S vidinou „normálnosti“ často ničíme u detí podmienky pre rozvoj daností budúceho génia…

Dnes o skrytých génioch medzi nami…

Množstvo ľudí, ktorých dnes považujeme za géniov, boli vo svojej dobe vnímaní ako čudáci. Často to boli samotári s „maniermi“, nad ktorými ostatná spoločnosť  krútila hlavou: Beethoven sa vraj stále umýval, Tesla vždy pred spánkom (spával len 2 hodiny) vraj presne 100x pokýval prstami na nohách, Einstein nenosil ponožky a neznášal holičov,  Dickens bol vraj nepríčetný, keď mu niekto pohol vecami na pracovnom stole.

Mali svoje zvláštne požiadavky, zvyky a rituály, ktoré im nielen znižovali vnútorné napätie a pomáhali im vyrovnať sa s aktuálnymi situáciami, ale dostávali ich aj do zvláštneho stavu pokoja, ktorý im umožňoval tvoriť. Väčšina z nich sa sama vylučovala zo spoločnosti, ktorá si nad ich správaním klopkala na čelo, no práve samota im prinášala možnosť ponoriť sa hlboko do svojho výskumu, tvorby, výpočtov atď.

A čo géniovia dnes?

I dnes ich často považujeme za čudákov, no s jedným rozdielom.

Ak spoločnosť u niekoho zbadá náznak čudáctva, vyhodnotí to ako jedinečnú príležitosť im pomáhať a nasadí všetky možné „páky“, aby sa z toho, chudák, dostal. To by v tom bol čert, aby sme z neho to, čo trčí, nedostali. Testov, hodnotiteľov a posudzovateľov normálneho stavu máme dostatok, takže…




Ak ide všetko podľa plánu, pri bežnej diagnostike už v ranom veku dostane nádejný génius pridelenú nejakú diagnózu a papier (potvrdenie „handicapu“) s odborným zoznamom rád a inštrukcií, ako postupovať, aby sa prejavy čudáctva zmiernili, prípadne odstránili úplne.

Terapie a lieky? 

Ideálnym riešením je už v detskom veku nasadiť terapie a lieky, ktoré buď aktivizujú alebo naopak utlmujú, upokojujú, prípadne uspia. Veď… keď obidvaja rodičia chodia do roboty, nie je čas sa zapodievať pomalosťou či nadmernou aktivitou svojho dieťaťa, jeho tempom, motívmi, videním spravodlivosti či vlastnými postupmi. Navyše, takéto správanie neprináša nič dobré ani do kolektívu, kde je väčšina detí normálnych a práve ten náš alebo tá naša kazí priemer, pohodu, systém, štatistiky a zaužívané postupy.

Ale nič nie je stratené…

Ak nastavíme správne metódy, formy a prostriedky, po čase sa takýto génius už tak často neumýva, obuje si ponožky (niekedy i dvoje, ak je treba) i napriek tomu, že ich neznáša, a puntičkárovi je v podstate jedno, či má na svojom pracovnom stole poriadok či binec.

Ak budeme dostatočne trpezliví, normalizovanie postupne dospeje do optimálneho stavu, teda do stavu, v ktorom bude všetko tak, ako má byť.

Normálne…

Snáď až na to, že skrytému géniovi ničíme podmienky pre prejavy a rozvoj jeho daností.

Vo svojej temperamentovej poradni sa stretávam s takými ľuďmi často. Väčšina z nich sú melancholici.

Malí i veľkí skrytí géniovia s obrovským potenciálom, no zlomenou dušou a psychikou. A prečo skrytí? Lebo sa (na rozdiel od už odhalených a podporovaných géniov) na géniov vôbec nepodobajú. Ani pekne nekreslia, ani sa dobre neučia a do výšky skočia maximálne pol metra. Chvíľu síce bojujú o svoje miesto na Zemi, no po čase sa zaradia do normálu, vzdajú sa svojich snov a sú z nich smutné a apatické bytosti, ktoré bolí celé JA.

Z malých čudákov sa stávajú čudáci veľkí.

Nemôžu naplniť to, kvôli čomu na tento svet prišli. Nedovolíme im to. Náš pekný zámer uľahčiť život ich okoliu, pomôcť im od čudáctva a vrátiť ich do normálu má pre nás oveľa vyššiu hodnotu a význam, ako snaha vytvoriť im podmienky, v ktorých by vznikali úžasné diela a historické objavy.

A prečo prichádzajú do poradne?

  1. Spýtať sa, či sú tu naozaj zbytočne.
  2. Porozprávať mi o svojich nenormálnych snoch, ktoré museli ustúpiť normálnym plánom spoločnosti.
  3. A aj po nádej. Vraj, či by sa s tým dalo ešte niečo robiť…

PhDr. Věra Tepličková

Autorka vedie poradňu VeraTemp. Ide o na Slovensku pravdepodobne jedinú poradňu, ktorá sa zaoberá temperamentom. „Rozhodla som sa, okrem svojej práce v poradni,  tému temperamentu popularizovať. Robím prednášky, besedy a iné formy osvety  v rôznych prostrediach a pre rôzne cieľové skupiny (učitelia, študenti, rodičia, verejnosť, firmy,…). V tejto práci som našla zmysel svojho života a vôbec mi nevadí, že mám 56 rokov a začínam odznova.“

Pripravila: Martina Valachová. Věru môžete kontaktovať tu:  https://www.veratemp.sk/

Mohlo by vás zaujímať