fbpx

Každý človek má nejaký svoj malý splniteľný sen. A v našom veku je už načase si ich začať plniť…

Každý človek má nejaký svoj malý splniteľný sen. A v našom veku je už načase si ich začať plniť…

Kvôli ťažkej práci skončila na polročnej PN-ke, ale na nudu sa Erika Lišková nesťažuje. Zistila, že keď bola doma, mala menej voľného času, ako keď chodila do roboty. Venuje sa šitiu, pestovaniu kaktusov, dopísala rozprávkovú knižku… Erika – jedna z nás.

Erika, ako prišiel nápad pestovať kaktusy – máte ich viac ako 1500…?

Nebol to priamo nápad, skôr to bolo postupné občasné nakupovanie jednotlivých rastliniek. Samozrejme, v tom čase hlavne v obchodných centrách, o kluboch a pestovateľoch som nemala poňatia. A keď som ich mala na jednom okne asi 15 kusov a v ďalších izbách dohromady možno ďalších 20, tak sme zistili, že v Piešťanoch je výstava kaktusov. Manžel ma prehováral, nech sa prihlásim do klubu, ale s tými pár kúskami mi to prišlo trápne. Hanbila som sa, že tam sú iní pestovatelia.

Vtedy som ešte netušila, že to nie je o veľkosti zbierky, ale o láske a radosti z týchto exotických rastliniek.

No a na ďalší rok na výstave, kým ja som obdivovala a fotila rastlinky, môj muž ma bez môjho vedomia prihlásil do klubu. A keď som dofotila, postavil ma pred hotovú vec, že už som prihlásená za člena. A vtedy sa spustila akási lavína, lebo som dostávala informácie od odborníkov, ktorí boli a sú veľmi ochotní a super partia. Chodila som s nimi na stretnutia, na výlety, kde sme navštevovali takých ozajstných kaktusárov. Ja som sa tešila z každej rastlinky, z každému úlomku, ktorý mi darovali. U nich som si kúpila kaktusy a sukulenty, o akých sa mi dovtedy ani nesnívalo.

Takže, dá sa povedať, že až potom prišiel ten zlom, to veľké BUM, kedy som sa naozaj stala pestovateľkou. Tie obrovské zbierky boli pre mňa šok, bola som ako Alenka v krajine zázrakov. Netušila som, že také zbierky môže mať niekto doma. Dovtedy som videla kvety na kaktusoch iba v podobe napichaných slameničiek, a tu odrazu celé zbierky so stovkami rozkvitnutých kvetov. A toto bola a je jedna z obrovských výhod klubu kaktusárov, že vidíte, získate a dozviete sa to, na čo inak nie je šanca. A preto ma to baví.

Raz pán Miroslav Zigmund povedal ohľadom koníčkov jednu veľmu peknú vec: „Když člověk není něčím posedlej, tak je to špatný.“

Robíte aj „kaktusové online školenia“. Ako si to predstaviť? Kto sa ich zúčastňuje?

No, nenazvala by som to školenia. Sú to skôr moje rady. Ako každý pestovateľ, aj ja mám cez rok veľa rastliniek, ktoré predávam. Nie je to žiadny kšeft, sú to rastlinky, ktoré sa samé rozmnožujú, alebo nám, pestovateľom, je ľúto tie úlomky a odnože vyhodiť. A tak sa nielen mňa počas posielania balíčkov veľa začínajúcich pestovateľov pýta na starostlivosť. Poviem úprimne, keď sa naraz päť, desať ľudí pýta rovnaké otázky, tak zaberie čas každému písať to isté cez messenger. Tak som si povedala, že písať rady niekam na web nemá význam, ľuďom sa nechce čítať, sú leniví.

Lepšie je urobiť krátke videá. Tých 10 minút dnes človek radšej strávi pri videu, ako čítaním rád, kníh, encyklopédií. Takže uvidím, ak to niekto bude pozerať, tak budem pokračovať. Sú to odpovede na všetky základné otázky ohľadom pestovania. Od vysvetlenia pojmu kaktus a sukulent, o tom, kde si ich doma položiť, ako polievať, do čoho presádzať. Samé základné veci, žiadne odborné termíny a pomenovania. Je to pre úplných začiatočníkov, ktorí nemajú potuchy o tých najzákladnejších veciach okolo starostlivosti, ale majú v sebe tú túžbu a cit ich pestovať a skrášliť si nimi svoje okolie. Snáď to niekomu pomôže.

Viem, že ste pracovali v chlade, a z toho prišlo aj ochorenie. Vy ste napriek tomu ostali doma činorodá. Ako neupadnúť na duchu, keď človek nemôže chodiť do práce?

Základom je mať nejaký koníček, záľubu. A ja som toho vždy chcela veľa robiť, vyrábať, tvoriť. Viem, že veľa (hlavne) žien si povie, že na to nie je čas, musia variť, prať, upratovať, obskakovať rodinu. Ale toto je práve to, v čom sa robí najväčšia chyba. Ano, ak má žena okrem manžela aj dvoch, troch veľkých synov, ktorí by zjedli aj slona, treba im vyvárať. Lenže tu treba buď spraviť dohodu, že vy máte záľuby, aj ja ich mám, alebo, čo u nás doma najlepšie funguje, je mať spoločné záujmy.

Nemyslím také, že jeden z rodiny je športovec a ostatní mu chodia fandiť, ale niečo, do čoho sa zapájajú spoločne. My spolu jazdíme na veterány, obliekame sa štýlovo. Spolu vypratávame a spratávame kaktusy a manžel je hrdý, koľko ich máme. Ak je potreba, pomôže s výstavou. Spolu tvoríme naše dovolenky. To nielen sadneme do auta či lietadla a vysadneme pred hotelom. My plánujeme poznávačky, presné miesta, trasy, kempy. V tomto sme si dokonale sadli.

Tu si tiež veľa partnerov netrafí do vkusu. (Ale to by bolo asi na iný článok). Potom sa človek teší z maličkostí, ktoré sa mu podaria. Ak sa človek stane otrokom svojho zamestnania, rodiny, domu, tak nikdy nebude šťastný. My máme doma také heslo, že: aj keď nie je doma perfektne upratané a navarené, ale sme šťastní a ľúbime sa. Pri svojich záľubách človek resetne hlavu, uprace si myšlienky, uvedomí si, že šťastie, to nie je luxus, drahé auto, vyleštená domácnosť.

Máte s manželom spoločného koníčka – veterány. Ako ste sa k tomu dostali?

No, na tomto sa smejeme, lebo tu sme do toho namočili navzájom jeden druhého. Mne sa dávno páčila obyčajná embéčka, teda Škoda 1000 MB, a tak som navrhla, či si takú nekúpime. Len tak, pre zábavu a pre krásu. Je to ozaj krásne auto. A tak sa u neho naštartovala tá vášeň pre staré autá. A on ma potom, na oplátku, prihlásil do klubu kaktusárov. Tak sme si jeden druhému „ušili“ záľuby. Ale v skutočnosti je to tak, že aj ja som tomu prepadla, začali sme chodiť na zrazy, poznávali rovnakých nadšencov a teraz spravujem pre nás „embéčkarov“ web stránku klubu.

Aj toto ma baví, takže vidíte, ďalšia moja závislosť. A vďaka tomu som aj párkrát prispela článkom do časopisu Veterán.

K veteránom patrí aj štýlové oblečenie. Vy si všetko šijete sama?

Priznám sa, že nie. Napriek tomu, že milujem môj šijací stroj a pri šití sa doslova upokojím a nabijem batérie, tak tieto veci si nešijem. Baví ma zháňať dobový odev. Teda ten originál, veď originál šaty zo 70., 80. rokov sa stále dajú nájsť v skriniach našich kamarátiek a ich mamičiek, babičiek. Kolegyňa mi dala krimplénové oranžové nohavice. K nim som v sekáči našla diolénovú blúzku. Jedna kaktusárka vypratávala dom po babke a odtiaľ som si doniesla hneď niekoľko šiat, sukní, kabeliek, dokonca aj topánky. Po mojej mame mám šaty, blúzky.

To, čo sme kedysi vyhadzovali, teraz znova hľadáme.

Takže toto nešijem, iba prešívam, pretože, vzhľadom na moju postavu, všetko je mi dlhé a veľké.

Aktuálne sa venujete aj foteniu a máte dron… Začali ste sa učiť strih videí. Bol to ďalší z vašich snov?

Presne. Toto je presné pomenovanie tohto môjho ďalšieho koníčka. Môj otec bol jeden z mála chlapov v dedine, čo vlastnil fotoaparát. Vďaka tomu máme na tie časy pomerne bohatý rodinný archív. V osemdesiatych rokoch sme mali kameru na 16 mm film, ktorý sa po vyvolaní rezal na 8 mm a natáčal na kotúče. A toto som asi zdedila po ňom. Na priemyslovke som len ja z triedy mala otcov fotoaparát. Takže postupom rokov už sa dalo očakávať, že podľahnem zrkadlovke.

Mali sme doma videokameru, z ktorej záznam som spracovávala len ja. Postupne to rástlo do digitálnej zrkadlovky, no a momentálne som v tom leveli, že som nadšená z krásnych dronových záberov, tak k svojej päťdesiatke som si namiesto zlata, šperkov a iných zbytočností rozkázala drona. Som vo fáze, keď sa na ňom učím „šoférovať“. Samozrejme, tu to nekončí, záznam treba spracovať, a tak sa teším, keď si večer sadnem k počítaču a hrám sa s videom a hudbou k nemu.

Ja si myslím, že každý človek má nejaký svoj malý splniteľný sen. A v našom veku je už načase si ich začať plniť. Nie všetky sny stoja veľké peniaze.

Keď sme si písali, tak ste spomínali, že sa môžem pýtať na čokoľvek, len na varenie nie! Neznášate variť?

Tak doslova zas nie. Ale nebaví ma to. Pre mňa je to skôr nutnosť, povinnosť. Mám radšej iné tvorivejšie veci. Našťastie, manžel má pochopenie a hlavne v jedle nie je prieberčivý a fajnový. Po toľkých rokoch, čo sme spolu a prešli všelijakými situáciami, už máme iné hodnoty a priority. Prišli sme do tej fázy života, keď si človek uvedomí, že nie je podstatné, aby človek zarábal veľké peniaze a obetoval rodinu a záujmy kvôli práci. U nás nie je priorita super navarené, perfektne upratané, dizajnový nábytok a drahá hifi zostava.

Niekedy sa treba zastaviť a povedať si: Láska a šťastie je, keď môžeš prstom napísať do prachu na nábytku ĽÚBIM ŤA.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať