fbpx
O čom debatovať s nevidiacim? Nebojte sa, nehryzieme!

Eka Balašková: O čom debatovať s nevidiacim? Nebojte sa, nehryzieme!

Aj keď občas vrčíme. Vlastne – tak, ako každý. Ja viem, ten strach nie je niečo vedomé, ako že viete prečo sa bojíte pomaly aj muchy – v detstve ste zažili uštipnutie osy na nebezpečnom mieste a odvtedy vás desí všetko čo lieta a bzučí. Vlastne tie pocity súvisiace s ľuďmi s ťažkým zdravotným handicapom nie sú ani tak strachom z nás, ako rozpaky v komunikácii.

O čom debatovať s nevidiacim?

Úplne o všetkom. Celkom vážne. Prešlo okolo auto so zaujímavou reklamou? Pokojne mu ho popíšte, povedzte, čo vás na ňom zaujalo. Videli ste včera zaujímavý film? Pokojne sa rozprávajte o televízii a možno zistíte, že váš nevidiaci spolu diskutér sa denne snaží nezmeškať svoj seriál, lebo miluje hlášky postavy, ktorá sa vám okrem hlášok páči aj výzorom.

Všimli ste si, že na jeho vzhľade niečo nie je v poriadku? Úplne normálne mu to diskrétne povedzte. Je veľmi nepríjemné, keď mám „fúzy“ od napríklad cviklového šalátu – cítim čudné pohľady, uvažujem, čo na mne nie je v poriadku … decentne si skontrolujem gombíky na blúzke prípadne či nemám „otvorenú mäsiareň“, všetko je ako má byť, no ľudia pozerajú ďalej. Niet nad človeka, ktorý v takom momente príde a diskrétne mi povie, v čom tkvejú pohľady ostatných. Len skrátka nevedia, ako mi to oznámiť.

Vôbec sa nemusíte vyhýbať slovám ako „videl si“, „sleduj“ alebo iným výrazom vystihujúcim videnie. Nie, nejdem tu napísať že veď vidíme srdcom (mimochodom to je otrasné klišé), ale vidieť pre nás znamená počúvať, možno aj ohmatať si. Nech vás teda nedostane do rozpakov, keď vám taký zrakáč zahlási – ukáž, nech si to pozriem. Ono to vlastne znamená, že si to potrebuje ohmatať.

Ak sa potrebujete z akéhokoľvek dôvodu vzdialiť, upozornite na to nevidiaceho, ktorý vám niečo vysvetľuje. Keď to urobíte nenápadne, ako že veď spolu diskutér si nič nevšimne, je pre neho veľmi nepríjemné, keď si uvedomí, že ten, s kým sa rozprával Bohvie kedy ufujazdil. Je to maximálne neslušné. Pokojne sa ospravedlňte, že sa musíte vzdialiť a je „vymaľované“. Nevidiacemu ušetríte nepríjemný pocit z toho, že sa „rozprával sám so sebou“ a vy nebudete za burana.

Nevyžiadaná pomoc nie je pomoc.

Pamätám si na jednu cestu do Bratislavy. Na Trnavskom mýte som mala prestúpiť z autobusu na električku a to chcelo využiť podchod. Presne som vedela, koľko výstupov musím obísť, aby som sa dostala k tomu „svojmu“ a nezamotala sa. Lenže. Keď som zišla po schodoch, pribehla ku mne náhodná okoloidúca a poďho so mnou krížom cez ten priestor.

Hovorím jej, že ja presne viem, kam sa potrebujem dostať, že jej veľmi pekne ďakujem za pomoc, ale naozaj si nemusí robiť starosti … No pani ako ma tlačí pred sebou tak mi vykladá, ako ona rada pomôže a poďte, veď ja vám nejdem spraviť nič zlé… Tak ma „vytlačila“ až na Zemský povrch s tým, že ona si nastúpila na svoj trolejbus či čo to bolo a mne chvíľu trvalo, kým som zistila, kde vlastne som. Ale super, pani mala skvelý pocit z „pomoci“.

Vozičkár je človek, nie len vozík.

Možno budete prekvapení, ale kým som sa druhýkrát naučila chodiť občas sa mi stalo, že čakám niekde na asistentku pozerám do mobilu, pokojne si píšem status a zrazu si uvedomím, že „do kelu, veď ja sa presúvam!“ Dvihnem hlavu od mobilu a samozrejme že sa slovne bránim. Síce chápem, že dotyčný sa potrebuje dostať čo ja viem k výkladu pred ktorým stojím, ale stojí tam človek, nie vrece zemiakov.

Ak vám preto bude vozíčkar zavadzať v ceste, normálne ho požiadajte či by sa mohol trošku posunúť. Taký vozík vďaka štyrom kolesám vyzerá byť stabilný, ale občas nie je sranda udržať balans. No a ak vás nejaký dobrák posinie tak, že sa (napríklad) jedným kolesom dostanete mimo obrubník, celkom ľahko vás z toho vozíka doslova „vysype“. Na druhej strane – viete si predstaviť, že niekto vás len tak chytí „za golier“ a preloží o pol metra ďalej?

Ak chcete pomôcť, opýtajte sa, či môžete a ako na to. Vozíčkar zväčša presne vie, ako sa (napríklad na ten zmienený obrubník) s pomocou dostať, no ak je pomoc nesprávna, ľahko môže prísť k úrazu. Preto aj tu platí – ak chcete pomôcť, nehanbite sa „priznať“, že síce radi pomôžete ale neviete ako na to. Človek na vozíku vám bude veľmi vďačný, lebo to je skutočná pomoc.
Ak máte možnosť, nestojte nad vozíčkarom ako taký „výkričník.“

Ak nemáte možnosť rozprávať sa „z očí do oči“ tak, že si sadnete, skúste sa aspoň postaviť tak, aby sediaci človek nemusel po minúte rozhovoru s vami dostávať kŕče do šijového svalstva.

V žiadnom prípade prosím neľutujte. Ak príde reč na príčinu zdravotného handicapu, radšej nepovedzte nič, ako reči typu „to ma veľmi mrzí“. Mne príde na um vždy otázka – a prečo by to malo mrzieť vás? Samozrejme že ju nepoviem, lebo veď by to bolo trápnejšie ako to ticho čo nastane.

Komunikujte priamo s človekom s handicapom, nie s jeho sprievodcom.

Doprovod častokrát (napríklad na úrade či u lekára) netuší, kvôli čomu sa tam s vami ocitol. On vie len toľko, že potrebujete pomoc pri premiestnení sa z bodu A do bodu B cez bod C. Osobne som sa veľmi čudovala, keď som sa aj u niektorých lekárov či sestričiek stretla s tým, že komunikovali spôsobom „A čo jej je? Bolí ju niečo? Mala horúčku?“ Kto mi robí často doprovod s tým sme už zohratí a vie, že v takejto situácií mi môže otázku pokojne pretlmočiť. Ja odpoviem jemu spôsobom „povedz pani doktorke, že…“ a keď hlava študovaná nepochopí, tak sprievodca po chvíli takéhoto rozhovoru typu „ako  u blbých na dvore“ na rovinu povie – pokojne sa spýtajte priamo jej, ona aj počuje, aj normálne komunikuje.

Ervína Eka Balašková

Autorka je predsedníčka ZO/KR, Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska

Mohlo by vás zaujímať