Janka Sušková: Všetko je len vecou postoja
Domov / INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY / Janka Sušková: Všetko je len vecou postoja

Janka Sušková: Všetko je len vecou postoja

Študovala u Jeho Svätosti Dalajlámu. Je nositeľkou zlatej medaily  v celoslovenskej súťaži prvej pomoci Harinekov memoriál. Pôsobila vo vrcholovom vedení prestížnej medzinárodnej banky. Dnes zachraňuje ľudí – nie len ich telá, ale tiež ich duše. Fascinujú ju zázraky sily mysle. Neustále sa učí, vzdeláva a svoje poznanie odovzdáva ďalej.  Keď ste s ňou v kontakte, máte pocit, že je všetko v absolútnom poriadku. Bez stresu, v pohode.

Príbeh Janky Suškovej je silný.  Premýšľam, ako predstaviť túto vzácnu ženu, ktorú som vždy – a myslím tým fakt vždy, videla iba s úsmevom na tvári. Odvážna? Určite áno. Ako inak by sa mohla sama, bez akéhokoľvek sprievodu vydať na cestu do Indie? Žiadna cestovka ani miestny turistický guru. Zabudnite. Sama. Celkom sama!  Už len tá predstava, že atraktívna blondýnka, mama dvoch detí, vrcholová manažérka čo má celý život naplánovaný v outlooku nasadne na lietadlo, aby neskôr cestovala indickými autobusmi a vlakmi až kdesi na druhý koniec sveta, je prinajmenšom nevšedná.

Janka, viem o Tebe, že si sa pred pár rokmi rozhodla opustiť prestížne pracovné miesto a dala si prednosť sebe pred kariérou. Ako človek dospeje k takémuto rozhodnutiu? Čo bolo pre Teba tým rozhodujúcim dôvodom?

Také rozhodnutie sa nerodí zo dňa na deň. Zreje dlho, človek si uvedomuje aj zodpovednosť voči rodine, iným, nie len voči sebe. Možno naviažem na moju cestu do Indie – išla som na druhý koniec sveta za učeniami tibetského dalajlámu o vnútornej harmónii, sile a šťastí. Po mnohých opakovaných krásnych učeniach, ktoré som v Indii získala aj od iných lámov, som začala meditácie a techniky pokoja mysle, šťastia odovzdávať aj doma…  A zrazu som sa pristihla, že napriek krásnej kariére, som prestávala byť v práci šťastná. Ráno som sa netešila, vždy mi napadne krásna pokorná veta z filmu Vratné  láhve „já už tady nejsem rád“ Učila som iných, ako byť šťastní, a mala som podozrenie, že to moje šťastie sa začína trošku strácať. A keďže poznám techniky vhľadu do svojej duše, vnútra, skúmania svojho JA – zistila som, že je čas ísť.

Si dobrovoľnou záchranárkou. Spolu s Tvojim tímom ste dosiahli krásne úspechy. Ako si sa k záchranárstvu dostala? A v čom Ti v živote záchranárstvo pomáha?

Tak ako meditácie a sila mysle boli a sú mojím krásnym hobby, takisto to bol a stále je aj Červený kríž. Celé to odštartoval už dávno, možno pred 10 rokmi, kurz Európskeho certifikátu prvej pomoci, na ktorý sme sa prihlásili celá rodina, muž, deti (už dospelé), brat, jeho žena…. Polovica účastníkov sme boli vlastne naša rodina. Nahovorila nás moja dcéra Diana a nám sa to zdalo ako dobrý nápad. Prešli sme školením, urobili sme testy, skúšky a zrazu sme zistili, že máme v rukách nádherný dar – vedieť čo robiť, keď sú ľudia v núdzi, v ohrození života. A toho daru sme sa už nechceli vzdať. Chodili sme na tréningy prvej pomoci, postupne do služieb, dostali sme uniformy, a pritom sme trávili čas spolu. Nakoniec sme sa ako tím prepracovali na prvé miesto v celoslovenskej súťaži prvej pomoci Harinekov memoriál. Bola to jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote, dostať zlatú medailu od MUDr. Viliama Dobiáša, záchranárskej legendy. A vedľa mňa stál môj syn, jeho priateľka, moja dcéra, jej priateľ a môj brat, kapitán nášho tímu. Aj vtedy som sa na chvíľku zamyslela, kedy som bola v práci naposledy taká šťastná, ako v tú chvíľu na pódiu s medailou a rodinou.

Záchranárči celé Tvoja rodina, dokonca ste v jednom tíme. Ocitli ste sa v situácii, kedy ste mali v rukách život iného človeka?

No, to už ide ruka v ruke… hoci prvú pomoc sa neučíme pre cudzích, ale pre blízkych, pre rodinu, pre priateľov. Len cca 25% ľudí umiera v nemocniciach, zvyšok umiera doma, v práci, na verejnosti (autonehody, šport, atď) a väčšinou je niekto známy nablízku.

Záchranárstvo si určite vyžaduje aj dobrú kondičku. Ako sa udržuješ vo forme Ty?

Úprimne, priala by som si robiť pre svoju kondičku viac. Ale celkom rada športujem, rada plávam, (sme dokonca potápači – tiež rodinné hobby J), rada lyžujem, cvičím jogu, sem- tam behám, sem- tam tracking v prírode. Len by som si priala viac času na pravidelnosť.

Poznám ťa, Janka niekoľko rokov. Kedykoľvek ťa vidím, vždy si usmiata, v dobrej nálade. Máš fakt vždy iba dobré dni?  Alebo máš recept, ako aj tie menej dobré dni zvládať s úsmevom? Ako to robíš?

Myslím, že nikto z nás nemá len dobré dni. Veď ako by sme vedeli, že sú dobré, keby sme nepoznali aj niečo iné? Ale všetko je len vecou postoja. Ako hovorí môj láma, problém je náš učiteľ, učí ťa vynaliezavosti, trpezlivosti, sile, odpúšťaniu. A tak mu máme byť vďační, že prišiel do nášho života. Môže nás urobiť lepšími a súcitnejšími. Vlastne tému Sila odpúšťania bude Rinpoche Lámom Lobsangom učiť v marci  (9. a 10.marca v Bratislave, pozn. redakcie) aj na Slovensku. Veľmi sa teším, je to silné, krásne učenie, ktoré všetci potrebujeme.

Si vzácnou ženou, ktorá dokáže poskytnúť kvalifikovanú prvú pomoc nielen telu, ale aj duši. Vedieš Klub Maitri, v rámci ktorého robíš veľa rôznych aktivít, zameraných práve na ľudskú dušu. Už niekoľko rokov sa práve vďaka Tebe na Slovensko vracia veľmi výnimočný človek, tibetský duchovný vodca, Riponche Tulku Lama Lobsang. Aké bolo Tvoje prvé stretnutie s Riponche Tulku Lamom Lobsangom? Kde si na neho vlastne prišla?

Ach, toto je dlhý a dosť neuveriteľný príbeh pomaly na knihu, nie na pár viet J V skratke, po viacerých učeniach u tibetského dalajlámu môj hlad po zázrakoch sily mysle a poznávaní seba samej a vnútorného šťastia nebol ukojený, priam vzrástol. Videla som na vlastné oči, čo dokážu budhistickí mnísi, ako vedia ovládnuť vnútornú energiu a myseľ, spustiť samoliečiaci potenciál do tela…. veci, ktoré tu často pokladáme za zázraky. Tak som hľadala ďalších majstrov, ktorí by ma viedli, keďže k Jeho Svätosti Dalajlámovi sa nie je jednoduché dostať a ja ďakujem osudu, že mi to viackrát doprial. Kto hľadá, nájde…a tak som našla Rinpocheho Lámu Lobsanga, úžasného majstra a človeka. Cez Indiu, Slovensko, Rakúsko….

Si Lamovou žiačkou. Ako taká “škola” alebo kurz vlastne prebieha? Máte aj skúšky?

Učenia prebiehajú rôznou formou, môže ísť len o meditačný seminár pre širokú verejnosť, alebo o tzv. retreat – hlbšie niekoľkodňové či týždňové učenie spojené s utiahnutím sa od bežného života niekam preč, do prírody, ďaleko od denných starostí spolu so svojím majstrom – v tomto prípade s Tulku Lobsangom, alebo o certifikované učenie, a áno, toto je potom ukončené aj skúškou (a láma vie byť aj prísny, hoci sa tiež stále usmieva ako slniečko).

V marci bude v Bratislave seminár na tému Sila odpúšťania, ktorý povedie práve Riponche Tulku Lama Lobsang. Ako ďaleko si v odpúšťaní Ty? Na čo sa v rámci semináru môžeme tešiť?

Čo sa mňa týka, robím čo najlepšie viem, ale neviem si spomenúť na nič, čo by som mala komu odpustiť… Beriem život aj ľudí, akí sú. Každý sme iní, a pritom všetci chceme to isté – šťastie. Niekedy sa cesty skrížia, nepochopia, tak to treba vnímať. Nájsť silu odpustiť – to neznamená zabudnúť, len sa nezahlcovať horkosťou, hnevom, ľútosťou, obviňovaním, to všetko sú negatívne pocity, ktoré nás samých oslabujú – a pravdupovediac, druhej strane je často jedno, či sa mi trápime s odpustením. Teda keď nájdeme silu odpustiť, najväčší dar dáme sami sebe. V podstate nám odľahne, cítime sa ľahší, uvoľnenejší, šťastnejší, akoby sme zložili guľu z nohy. Odpustiť druhým, je tá ľahšia časť. Tá ťažšia cesta býva odpustiť sám sebe.

Hovorí sa, že všetko, čím v živote prechádzame, nás formuje, robí z nás človeka, akým sme. Ľudia sa často nedokážu odpútať od vlastnej minulosti, zároveň sa zaoberajú budúcnosťou a v prítomnosti trávia minimum času. Ako sa môžeme čo najlepšie spojiť s prítomnosťou?

Minulosť už nezmeníme, tá je daná, prežitá a áno, sme do určitej miery jej výsledkom. Držať sa toho, čo už pominulo, je strata energie na niečo, čo aj tak už neovplyvníme. Pravdupovediac, je to viac ženský element, rozoberať, trošku sa vŕtať v minulých situáciách – mala som radšej urobiť toto, nemala som povedať tamto…Aký je z toho úžitok, keď to už aj tak nezmeníme? Jedine sa môžeme poučiť, odpustiť si (ak je čo) a o skúsenosť múdrejší ísť ďalej. Jediné, čo máme v rukách je prítomnosť a svojimi skutkami tu a teraz si tvoríme budúcnosť.

Ďakujem ti Janka za rozhovor.

Pripravila: Andrea Trávničková
Foto: Archív Janky Suškovej