváhal. Pretože najčastejšie ľudia robia na pohovoroch chybu v tom, že myslia už vopred na svoje nedostatky namiesto toho, aby sa už pred pohovorom naladili na svoje kvality, získané zručnosti a potom už len prezentovali svoju jedinečnosť.

Mnohí napríklad nedisponovali jazykovými znalosťami a strach z toho ich brzdil hoci len reagovať na pohovor aj na také pozície, kde sa cudzí jazyk nevyžadoval. S mnohými som riešila aj také praktické otázky ako napísať životopis, ako na pohovore hovoriť tie správne veci a ako teda dosiahnuť, aby sa uchádzačovi po pohovore konečne ozvali.

Mala si nejaký hlbší zážitok s klientami počas Profesia days? 

Celý Profesia days bol zážitok. S viacerými dámami som v kontakte. Jeden pán cítil takú vďačnosť, že ma vyhľadal ešte aj na druhý deň a doniesol mi čokoládu Merci. Ďalší pán, narodený slovenským rodičom v Kanade sa už neozval a držím mu palce, aby našiel uplatnenie v oblasti prekladateľstva, pretože to mu je najbližšie. Bývalý vysokoškolsky vzdelaný filozof, pracujúci v oblasti závodného stravovania, bol nerozhodný, hľadal prácu v potravinárstve.

Spoločne sme prišli na to, že Billa sa mu páči a cíti sa v n ej dobre. Povedal, že na druhý deň bude reagovať na inzerát. Nech sa mu darí. A veľmi som súcitila s farmaceutom, ktorý je už dva roky bez práce, má 55+ a nikto ho nechce zamestnať. Bol by vhodný na projekt Stážista, o ktorom sme ľuďom na Profesia days hovorili. Keď už nič iné, zmienka o tomto plánovanom projekte rozhodne ľuďom vlievala nádej.

Jedna klientka mi dokonca napísala s odstupom niekoľkých dní, že dodnes si v sebe uchovala dobrý pocit radosti, nadšenia, pohladenia duše… že to nie je v tej našej spoločnosti až také zlé…že i keď sa dejú v živote človeka „zlé“ veci, že dobro a nádej existujú.

Čo by si ľuďom, ktorí cítia, že potrebujú zmenu a zároveň sa boja prísť o stabilnú prácu poradila? Najmä teraz, keď zdá sa, budeme čeliť vyššej nezamestnanosti. Kde hľadať prácu po 40-ke?

Mnohým stačilo ukázať, že sú aj iné možnosti, len ich doteraz nevidia. Napríklad, že kým dôjde k úspešnému trvalému pomeru, tak sa dá čas preklenúť vzdelávaním, brigádnickou činnosťou v odbore, ktorý človek ovláda alebo činnosťou, ktorú sme si doteraz nedopriali – venovať sa tomu, čo nás skutočne baví.

Keď som mnohým položila otázku : „Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťa?“, mnohým sa roztriasol hlas a slzy sa tisli do očí. Uvedomili si, že na svoje dávne sny zabudli a vlastne nikdy si nedopriali robiť to, čo ich baví. A kedy inokedy si dopriať robiť to, čo naozaj chceme, ak nie tu a teraz ?

No a ako tieto informácie využiť do budúcna?

Dôležité je nezostať stáť na mieste, hľadať odpovede na svoje otázky, ísť po informáciách. Je potrebné učiť sa robiť veci ináč, stretávať sa aj s ľuďmi, ktorí majú za sebou životný úspech, učiť sa od nich nové veci, nezostať zatrpknutý voči sebe i životu – to je cesta.

Negatívne emócie možno transformovať na pozitívne. Možno to zvládnuť tým, že sa budeme starať sa o svoje telo i dušu – relaxáciou, pobytom v prírode, športom, v spoločnosti priateľov a toto zdanlivo prechodné „zlé“ obdobie využiť v prospech seba a urobiť si vnútorný reštart v doterajších zvykoch, aj vo svojej hlave.

Mnohí pochopili, že vždy existuje šanca zlepšiť svoju situáciu. Keď človek prijme seba takého, aký je, aj so svojou zdanlivo bezvýchodiskovou situáciou a nebude bojovať, môže využiť svoj súčasný stav na pochopenie, že toto je jeho životná lekcia.

Veľmi pomáha nahliadanie na takéto okolnosti ako na prospešné udalosti, na príležitosti, vďaka ktorým sa v živote posúvame. Kríza aj v tomto veku nám umožňuje pracovať na sebe a rásť, čo by v blahobyte bežne nenastalo, pretože vtedy spravidla dochádza k stagnácii. Takže prijatie situácie a vďačnosť, že sa môžeme odraziť od dna až vtedy, keď na neho dopadneme – to je úplne nový uhol pohľadu.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová