Domov / INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY / Katarína Mayer: Nový lízing na život chcem splácať zmysluplne

Katarína Mayer: Nový lízing na život chcem splácať zmysluplne

Našla svoju vášeň a zmenila svoj život tak, aby sa jej mohla venovať. Desať rokov pôsobila v zahraničí ako PR konzultantka v agentúre aj v korporácií. Keď ju život zastavil vážnou chorobou a takmer sa štyridsiatky nedožila, tak pochopila, že nový  život žiť zmysluplne a harmonicky.Píše, lebo ju to baví, ale zároveň túto záľubu buduje v slobodné povolanie, ktoré ju raz bude aj živiť. Katarína Mayer: Nový lízing na život chcem splácať zmysluplne…

Píšeš do viacerých online magazínov a čoskoro vyjde tvoj knižný debut. Máš však za sebou úspešnú kariéru v zahraničí, ale napriek tomu sa nesnažíš uplatniť svoje skúsenosti aj na Slovensku. Prečo?

No v prvom rade, na Slovensku by som mohla robiť len veľmi oklieštenú verziu toho, čomu som sa venovala. V Kanade som vytvárala programy v oblasti zdravotníctva, ktoré priamo súviseli s ovplyvňovaním verejnej mienky a snahou o legislatívne zlepšenie verejného zdravotníctva. Myslím, že na Slovensku, lobbying a takýto spôsob presadzovania zmien vlastne nefunguje. Písaniu som sa komerčne venovala vždy (brožúry, tlačové správy a pod.), ale kreatívne písanie, len tak pre radosť, končilo väčšinou v mojej zásuvke. Keď som stála pred rozhodnutím, čomu sa budem venovať, tak sa ozvali zdravotné problémy, ktoré ma našťastie zastavili a pomohli mi nastaviť si priority. Takže, kedy ak nie teraz. Žijeme len raz.

Musí ti ale občas napadnúť, že život by bol jednoduchší, ak by písanie bolo len tvoje hobby a živila by ťa „naozajstná“ práca.

Určite. Len neviem, či by bol jednoduchší. Bol by určite iný a jednoznačne menej harmonický. Ak by som pokračovala v kariére, či už ako podnikateľ alebo zamestnanec, určite by som našla niečo, čo ma baví a potom to robila na dvesto percent, lebo ja to inak neviem. Nebol by čas na život. Prežívala by som medzi eufóriou z úspešného projektu a vyhorením a tak stále dookola. To som už zažila. Písanie ma robí šťastnou a dlžím si aspoň dvesto percentný pokus venovať sa mu profesionálne.

Foto: Gabriela Teplická

Dá sa ale na Slovensku uživiť písaním?

Píšem v prvom rade preto, lebo ma to baví a posledné tri roky mi potvrdili, že bez neho neviem žiť. Aj keby som vyhrala lotériu a nemusela už nikdy pracovať, tak by som písala. Zatiaľ ma to ale neživí, aj keď verím, že čoskoro bude. Keď som si konečne dovolila ísť tvorivou cestou, tak som to ale neurobila len tak zo dňa na deň. Nastavila som si financie tak, aby som sa mohla venovať tomu, čo ma baví, bez strachu, či bude na hypotéku. Vždy som bola v tomto smere opatrná, takže som si na svoje slobodné povolanie dopredu našetrila tvrdou prácou (aj keď som nevedela, že na čo šetrím). Príležitostne sa venujem aj copywritingu a moderovaniu. Mám šťastie, že manžel ma podporuje a to nielen finančne. Pristupujem však k tvorbe rovnako ako k inému biznisu. Ak by som namiesto spisovateľskej kariéry, rozbiehala, napríklad, konzultačnú činnosť, tiež by ma to hneď nezačalo živiť. Vďaka tomu, že celý dospelý život žijem v zahraničí, nerozmýšľam o živote profesionálnej spisovateľky len v rámci Slovenska a pripravujem anglickú a nemeckú verziu mojej knihy.

Vyzerá to, že to máš celé dobre premyslené, nemáš niekedy strach, že to nevyjde?

Jasné, že mám. Pravidelne. Ale nedovolím, aby ma zastavil. Pri písaní sa cítim sama sebou, slobodne. Milujem to proste. Naozaj je to jediná činnosť, pri ktorej zabudnem aj na jedlo. Skutočne ma to baví a tak, keď prídu pochybnosti, snažím sa mentálne vrátiť do toho pocitu. Alebo si sadnem a píšem. Viem, že to je to, čo mám robiť. A keď sa zobudím do záhrady seba-pochybností a nechce sa mi k počítaču ani sadnúť, tak mám priateľov, ktorí mi vždy pripomenú, že mám písať.

Od písania tlačových správ a článkov je ale ďaleko k napísaniu románu. Bolo to pre teba jednoduché?

Ako pri každom povolaní, aj ja som investovala do vlastného rozvoja. Absolvovala som niekoľko kurzov kreatívneho písania, takže som sa remeslo naučila, ale v konečnom dôsledku je to o tom, že človek píše. Slovo po slove, vetu po vete. Ak máš, čo povedať, tak to povieš…teda napíšeš. Už pri mojej prvej knihe som pochopila, že postavy rýchle ožijú, a že ja len musím zaznamenať ich život. To ma na písaní fascinuje.

O čom teda píšeš?

Hľadám príbehy reálnych ľudí, ktoré prezentujem formou rozhovorov. Hľadám aj príbehy vo vlastnom živote a okolí a tie sa snažím posúvať ďalej vo forme článkov, ktoré môžu inšpirovať alebo pobaviť. Moja kniha, Gamblerky, je fiktívny príbeh troch žien, ktoré žijú neuveriteľne tajomný život. Napriek tomu sa, myslím, každá z nás môže nájsť v niektorej z hlavných hrdiniek. V každej žene je gamblerka.

Aj my, na 40plus, ťa radi čítame. Na čo, okrem tvojej knihy, sa môžeme do budúcna tešiť?

Určite budem aj naďalej rada prispievať aj na 40plus. Som rada, že vytvárate duchaplný priestor pre rôzne témy. Po Gamblerkách sa budem sústrediť na ich anglickú verziu. Chcem si ju napísať sama, nie preložiť, takže to možno bude úplne iná kniha. Práve som dokončila prvú verziu svojho druhého románu a v zápisníku mám námety na ďalších päť, takže si na mňa čitatelia budú musieť zvyknúť. S talentovanou fotografkou, Gabrielou Teplickou, ktorá vyhrala Slovak Press Photo, pripravujeme knihu o zvykoch, ktoré robíme zo zvyku.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Katarína Mayer

...mohlo by vás zaujímať

Po 40ke som z nevýhody veku a zo zaškatuľkovania v pozícii úradník spravila výhodu

Po 40ke som z nevýhody veku a zo zaškatuľkovania v pozícii úradník spravila výhodu

Čo si myslíte, aký  je najlepší vek pre človeka začať sa učiť cudzí jazyk? Ja …