Jana Torzewská Kamenská: Výrobou šperkov si uchováva puto so starými rodičmi

Jana mala vzťah k ľudovému umeniu najmä cez svojich starých rodičov. Budovala si ho od detstva. Keď sa starkí postupne pominuli, začala sa venovať výrobe šperkov s motívom ornamentov a tiež zbierať kroje. Venuje sa najmä Podpoľaniu. Čo hovorí na módnu vlnu podčiarknutú folklórom? Aké má plány? Túto, aj iné otázky sme sa jej položili. 

Janka, kedy presne vznikol váš vzťah k šperkom? Pamätáte si na ten deň?

Môj vzťah k šperkom, ako takým,  sa budoval od malička.  Naplno to prepuklo, keď som si ako dospelá začala z prvých výplat kupovať šperky a bižutériu. V tej dobe som podľahla hlavne brošniam.

Snažila som sa byť vždy zladená. Náušnice rovnaké ako prívesok. Jeden kolega v práci povedal, že žena bez šperkov nie je podľa jeho názoru dáma. Bez náušníc, a k nemu zladenému prívesku alebo náramku,  som do práce ani nešla. Bola som fanatik. Každý mesiac nejaký šperk, súprava alebo brošňa.

Vaše šperky vychádzajú najmä z oblasti Podpoľania. Je na to dôvod?

Dôvodom je to, že odtiaľ pochádzali moji starí rodičia. Mám tam  korene a rodinu. Po smrti starkej som mala obrovské nutkanie tvoriť. Niečo sa vo me zlomilo, uvedomila som si, že nik z nás tu nie je večne a nechcem svoj život a talent premrhať. Bez ohľadu na to, čo si myslelo okolie.

Druhou vecou bolo, že som bola na ňu silne naviazaná. Neviem kto alebo čo ma nútilo v tej dobe tvoriť a hlavne chodiť čoraz častejšie na Hriňovú, Detvu  a okolie slovom Podpoľanie. Ťahalo, a ťahá ma tam stále. Je to akési puto k Podpoľaniu, neviem to opísať alebo vysloviť. Cítim, že akoby som nechcela zabudnúť .

To puto so starými rodičmi som musela nejakým spôsobom uchovať, pre mňa to ich odchodom proste neskončilo. Žijú vo mne stále.

Ktorý zo vzorov najviac používate vo svojej tvorbe?

Jednoznačne sú to vzory z okolia Detvy, Hriňovej a okolitých obcí a lazov. Sú to vzory z motívov výšiviek krivou ihlou. Niektoré vzory sú archaické, iné zas nové. Inšpirujú ma hlavne kvety zo sukní a záster. V nich nachádzam najväčšie potešenie.

Boli to však aj modrotlačové vzory z Liptova a vzory z Telgártskych / Horehronie /  záster – tzv. šurcov.

Už niekoľko rokov sa venujete tomuto koníčku popri zamestnaní. Rozmýšľali ste, že by ste ho mohli robiť naplno?

Od samého začiatku, od roku 2012, keď som začala budovať značku, som mala živnosť. Začala som na materskej dovolenke a pravdupovediac, mala som veľmi odvážne sen vybudovať značku. Netušila som však čo to obnáša, koľko času, úsilia, odriekania, peňazí to bude stáť, a hlavne, aký to bude mať dopad na moju rodinu a súkromie. Netušila som nič o brandingu, o marketingu, a  vlastne aj o folklóre, a ľudových motívoch som sa veľa naučila len vďaka tvorbe.

Mávam obdobia kedy lietam, ale už nie tak vysoko ako pred pár rokmi. Trh sa mení, ľudia majú čoraz vyššie požiadavky na kvalitu, ale i čas dodania. Kedže väčšinu dňa som v zamestnaní, nemôžem ani vyrábať, ani odpisovať na správy, či dvíhať telefonáty od klientiek, prípadne riešiť iné veci, ktoré súvisia s mojou tvorbou. Občas ma to mrzí, hnevá. Neviem, nemôžem si však dupnúť, lebo ja chcem robiť len  toto.

Nie je to ľahké, pretože podnikanie som roky živila z výplat, mávala som roky, kedy som pracovala len dobu na určitú a to sa ťažko žiadal aj nejaký  úver. Otáčala som to roky, kým som niečo vybudovala. Za to čo mám, že som aspoň trošku známa, vďačím vo veľkej miere ľuďom spod Poľany, resp. folkloristom a folklórnym nadšencom.

Robiť šperky naplno by si vyžadovalo veľké investície, možno investora. Na začiatku som nemala veľké plány, mala som iba sny. Tu je podstatné dať sny na papier, naplánovať a naceniť, čo by to stálo, kedy a za akých podmienok by to za to stálo, a kedy by sa  investované prostriedky vrátili. Čo spraviť inak, lepšie a kam sa chcem dostať za rok, dva, či desať rokov. Investovať do marketingu, reklamy a robiť ju dobre.

Proste spraviť podnikateľský zámer a ísť do toho. Áno snívam, stále snívam, že raz bude Retro Bijou známa značka. Musím však povedať že šperky okrem toho, že veľa dávajú, aj veľa berú. Oberajú ma o vzácny čas s dieťaťom, rodinou. Potom si kladiem otázku či to vôbec za to stojí.

Dieťa mi o pár rokov vyrastie a ja nechcem, aby si ma pamätalo len ako matku, ktorá po práci v škole zas len doma pracuje a pracuje a nemá na ňu čas. Neviem na to odpovedať, asi áno chcela … ale má to veľa ale.

Čo by, podľa vás, mohlo pomôcť domácim  tvorcom, aby ich podobné záľuby mohli živiť?

Ťažká otázka. Každý tvorca od začiatku sníva, že sa tým raz bude živiť. Ja som mala veľmi skreslenú predstavu o tom ako to celé funguje, a svojho zákazníka som roky hľadala, občas som ho i stratila.

Ono je to o budovaní vzťahu k svojim zákazníkom. Ak to niekto nemá v sebe, tak to bude mať ťažké, pretože to nie je len o tom, čo vyrábate a chcete predať, ale hlavne o tom, čo chcú Vaši zákazníci. Poviem príklad: roky som vyrábala drevené srdiečkové náušnice veľkosti 5 cm. Nepočúvala som svojich zákazníkov ktorí si žiadali menšie. Až nedávno mi doplo, že nepočúvam ich potreby a vyrobila som malé 3 cm náušnice, a napodiv, toľko žien i detí sa potešilo.

Skúšať to, nevzdávať sa, pýtať sa a počúvať, veľa študovať, veriť a dúfať, vstať a otriasť sa po každom nezdare. Mne okrem toho, že som bola tvrdohlavá, pomohli ľudia. Hľadala som  dlho takých, ktorí sú ochotní nezištne pomôcť, pozdieľať, nosiť šperky, ktorí, alebo ktoré to posunuli ďalej medzi ľudí, nadšenci značky. Nebolo ich veľa, ale boli, a stále vďakabohu sú. Neboli to však žiadne známe tváre, celebrity, moderátorky a podobne, napriek tomu, že som mala snahu a oslovila ich.

Preto aj niekedy pochybujem, či majú skutočne taký vzťah k ľudovému umeniu, alebo to len hrajú, pretože väčšina z nich ani zo slušnosti neodpísala na maily či správy.

Určite nepoviem že by tvorcom pomohli nejaké dotácie či fondy. Každému pomôže finančná injekcia, ale to na čo ju použiť, musí prísť tvorca sám – nájsť svoj rozpoznateľný štýl a zákazníka ktorému sa výrobok páči, vidí v ňom hodnotu a kúpi ho.

Preto je pre mňa asi jednoznačná odpoveď čas. Možno sa inšpirovať úspešnými. Nekopírovať však ich štýl a rukopis. Po čase nájdu seba, zákazníka, cenu, ktorá im zaplatí nielen náklady ale i výplatu, a v konečnom dôsledku zistia,  že ak sa tým chcú živiť, nemôžu byť len umelci ale i obchodníci.

 Čo pekné pripravujete v blízkej budúcnosti?

V blízkej budúcnosti sa chcem venovať východnému Slovensku, kedže tam mám tiež veľa fanúšikov a mám rozpracované motívy z Hontu. Teším sa, lebo napriek tomu, že Poľana je moja srdcová záležitosť, je na čase sa pohnúť ďalej iným smerom.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: archív Jana Torzewská Kamenská a Dana Murínová