fbpx
Domáce násilie je časovaná bomba
Domov / ROZHOVORY / Domáce násilie je časovaná bomba

Domáce násilie je časovaná bomba

Bibiana Trubačová sa venuje problematike domáceho násilia už viac ako 9 rokov. Ako hovorí: „Je pravdou, že tento problém som zažila sama na sebe, no dokázala som sa s tým vysporiadať a vyriešiť ho. No nie každá žena má silu zabojovať a tak som sa rozhodla požičať im svoje ostré lakte na čas, ktorý budú potrebovať.“ Prečítajte si rozhovor, ktorý možno pomôže identifikovať, či sa domáce násilie nedeje u vás, suseda, či blízkych…

Bibiana začnime od vás. Stretli ste sa s násilím osobne…

Moja osobná skúsenosť s domácim násilím začala už veľmi skoro v mojom detstve, druhým manželom mojej mamy. U mňa osobne po uzatvorení prvého manželstva. Spočiatku išlo o finančné týranie, kedy môj výrazne starší manžel mal potrebu kontrolovať a spravovať absolútne všetky financie. Došlo k nevere a výraznú rolu zohral alkohol. Po pár rokoch som si našla nový vzťah, z ktorého sa mi narodilo 3. dieťa. A scenár sa opakoval, ale v oveľa intenzívnejšej a hrubšej forme násilia.

Viem, možno si niekto povie, že som si mala dať väčší pozor, ale… mnoho žien mi dá za pravdu, keď poviem – dúfala som, že to vyjde. Nevyšlo a ja som zo vzťahu odchádzala zranená nielen na tele, ale i na duši. A moje doterajšie „trápenie“ na mne nechalo podpis v podobe onkologického ochorenia ženských orgánov.

Preto si treba uvedomiť, že robíme chyby a ubližujeme si samé rovnakým modelom správania sa a vstupujeme do vzťahov s rovnakým typom mužov – tyranov (otcov, manželov, priateľov).

V akých rovinách násilie prebiehalo?

Násilie prichádzalo nebadane, malými útokmi. Začalo sa to slovným urážaním, obmedzovaním pohybu, či prístupu k financiám, ponižovaním, prvou fackou a vrcholilo fyzickým útokom. Často si nepripúšťame, že je to násilie, ospravedlňujeme partnera a naivne dúfame, že sa to nezopakuje. Omyl, opak je pravdou, násilie sa začne stupňovať a  vyvrcholí až do fatálnych rozmerov.

Ako dlho trvalo, kým ste si to vôbec pripustili a začali uvažovať, ako z kola von?

Dozrievala som vekom a tvrdá škola ma začala veľmi rýchlo posúvať. Dôležitý bol moment, keď som skoro prišla o život. Vtedy som musela prehodnotiť úplne všetko, a hlavne to, že som zodpovedná za život a budúcnosť svojich detí. V podstate to bolo to jediné, čo ma v tej dobe udržalo v strehu a schopnú zabojovať. Začala som hľadať cestu a na tej ceste stretla niekoľko výnimočných ľudí, ktorí mi boli ochotní pomôcť v základných veciach, teda prežiť.

Ak už žena trpí syndrómom týranej ženy, bez pomoci to nejde, nie je schopná triezvo uvažovať. Potrebuje v tom momente niekoho, kto ju povedie von z „pekla“. To, že som bola schopná v tom momente bojovať, pripisujem aj svojej tvrdej a vzpurnej povahe. Vždy som bola rebel.

A, samozrejme, tomu, že som matka. Začala som vyhľadávať informácie a spôsoby, bolo to dávno a vtedy legislatíva nepoznala, a úprimne, aj ignorovala pojem domáce násilie. Stretla som sa aj s nepochopením orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu, že pracovníčky ÚPSVR sa snažili mi pomôcť ako sa dalo, a čo bolo v ich možnostiach, žiaľ tých možností nebolo veľa.

Už roky pomáhate iným. Sú predmetom násilia skôr ženy?

Áno, primárne je žena prvá na rane, tá ktorá utŕži rany, no často sa zabúda na to, že deti sú prítomné pri násilí v domácnosti. Je to väčšinou pasívna účasť (nedostávajú bitku), ale sú tam, vnímajú a prežívajú bolesť matky, sú stresované.

Domáce násilie je časovaná bomba

V podstate ak je týraná matka, sú týrané aj jej deti. Možno si ani nevieme predstaviť čo sa odohráva za zatvorenými dverami, koľko bolesti, plaču, hladu, odriekania musia zažiť v jednej domácnosti s tyranom.

Možno to bude znieť feministicky, žena bola, a aj stále je, považovaná za slabšiu. Áno, sme slabšie, treba si to priznať, sme slabšie fyzicky. No vnútorne sme veľmi silné, odhodlané, dravé a ochranárske. Preto dokážeme s problémom bojovať, nevzdávame sa.

Hľadáme spôsob ako chrániť svoje deti a teda aj seba. No stretla som sa už s tromi prípadmi týrania muža. V jednom z týchto prípadov to dopadlo tragicky, keď to pán nezvládol a siahol si na život. A pripisujem to tomu, že príliš neskoro sa dostal ku nám, jeho stav bol už v stave hlbokej depresie.

Čo najviac človek v núdzi, ktorý  práve bojuje s domácim násilím potrebuje a ocení?

Neexistuje žiadny univerzálny postup ako pracovať s klientkami. Každý prípad je špecifický – má svoj vývoj a dynamiku. Pri prvom kontakte, keď už sa žena rozhodne zveriť sa a popísať svoj problém, musí cítiť, že je chápaná, rozumie sa jej problému a hlavne musí cítiť bezpečie.

V prvom rade potrebuje odbornú pomoc, pochopenie, citlivý prístup a uši, ktoré sú schopné počúvať. V druhom rade potrebuje podporu, človeka, ktorý s ňou prejde celú cestu a tá je veľmi náročná najmä na psychiku.

Treba pochopiť, že opakované rozprávanie o príkoriach a traumách, ktoré zažila a zažíva sa hovorí ťažko. Náš systém núti ženu opakovať 5 až 7 krát to isté, čo je nesmierne náročné. Začne to u nás v Mieste prvého kontaktu, následne polícia – prvé podanie, sociálny úrad, psychológ, vyšetrovateľ, súdny znalec a samotný súdny proces.

V tejto fáze obeť násilia potrebuje ruku, ktorá ju bude viesť krok po kroku a v tom čase byť s ňou aj mimo úradov, počúvať ako sa cíti, čo prežíva. To sú tie hlboké rany v duši, kedy tie telesné rany sú už zahojené.

Chcú ľudia hovoriť o násilí? Predsa len na Slovensku platí, že čo sa doma navarí, má sa tam aj zjesť…

Ešte stále prevláda strach priznať sa, že niečo podobné zažívam. Strach je spojený aj s pocitom viny, výsmechom a  existenčným problémom. Vo väčšine prípadov je to práve žena s deťmi, ktorá opúšťa domov – doslova uteká pred agresorom. Ale kam? A prečo vlastne systém dovolí to, aby žena s deťmi opustila domov a utekala do neznáma? Často bez prostriedkov len jednou či dvoma taškami najnutnejšieho oblečenia a dokladov.

Ak sa žena posťažuje v rodinnom prostredí, často je problém bagatelizovaný alebo považovaný za hanbu.

Samotní rodinní príslušníci často odhovárajú obeť násilia v domnienke „to prejde“. Ja osobne to považujem za neinformovanosť o možnostiach riešenia.

Je mi veľmi ľúto, ak sa nám často dostávajú do rúk prípady, keď by trocha záujmu okolia pomohlo riešiť problém oveľa skôr, ako v štádiu polokatastrofy. Často si mnoho ľudí neuvedomuje spoluzodpovednosť, dokonca občiansku povinnosť ohlásiť trestný čin.

Ešte stále máme v spoločnosti nastavenie nestaraj sa, lebo ti netreba problémy. Je ale pravdou, že za posledné obdobie sú podporované rôzne organizácie a projekty osvety. Poukazuje sa na násilie a jeho formy.

Vediete projekty DEBORA o. z. a „Povedz dosť!“ S čím všetkým sa stretávate a aké sú výsledky?

Tu môžem nadviazať na predošlé slová. Práve tabuizovanie a zľahčovanie témy domáceho násilia bol impulz vytvoriť organizáciu, ktorá bude pomáhať ženám a ich deťom, ktoré sa ocitli v núdzi. Prvým mojim „dieťaťom“ bola ESTHER. Šliapala som cestu nepoznanú pre mňa, a o byrokracii a postupoch ako vytvoriť naozaj účinnú pomoc som vedela len minimum.

No znova tá spomínaná tvrdohlavosť a hlavne vízia ma hnali napriek všetkému vpred a podarilo sa, aj za skvelej pomoci tak kritizovaných úradníkov. Vznikol Komunitný domov v ktorom našlo útočisko veľa žien s rôznymi ťažkými osudmi. Skúsenosti a neustály život v tejto téme, kde som 24/7 fungovala so ženami a bola ich priateľkou, poradcom, mamou, ma následne doviedli k ďalšej závažnej téme a tou je obchodovanie so ženami a nevšímavosť systému k mladým ženám, ktoré opúšťajú prostredie detských domovov.

Počas ťažkej cesty svetom týraných osôb sa vynorili nové druhy a spôsoby týrania či sociálnej odkázanosti a preto vznikol nový projekt DEBORA o. z. Miesto prvého kontaktu, kde v súčasnosti poskytujeme „prvú pomoc“ pri riešení problémov spojených s násilím. Ide o domáce násilie, ale aj o obchodovanie s ľuďmi.

V mieste prvého kontaktu pracujeme s klientkami na právnych, sociálnych i psychologických problémoch. Projekt „Povedz dosť!“ je pilotným projektom podporovaným z Participatívneho rozpočtu mesta Hlohovec, a tak nám umožňuje včas zachytiť problém domáceho násilia alebo zneužívania a vieme takmer okamžite klientke pomôcť pri jeho riešení. Veľmi radi by sme projekt nielen udržali, ale rozšírili ho ako kampaň (no narážame opäť na problém financovania).

Projekt je zameraný na odkrývanie domáceho násilia a jeho elimináciu.

Prijímame klientky, ktoré sa potrebujú poradiť, ale aj ľudí, ktorým nie je ľahostajné utrpenie iných a tak sa prídu poradiť, čo s problémom, ako ho riešiť – ak vedia o domácom násilí, alebo inej forme násilia.

Samozrejme, téma domáceho násilia je stále č. 1 v našej praxi, pretože je vlastne primárnym problémom od ktorého sa odvíjajú následne ďalšie, spojené s krízou a nešťastím. Existujúce zariadenia núdzového bývania majú nedostatočnú kapacitu. A, samozrejme, nie sú špecifikované a tak sa stáva, že obeť odmieta prostredie útulku, lebo zariadenia sú zmiešané, a necíti tak bezpečie.

Jediný spôsob je vytvorenie Bezpečného ženského domu, no znova narážame na problém byrokracie a podmienok jeho vytvorenia. Aby sa sa rozumeli, mimovládne organizácie sú zväčša neziskové, a tak odkázané na pomoc štátu alebo sponzorov.

Ak sa nám podarí udržať činnosť Miesta prvého kontaktu aj v budúcom roku, našou víziou je vytvoriť Bezpečný ženský dom a rovnako tak bezpečné miesto pre mladé dievčatá z detských domovov a tak zabrániť asociálnosti.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

P.S: Na tému DOMÁCE NÁSILIE pripravujeme seriál. Podeľte sa o tento článok, a potom aj o ďalšie s vašim okolím. Lebo…možno neviete, čo sa vo vašej širšej rodine alebo u suseda deje…