fbpx
maľovanky pre dospelých

Iveta Bušovská: Od vyhorenia k hýčkaniu

 Iveta Bušovská prešla po 40-ke vlastným reštartom. Ako sama hovorí: „Mám osobnú skúsenosť, prešla som si zdravotnými dôsledkami stresu a vyhorenia, ale nevzdala som sa a dnes sa snažím pomáhať menej silným a odolným nielen ako lektorka, ale aj vo vlastnom projekte  Hýčkareň.“ Aj o tom sme sa s Ivetou porozprávali.

Iveta, čomu ste sa venovali, kým neprišlo k vášmu vyhoreniu?

Bola som regionálnou obchodnou riaditeľkou vo firme s medzinárodnou pôsobnosťou. Milovala som svoju prácu a snažila som sa ju robiť najlepšie, ako som vedela. Bola som zodpovedná za obchodné výsledky vo svojom regióne, riadila som tímy, školila, motivovala a podporovala som svojich lídrov. Mojou snahou bolo najmä byť kompetentnou manažérkou s ľudským prístupom. Mala som výsledky, aj uznanie nadriadených.

Popri manažérskej práci som spolupracovala s niekoľkými vzdelávacími spoločnosťami, školila som najmä mäkké zručnosti, koučovala som manažérov a vedúcich pracovníkov. Vďaka tomu som mala možnosť zoznámiť sa s firemnou kultúrou a nastaveniami v rôznych spoločnostiach, v súkromných firmách a aj v štátnej správe. Snažila som sa neustále vzdelávať sa a zvyšovať svoju odbornosť, aby som bola prospešná a vedela svojim lídrom a klientom skutočne pomôcť a podporiť ich v osobnostnom raste a dosahovaní pracovných úspechov.

 Kedy ste začali pociťovať zdravotné dôsledky stresu a vyhorenia a ako sa to prejavovalo?

Napriek tomu, že som mala skvelú, zaujímavú a dobre platenú prácu a napĺňalo ma, že svoj tím dokážem inšpirovať k vzájomnému zdieľaniu, bolo toho naozaj dosť, čomu som sa venovala a často som sa cítila z toho všetkého unavená. Môj mozog neoddychoval ani v noci. Pracovné povinnosti mali pre mňa vždy väčšiu dôležitosť, ako starostlivosť o seba, o vlastné zdravie. Stravovala som sa nepravidelne, keďže som často bola na cestách, mala som vo zvyku pracovať pri počítači dlho do noci, spávala som maximálne 6 hodín a málo som sa hýbala.

Keď sa vo firme, kde som robila regionálnu obchodnú riaditeľku, vystriedal za sedem rokov v poradí už tretí generálny riaditeľ a všetky programy a nastavenia sme museli opätovne od základu meniť (už po tretí raz ), lebo všetko, čo vymyslel predchodca, predsa nemohlo fungovať, keď na poradách vládla čoraz dusnejšia atmosféra a všetci sa triasli o svoje miesto, lebo nový šéf bol rozhodnutý firmu omladiť a obklopiť sa vrstovníkmi (on mal 30 rokov), začala som sa cítiť neisto, staro a neschopne.

Mala som v tom čase 45 rokov.

Obrovský tlak a stres boli na dennom poriadku, napriek tomu som sa však snažila pracovať na plný plyn. Keď som sa s teplotou dostavila na jednu z „obľúbených“ porád, prišiel skrat. Neviem, či to bolo chrípkou, alebo ružovou tabletkou, ktorú som do seba hodila kvôli bolesti hlavy, zrazu som pocítila čudný pocit, akoby ma telo prestalo poslúchať, pred očami sa mi zahmlilo a zviezla som sa zo stoličky.

Nejasne som vnímala kolegov, ktorí sa prestrašene zhŕkli okolo mňa a zblednutého šéfa, ktorý kričal na svoju asistentku, aby mi okamžite zavolala sanitku. Zostala som 2 týždne doma na PN a, keďže to bolo tesne pred Vianocami, ďalšie dva týždne som využila na rekonvalescenciu. Ani potom to však úplne neodznelo. Mala som čiastočnú stratu pamäti a často som si nedokázala spomenúť ani na bežné slová.

Mávala som divné stavy, kedy na mňa doľahla nesmierna úzkosť, cítila som sa ako pred odpadnutím, tlačilo ma na hrudi, búšilo mi srdce, hučalo mi v hlave, mala som vysoký tlak. Napriek neustávajúcim komplikáciám som sa po zhruba 4 týždňoch vrátila do práce a snažila sa o to, aby si nikto nič nevšimol. Nedokázala som však už opätovne naštartovať svoje povestné nadšenie a často som sa musela priam nútiť do úsmevu a dobrej nálady.

Občas som sa pristihla, že pri pracovnom stretnutí mi unikajú myšlienky, nedokázala som sa sústrediť. Mala som dosť veľký problém vyjadrovať sa aj v slovenčine, takže s angličtinou to bolo ešte horšie a, keďže všetky pracovné stretnutia a porady prebiehali výlučne v anglickom jazyku, nakoľko nový šéf nariadil, že v jeho prítomnosti sa môžeme baviť iba týmto jazykom, cítila som sa po poradách totálne vycucaná z energie.

Svoju rolu som hrala ďalej, najlepšie ako som vedela.

Bola som presvedčená, že ak priznám, že nie som v poriadku, okamžite ma vymenia. A na to som ešte nebola pripravená.

V priebehu ďalších týždňov mi museli opäť volať domov záchranku, kvôli vysokému tlaku a absolvovala som niekoľko vyšetrení. Lekári hovorili o totálnom vyčerpaní a zlyhaní organizmu dôsledkom stresu a odporúčali mi, aby som zostala doma a šetrila sa. Keďže som pracovne najazdila v priemere 4000 km za mesiac, mala som strach, aby som neskolabovala niekde na cestách a neohrozila tým okoloidúcich vodičov.

Odmietala som brať lieky na upokojenie a kvôli financiám som si nemohla dovoliť zostať dlhší čas doma a preto som si zaumienila, že sa dám dokopy vlastnými silami. Rozhodla som sa pokračovať v práci tempom, akým som bola schopná, a postupne som sa naučila svoje stavy ako-tak zvládať. Snažila som sa upraviť životosprávu, začala som cvičiť a dokonca meditovať. Po pol roku som sa už cítila lepšie, ale bolo mi jasné, že skôr či neskôr budem musieť urobiť zásadné rozhodnutie a vzdať sa svojho dobre plateného miesta, ak nechcem prísť o zdravie.

Vedela som, že situácia sa môže opakovať, lebo do firmy prichádzali noví ľudia a tlak sa neustále zvyšoval. Nový šéf pokračoval vo svojej revolučnej, čistiacej misii, prepúšťal postupne mojich kolegov, medzi nimi aj moju blízku priateľku. Pôvodný manažérsky tím nahrádzal novými, mladšími a hlavne plynule anglicky hovoriacimi. Nadpriemerné sebavedomie nahrádzalo schopnosti a skúsenosti a angličtina bola najdôležitejším predpokladom úspešného manažéra.

Dôležitý bol aj vek, optimálny bol do 40 rokov.

Menili sa aj ďalšie nastavenia, a tak z pôvodného tímu napokon zostalo len zopár o vlastnú stoličku sa bijúcich individualistov, ktorí dúfali, že budú spĺňať šéfove požiadavky a neocitnú sa na listine nehodiacich sa do nového tímu. Vo svetle týchto skutočností sa moje rozhodnutie odísť ešte viac upevňovalo. Už to nebola firma, v ktorej som sa cítila dobre a mala som tam svoje miesto. A, keďže som nechcela iba čakať na výpoveď a do práce som už nebola ochotná vkladať svoju postupne obnovovanú energiu, začala som si premyslene plánovať a pripravovať odchod z firmy a svoje ďalšie kroky.

Prihlásila som sa na kurz online marketingu a učila som sa, ako si urobiť webovú stránku, ako získavať nových zákazníkov, ako si ich udržať a ponúkať úspešne svoje produkty online. Mojimi produktami mali byť najprv eBooky a neskôr aj moje vlastné knihy. Napísala som Príručku pre sebavedomú ženu Ako nepodľahnúť syndrómu vyhorenia a táto kreatívna práca mi nesmierne pomáhala a posilňovala ma.

Začínala som sa tešiť na budúcnosť a moje plány mali čoraz konkrétnejšie kontúry.

Aj keď som to v tom čase robila najmä pre svoju budúcnosť, nové poznatky som neustále zdieľala aj so svojimi lídrami. Cítila som sa opäť silná a najmä slobodná. Zrazu som sa stala tvorcom svojej budúcnosti a bol to oveľa lepší pocit, ako byť iba obeťou udalostí.

Vydržala som na svojej manažérskej pozícii ešte niekoľko mesiacov a približne rok po mojom kolapse som sa s firmou rozlúčila. Vtipné na tom bolo, že v deň, keď som sa konečne odhodlala priniesť výpoveď, na ktorú som sa niekoľko mesiacov premyslene pripravovala, a bola som odhodlaná odísť aj bez odstupného, šéf si ma zavolal do kancelárie a navrhol mi dohodu so slušným odstupným.

V tom čase som bola jednou z posledných z pôvodného tímu a vlastne najdrahším obchodným manažérom, takže dohoda s odstupným sa dala logicky očakávať. To načasovanie však bolo dôkazom, že život má občas naozaj zmysel pre humor. Osem rokov môjho života, množstvo úspechov a medzinárodných ocenení, ukončil nakoniec jeden podpis a bolo po všetkom.

Ja som však v ten deň odchádzala z firmy ako víťaz a bola som nesmierne hrdá, že som to zvládla s gráciou.

Mimochodom mi nedá nedodať, že šéf na svojej stoličke zotrval ešte 2 roky. Žiadne veľké víťazstvá nedosiahol a odišiel z firmy nadobro. Jeho nové, inovatívne nastavenia zjavne neobstáli…

Kto bol vašou najväčšou oporou?

Práve v ťažších chvíľach sa ukáže, kto pri vás stojí, kto vás má skutočne rád a na čom v živote záleží.

Mojou obrovskou oporou bola počas toho obdobia moja rodina a najbližší priatelia. Moja skvelá dcéra, ktorá mi kupovala maľovanky pre dospelých ?, zakazovala mi sedieť pri počítači po ôsmej večer a nútila ma pravidelne relaxovať. V tom čase som si naplno uvedomila, že čas prežitý so svojimi blízkymi je nenahraditeľný, že nežijeme preto, aby sme pracovali, ale naopak, mali by sme pracovať na tom, aby sme čo najšťastnejšie a najspokojnejšie žili.

Vždy som rada cestovala, milujem more, slnko a plávanie patrí k mojim najobľúbenejším činnostiam, takže som si naordinovala spoznávanie nových krajín v pravidelných intervaloch a stále to dodržiavam. Snažila som sa tiež vyhradiť si viac času na svoje obľúbené činnosti, športovala som, čítala a stretávala sa s ľuďmi, ktorých mám rada. Bol to paradoxne ten najúžasnejší čas po rokoch naháňania sa, pretože sa stal začiatkom mojej novej cesty uvedomovania si vlastnej hodnoty.

Často si život zbytočne sami komplikujeme a potom sa čudujeme, prečo sa cítime tak zle.

Robíme nesprávne rozhodnutia, ideme proti sebe, naháňame sa za úspechom, snažíme sa zapáčiť okoliu a presviedčať ostatných o svojej pravde. Dnes už viem, že je to zbytočné a stačí robiť všetko najlepšie, ako vieme. Ak sa snažíme vedome neubližovať, vieme si priznať vlastné pochybenie a dokážeme odpustiť sebe aj ostatným, život sa nám odmení.

Budeme v rovnováhe a budeme priťahovať hojnosť vo všetkých oblastiach. Budeme mať zdravé vzťahy a budeme šťastní a spokojní. Vyskúšala som si ako to je, keď človeka ovládne STRACH. Je to ten najhorší spoločník a radca. Prináša so sebou nezdravé lipnutie a závislosť. Na peniazoch, dosiahnutých pracovných výsledkoch, na ľuďoch, veciach či pocitoch. Až keď máme odvahu sa toho všetkého vzdať a očistíme sa, zostane naša skutočná osobnosť a to správne príde. Jednoducho si to do života pritiahneme.

Niekedy je nepríjemné pozrieť sa pravde do očí, ale treba si uvedomiť, že nikto nie je nenahraditeľný. Ľudia rýchlo zabúdajú, úspechy časom blednú a ak si neuvedomujeme vlastnú hodnotu a sme odkázaní na pochvalu zvonka, môžeme zažívať sklamania.

Dnes som vďačná, že mi život ukázal aj túto stránku. Prijala som to s pokorou a som ochotná svoju skúsenosť odovzdávať ďalej.

Nabudúce sa s Ivetou porozprávame o jej projekte Hýčkareň. Máte sa na čo tešiť

 

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová