fbpx
Erika Rigó: Púť do Santiago de Compostela
Domov / CESTOVANIE / Erika Rigó: Púť do Santiago de Compostela

Erika Rigó: Púť do Santiago de Compostela

Púť do Santiago de Compostela nie je o viere. Je o spoznaní nových miest, ľudí a aktívnom oddychu. Camino del Norte (The Northern Way to Santiago de Compostela) má oficiálne 815 km a je možné ju podľa tradície absolvovať pešo, na bicykli alebo na koni. My sme išli pešo a pre celkový reštart života vrelo odporúčam túto variatu.

Svoju cestu som začala v Irúne s Monicou (70) a Giorgio (64)*, ktorí pochádzajú z Alpskej časti severného Talianska. Najprv si mysleli, že som Talianka a ja som si myslela, že sú mladší, keďže svojou vitalitou, kondíciou a pokorou prekonávali nejedného pútnika, ktorí začali svoju púť ako hrdinovia a žiaľ do Santiaga de Composteli v tom čase nedošli.

Cesta je veľmi rôznorodá a charakter krajiny sa mení doslova v každej Provincii. Prvá časť cesty je „najhornatejšia“, minimálne 850 m.n.m. prevýšenie každodenne po dobu 5 dní, až kým človek nepríde do priemyselného Bilbaa. Šoková terapia ako vyšitá. V živote som nevidela tak krásne stromy a lesy ako v Baskitsku. Z lesa sme prechádzali do menších dedín, malých mestečiek a následne stúpali opäť do lesa. Nohy som si v oceáne omočila prvýkrát už v San Sebastiáne. A ten luxus kráčať naboso po pláži bez trekingovej obuvi, ach to vám poviem to bol neskutočný zážitok a úľava. San Sebastián je jedným z najkrajších a najväčších letovísk severného Španielska. Netuším aké tam môže byť počasie v lete, keďže my sme v polovici mája mali skoro denne okolo 15°C, a to nehovorím o zrážach.

Prespávanie v albergoch

Zážitkom je aj večerné prespávanie a večera v rôznych albergoch. Ide o špecifické ubytovanie pre pútnikov, ktoré má charakter hostelov s izbami od 6 do cca 16 ľudí. Niektoré sú domy obyčajných ľudí, ktorí si prerobili izby na ubytovanie. Niektoré sú bývalé opustené mestské budovy a napríklad v meste Deba sme spali nad vlakovou stanicou. Vlak som však celú noc nepočula, možno vďaka pochrapkávaniu svojich spolubývajúcich.

Večer sme sa stretávali väčšinou rovnaká skupina ľudí a v prípade, že bola v albergu kuchyňa sme si pripravili večeru. Väčšinou to boli cestoviny Alio Olio, šalát na rôzne spôsoby, varené vajcia a zemiaky. Počas cesty do Composteli som zistila, čo je tajomstvom vitality Talianskych dôchodcov. Okrem striedmej stravy, pohybu a humoru mi Monica prezradila aj jedno zo svojich riešení:

Ja keď sa cítim zle, zabuchnem dvere na dome, všetko nechám tak a idem sa prejsť do hôr. Keď sa vrátim, mám čistú hlavu, triezvy pohľad na vec a chuť do práce.

Podotýkam má 70, fakt výbornú kondičku a neberie žiadne lieky. Ovše ranná a poobedná kvalitná káva nesmeli chýbať. No na nič sa nehrali a čo si mysleli aj povedali. Často sme sa smiali a užívali si každý moment. Napríklad, keď sme mali totálne mokré topánky a vedeli, že do rána nevyschnú, tak sme ich dali do sušičky na prádlo a bolo po probléme. Tento postoj k životu som si odniesla z Baskitska.

Prechod do Provincie Kantábria bol z malinkého prímorského mestečka Pobena do Islares. Mali sme slnečno a cestička viedla na kraji kontinentu ponad oceán. Bol to nádherný pohľad a anjelské pohladnie pre moju romantickú dušu. Kantábria sa mi zapísala do duše vďaka nádherným mestám a dvom úžasným albergom. Jeden bol v Güemes: Albergue La Cabaña del abuelo Peuto, ktorý založil páter Ernesto. Po dlhom čase som si tu poriadne oddýchla v obrovskej záhrade, kde sme mohli leňošiť, cvičiť, opaľovať sa…

Páter Ernesto prerobil dom svojich rodičov na útulňu pre pútnikov. 

V Španielsku má púť do Santiaga hlboké korene a presne vám neviem, či nás vnímali skôr ako hrdinov alebo ako zdroj obživy. Jednoznačne však viem povedať, že nám prejavovali patričnú zdvorilosť a srdečnosť. Večer nám páter hovoril príbeh o pútnikoch, ktorí prichádzajú na púť zachmúrení, bez života. Postupne sa menia, keďže si navzájom pomáhajú, prekonávajú prekážky, hýbu sa a trávia čas sami so sebou. Zmena spočíva v tom, že sa cítia užitoční, poznávajú a prekonávajú sami seba, čo im postupne navracia chuť do života a do Santiaga prichádzajú plní sily, oddýchnutí a rozžiarení.

Ráno

Ráno sme Güemes opúšťali pri východe slnka a pokračovali popri asfaltovej ceste do Santa Cruz de Bezana, kde sme noc strávili v Albergu La Santa Cruz. Spala som na pohovke v nádhernom kamennom dome, ktorý zachovala v pôvodnom stave majiteľka pre pútnikov. Bola tam nádherná rodinná atmosféra, kde sme si po prekonaní 285 km uvedomili, že sme šťastní ľudia, pretože všetci máme rodinu a priateľov, ktorí nás povzbudzujú a čakajú doma.

Človek, keď prechádza Kantábriou, sa určite musí na dlhšie zastaviť v meste Santila del Mar. Ide o jedinečné historické mesto vystavané v jednom štýle z kameňov béžovej fabry. Ak máte radi architektúru určite neobíďte ani dom od známeho architekta Capricho de Gaudí v Comillas.

Po celej ceste sme prechádzali aj časťami kde bolo veľmi dobre rozvinuté poľnohospodárstvo. Na týchto miestach sme doslova a do písmena prechádzali medzi hovädzím dobytkom. Najväčší zážitok z toho mali Japonci, ktorí sa na tom večer pri večeri náramne zabávali. A my s nimi, keďže zdieľaná radosť je dvojitá radosť.

Astúria je bránou do rajskej záhrady severného Španielska a zároveň je rozlúčkou pre pútnika na ceste Canimo del Norte s oceánom. 

Následne nás privítala totálne svojská provincia Galského kohúta. Galíčania sú špecifickou kultúrou integrovanou v Španielsku. Ťažko sa to opisuje. Skúste si predstaviť zábery z filmu pán Prsteňov, keď prechádzajú lesmi a zrazu prídu k múriku, ktorý už má pár sto a aj tisíc rokov a je zarastený machom a netušíte, kam vedie a prečo sa tam nachádza v strede lesa. Rovnako fascinujúci a tajomní sú aj ľudia tejto oblasti. Môj magický zážitok z Galície som si naplno užila počas noci v Kláštore Sobrado Abbey, 60 km od Santiaga de Compostela. Bol založený v roku 952 po Kr. a týčil sa medzi kopcami široko ďaleko od civilizácie. Možno kúsok preháňam, lenže chcem, aby ste si vedeli predstaviť pocity pútnika, ktorý sa pri takýchto monumentálnych stavbách cíti ako malé zrnko piesku v púšti.

V meste Arzúa sa spája Camino del France s Camino del Norte a púť malých skupín sa následne mení na masovú akciu ľudí, ktorí sa valia do Santiaga de Composteli. Pre mňa to bolo opätovné privítanie v civilizácií a posledné kilometre do vytúženého cieľa, ktorý už nebol podstatný. Podstatnou sa pre nás stala cesta, ktorú sme si náramne užili. Dúfam, že sa ešte raz do Santiaga de Compostela vydám. Giorgio a Monica sa na púť vracajú skoro každý rok, len inou trasou. Teno rok je na pláne Camino del Portuguese.

Erika Rigó
*Mená mojich súputníkov boli z hľadiska ochrany osobných údajov zmenené