Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Gréta Fábryová je prozaička a blogerka. Vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, pracuje vo farmaceutickom priemysle. Od roku 2016 vedie O.Z. Popradský literárny klub. Pod jej vedením klub organizuje rôzne literárne a kultúrne podujatia. Jej texty boli ocenené na literárnych súťažiach Jašíkove Kysuce a Poetická Ľubovňa. Publikovala v Slovenskom rozhlase, v literárnych časopisoch Dotyky, Orol Tatranský, Glosolália a v zborníkoch Posúvanie, Parnas a Dozrievanie. No a práve jej vyšla kniha. Nesie názov Do neba ma nevezmú a my sme Grétu vzali na kúsok slova.
V tvojej knihe rozprávaš príbehy troch žien. Sú tam zobrazené tvoje životné zážitky alebo zážitky tvojich známych?
V každej hrdinke alebo hrdinovi mojej knihy je kúsok zo mňa, ale o autobiografiu určite nejde.
Aj keď je pravdou, že som študovala vedecký smer na vysokej škole rovnako ako Nitka, hlavná hrdinka druhej časti románu, že som robila diplomovú prácu na špičkovom vedeckom pracovisku a zúčastnila som sa – tak ako aj moja hrdinka – na zahraničnom kongrese. Takže určité paralely s mojím životom sa teda dajú nájsť. Každý spisovateľ si však musí veľa vecí vymyslieť, aby príbeh bol zaujímavý a držal pohromade, aby skrátka čitateľa bavil.
Inšpiráciou mi boli určité situácie a aj ľudia, ktorých som stretla, ale nemôžem povedať, že by hlavné hrdinky boli ženy, ktoré reálne žijú v mojej blízkosti.
Všetky tvoje hlavné hrdinky si v sebe nesú traumy z detstva, otváraš tému závislosti ale aj vnútorného boja a prekonávania vlastných limitov. Čo ťa primälo písať o takýchto smutných veciach?
Myslím, že so závislosťami rôzneho druhu sa vo svojom okolí stretávame všetci. Hnevá ma, že alkoholizmus je tolerovaný, akoby sme si neuvedomovali, ako človek pod vplyvom alkoholu pôsobí – napríklad na deti. Strach a neistotu, ktorú v deťoch ich blízky, ak to s alkohol preženie, môže vyvolať, si deti nesú si so sebou po celý život.
Zažila si v detstve niečo podobné aj ty?
Asi v takej miere ako každý. Nebolo toho veľa, ale pamätám si tú emóciu. A práve túto emóciu som sa snažila dostať aj na papier. Do akej miery sa mi to podarilo, to nech posúdia čitatelia.
Názov knihy evokuje, že ty musíš byť tak trochu potvora!
Áno! Myslím, že niekedy viem byť poriadne sebecká mrcha. Mali by sme byť z času na čas také všetky. Ženy ľahko skĺznu do polohy obete. A ja nechcem byť obeť. Nie som ten typ, čo bude sedieť v kúte a nechá iných rozhodovať o svojom živote. Radšej píšem príbehy, ako by som mala len variť, žehliť alebo upratovať.
Kto potom u vás doma upratuje?
Všetci, veď je nás doma päť! V mojej rodine je demokracia. Keď sa práca rozdelí, každý urobí niečo a potom sa môžeme venovať tomu, čo máme radi.
Prečo má tvoja kniha taký zvláštny názov a pomerne zvláštnu obálku? Trošku kontrast medzi názvom a obálkou knihy, nemyslíš?
Obálka nie je náhoda. Ten kontrast sa vyskytuje aj v knihe. Nie každý, kto druhým ustupuje a je k svojmu okoliu láskavý, musí byť dobrým človekom. Nie je to také jednoduché. V skutočnosti v nás všetkých driemu temné stránky, nikto nie je čierno-biely a okolnosti, v akých sa vecí dejú, tiež hrajú svoju úlohu. Preto sme sa spolu s vydavateľom snažili dostať na obálku metaforu cesty a prekonávania samého seba.
Vystupujú v knihe aj nejaké mužské postavy?
Áno, ale nie sú nosné. Sú len v pozadí, aj keď príbeh svojím konaním významne ovplyvňujú. Na začiatku príbehu sa na scéne vyskytujú muži alkoholici, slabosi a zbabelci. Ale neboj sa, neskôr sa objavia aj silní a čestní chlapi.
Končí sa tvoja kniha happyendom?
Nie, nie je tam vyslovene šťastný koniec. Rozprávkový koniec by tomuto príbehu ani nepristal. A hlavne, asi by mi ho čitatelia ani neuverili. Ale je tam nádej, pretože verím, že práve nádej nás drží nad vodou.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
