Do Fátimy nás zaviala bohapustá zvedavosť. A čo čert nechcel, modlili sme sa.

DANA LJUBIMOVOVÁ: Do Fátimy nás zaviala bohapustá zvedavosť. A čo čert nechcel, modlili sme sa.

Ani klasická púť, ani túžba orodovať, či náhoda. Do Fátimy nás zaviala bohapustá zvedavosť. A čo čert nechcel, modlili sme sa.

Do mestečka v strednom Portugalsku by dnes nikto ľahko nezavítal, keby to Božia ruka nezariadila inak. Chýr o zjavovaní Panny Márie trom deťúrencom počas pasenia ovečiek v roku 1917 sa doniesol až k pápežovi. Hrdé mlčanie Vatikánu vydržalo trinásť rokov, potom zjavenie odklepol. Inak sa nedalo, tlak veriacich bol prisilný. Portugalci si mohli začať mädliť ruky. Hoci boom nastal o niečo neskôr, dnes lámu rekordy. Fátima v návštevnosti šliape na päty Vatikánu. Jeden detail. Hlavnou protagonistkou veľkej ságy o zjavení zostala Lúcia dos Santos, najstaršia z pastierikov.

NÁBOŽENSKÁ CELEBRITA

Svoje poslanie zvládla bravúrne. Francisco a Jacinta podľahli španielskej chrípke dva roky po zjaveniach a z tieňa slávnej sesternice vystúpili až na počiatku nového milénia, po blahorečení pápežom Jánom Pavlom II. Lúcia zabojovala statočne. Doma ju pokladali za klamárku, rodičia ju zatvárali v dome, aby nerobila po dedine hanbu. Prišlo rozhodnutie o utiahnutí sa do kláštora. S dúfaním, že zíde z očí, aj z mysle a posmeškom bude koniec.

V roku 1921 Lucía vstúpila do kláštora v španielskej Galícii, kde Santiago de Compostella už fungoval ako zabehnutý pútnický kolos. Do Portugalska sa vrátila po štvrť storočí. Voľba padla na kláštor karmelitánok v čarovnej Coimbre, meste s najstaršou a dodnes najprestížnejšou univerzitou v Portugalsku. Fakt, že mníška, očitá svedkyňa zapisuje zjavené proroctvá v centre vzdelanosti do mozaiky skvele zapadol.  

Inak, život za kláštornými múrmi môže naučiť svojskej skromnosti. Keď sor Lúcia chodila k lekárovi, výjazd bol do detailov prepracovaný s cieľom ‚na tajňáša‘. Na ulici totiž číhali davy. Ľudia túžili po objatí, bozku, žehnaní. Nemala to rada. Davová psychóza, fóbia z bradatých mužov, čakajúcich na požehnanie, nutkavý pocit umyť si ruku. Nápor popularity bol ťaživý. Vynašla sa. Audiencie prijímala podľa vlastných pravidiel.

Rodinným príslušníkom stretnutia odopierala, no ajhľa, Melovi Gibsonovi vraj vyšla v ústrety bez ceremónií. Stretnutie hviezdy z Hollywoodu a jej protipólu zo sveta rovnako silných emócií prebehlo v roku 2005, krátko pred jej skonaním. Motív? Čistý prozaizmus. V rámci veľkonočnej duchovnej prípravy si sestry karmelitánky chceli pozrieť film Utrpenie Ježiša Krista. Gibson do kláštora narukoval osobne a sen o filmovom zážitku im ochotne zrealizoval pod rúškom tichej skromnosti.

POETIKA SVÄTYNE

O voľakedajších pastvinách svedčia už len bútľavé košaté olivovníky. Štíhlu vežu vidieť z diaľky. Na planine sa vyníma, majestátnosť tkvie v kontraste žiarivo bieleho mramoru, belasej oblohy a zlatej koruny. Rozsiahly areál, pripravený na zvládnutie obrovskej kapacity, lemujú biele kamenné oblúky. Masové bohoslužby sú vo sviatočné dni samozrejmosťou, počas bežného dňa prebiehajú niekoľkokrát. Dominantou je svätyňa postavená na mieste zjavenia.

Modlitby v niekoľkých jazykoch nasledujú podľa stanoveného harmonogramu. Ľudia prinášajú kytice, pália masívne sviece, kúpené vedľa na tržnici. Obrovský komplex očarí minimalizmom. Čisté línie ďalšej modlitebnej zóny, využívanej najmä za nepriaznivého počasia, stojí oproti jedinej veži. Ľudia sa modlia kdekoľvek.

Pred štíhlulinkým modernistickým krížom, na ktorom je zobrazená silueta ukrižovaného Krista, či pred sochou sediaceho Jána Pavla II. Obrovský priestor pretína siahodlhý mramorový pás. Kajúcnici ho leštia kolenačky. Cestu pokánia si mnohí uľahčujú. Vystlanými návlekmi priviazanými o kolená.

TROCHU SURREALIZMU

Tržnica so stánkami je bizarnou pastvou pre oči. “Panenkymárie” vo všemožnom prevedení rozostavané na poličkách zatieňujú jedna druhú. Svätené vody v nádobkách s objemom, aký len nechcete, pátričky, obrážteky, obetné žltkasté sviece od najmenších po dvojmetrové, vyčačkané krížiky, šiltovky, tričká, oltáriky z ‚pévécé‘, aj s ponalepovanými mušľami zvádzajú do hlbín gýču. Jasné, že niečo kúpite. A potom to príde. Vánok podchvíľou všetko rozhojdá, odvšadiaľ počuť cinkanie, hrkanie, zvonenie až naraz bác. Malá apokalypsa.

Podstavec so všetkým, čo na ňom stálo alebo viselo sa zapotácal a zrútil pôvabné sošky stojace nižšie. Zhrkotanie na zem patrí k atmosfére. Vám to príde smiešne, predavačky sú zvyknuté. Omamná vôňa vosku sprevádza snahu vymaniť sa z atmosféry tržnice, no ešte sa nezmyselne krútite a obzeráte, či dačo nedokúpite.

Na “Café Ave María” potom kukáte ako puk. Pripomína colnicu do zóny názvovo podobne orientovaných podnikov. Traja pastierici, Panna Mária a ovečky sú v duchu naivizmu namaľovaní na nejednej stene miestneho pohostinstva ľubovoľnej cenovej. Trh strieda vyššia forma predaja. Obchodíky sortiment osviežujú ľudovou keramikou, produktom číslo jeden však zostáva vzpriamená Panna Mária s mierne sklonenou hlavou.

Fátima nesklame, emócie zalomcujú. Posvätné ticho napĺňa priestor a človek je rád, že sem prišiel vo všedný deň. Vo sviatočný by tu stál v obkľúčení davu bez šance posedieť si trebárs pri studničke pod košatým olivovníkom. Lebo rozjímať sem prichádzajú nielen nabetón veriaci, no aj tí, čo na zázraky neveria. Pre istotu. Veď čo ak náhodou…      

Dana Ljubimovová

Autorka je redaktorka

Mohlo by vás zaujímať