fbpx

Ako mi ušli kozy? Tú prvú si zobrala rakovina. Druhej bolo samej smutno

Ako mi ušli kozy? Jasné, že kozy mi v skutočnosti neušli.

Tú prvú si zobrala rakovina, druhej bolo samej smutno. Cítila sa divne. Tá koza. A ja som sa s jednou kozou cítila ako netvor. Ešte divnejšie. Tak som druhú kozu poslala za tou prvou, a to na moju vlastnú žiadosť. Ešte ten istý mesiac. Keď som tú žiadosť tvrdohlavo opakovala doktorovi, krútil hlavou, vraj mám divné názory. Takú ako ja tam ešte nemali a mám o tom (a tých mojich názoroch) napísať knihu. Tak ju píšem. A od mája toho roku každý rok oslavujem svoje druhé narodky. Len v duchu, sama pre seba.

Operácia, alebo skôr kontrastná látka, ktorú som pred ňou dostala, spustila v mojom tele reakcie.

Šialené. Ibaže nikto neveril, lebo nebolo nič vidieť. Hlava bolela stále, od rána až do večera. Prestala, iba ak som sa nehýbala aspoň 15 minút. Keby som mohla zvyšok života preležať bez pohybu, bola by som aj bez bolesti hlavy. Telo odmietalo fungovať. Fyzicky. Zato mozog fičal a posielal ruke rozkaz: chyť tú knihu! A ruka odpovedala: trhni si, nevládzem sa pohnúť!

Diagnóza rakovina prsníka a liečenie

Liečbu som intuitívne odmietla. Stačilo mi, ako ma odrovnala operácia a neskôr CT (2 kontrastné látky naraz). Zase nikto neveril. Tak som si povedala, že to risknem, radšej nech ma zabije rakovina (relatívne rýchlo a ľahko) ako jej liečba (relatívne dlho a pomaly a ťažko). Ale, kto vie? Vzhľadom na moje reakcie by ma možno zabila už prvá dávka chemoterapie. Úplne.

Napriek očakávaniam a čiernym prognózam doktorov som sa dožila kontroly o pol roka. Doktori nechápali, ja áno. Chcela som žiť, hoci aj v tom divnom stave. A chcela som prísť na to, kde sa stala chyba. A aj na to, ako ju napraviť.

Prešli tri roky. Skúšala som všeličo, ale pokroky boli minimálne. A potom niekde hovorili o jablkovej diéte. Jesť 3 dni iba jablká. Vraj to prečistí trávenie. Zo zúfalstva som skúsila, pomohlo, konečne bolo dobre. Ale keď som sa postupne vrátila k „normálnemu“ jedlu, všetko sa vrátilo. Metódou pokus-omyl som prišla na to, že problém je pšeničná múka. Obmedzila som ju a v kuchyni som ju nahradila špaldovou. A bolo mi dobre. Dokonca ma prestali bolieť kolená, ktoré boleli od puberty. Dvadsať rokov. Nikto nikdy nezistil, prečo, z čoho a hlavne, čo s tým.

Postupne som prišla na to, že mi robili problém aj chemikálie. V domácnosti aj v jedle. Prešli sme na ekologické veci  ̶  pranie, upratovanie v domácnosti… všetko bez umelých vôní. Inak ma rozbolela hlava a bola som ako po opici. Malátna, slabá.

Potom prešlo pár rokov.

Občas som sa zobudila okolo druhej v noci. Len tak, z ničoho nič. A vôbec, ale naozaj vôbec, sa mi nechcelo spať. Bola som ako nadrogovaná. Ako keby ani nebola noc. Tešila som sa, že aspoň stihnem prečítať viac kníh. Bežne som čítala do štvrtej, piatej ráno. Až potom sa mi chcelo spať. Alebo som si v duchu spievala, lebo som sa nudila. Tak som spevom zabíjala čas. Proste na prvý pohľad pohoda. V tom čase mi spánok nechýbal. Stalo sa to občas. A občas prišiel počas dňa útlm a musela som si ľahnúť. Po pol hodine či hodine bolo zase všetko v poriadku. Fungovala som ďalej.

Neskôr sa na večer pridal rýchly tep a búšenie srdca. V noci ma budil tlak 160/100 a tep aj okolo 100. Raz som namerané hodnoty odfotila do mobilu, lebo mi zase nikto neveril. A znova sa všetko dialo len tak. Z ničoho nič, bez zjavnej príčiny. Srdce bežalo svoje vlastné preteky až do rána. To už som bývala poriadne unavená. Čítať či spievať som nedokázala. Občas som cez deň nevládala fungovať aj pár hodín. Iba som ležala a čakala, kedy to všetko prejde.

V tom čase som opatrovala mamu.

Nič hrozné. Telo funguje, len s hlavou je to trošku horšie. Sú veci, s ktorými si sama neporadí, preto stály dohľad. Potrebovala som riešiť svoje zdravie. Či skôr chorobu. Potrebovala som opatrovateľku pre mamu, keby prišla kontrola. Teoreticky má opatrovateľ nárok na voľno 30 dní v roku. Hovorí sa tomu odľahčovacia služba. Teoreticky je obec povinná na požiadanie tú službu (teda náhradnú opatrovateľku) zabezpečiť a, samozrejme, aj zaplatiť.

Prakticky to mnohé obce nerobia. Lebo ak to neurobia, tak sa im nič nestane, žiadne sankcie, následky, nič.

Bojovala som 9 mesiacov a nevybavila som nič. A to isté „vybavila“ aj ombudsmanka, za pol roka. Tak som sa vzdala opatrovateľského príspevku a konečne začala okružnú cestu. Nie okolo sveta, ale po lekároch. Mimochodom, opatrujem doteraz, už obidvoch rodičov. Zadarmo.

Vyšetrenia v poriadku, nič mi nie je, bude to psychické.

Chcelo by to antidepresíva, a tak mi kardiológ predpísal Lexaurin. Lebo to nejako zle znášam. V jeho ambulancii som sa triasla ̶  z fyzického vyčerpania, nie zo stresu. Po jednej šialenej noci. Skúsila som voľnopredajné prírodné „veci“ na spanie, na uvoľnenie, ale nič nezabralo. Ani trošku. V tom čase som každému doktorovi opakovala, že v mojom tele niečo nefunguje tak ako má. A že treba nájsť príčinu. A aj to, čo všetko mi vadí (od pšeničnej múky, cez chémiu v potravinách, až po kontrastné látky). Zase ma nikto nebral vážne.

Prišiel vyšší level. V noci triaška, zimnica, horúčosť a občas som stratila vedomie, ani neviem, na ako dlho. Dvakrát za jeden týždeň som si volala záchranku, v stave, keď už bolo zle. Ale zároveň ešte tak dobre, že som bola schopná si ju zavolať. Lebo inak mi ju nemal kto zavolať. Na druhý raz som zostala v nemocnici. Bol víkend. Nadopovali ma liekmi a infúzkami. Pár vyšetrení, na nič sa však neprišlo. CT s kontrastnou látkou som odložila a neskôr definitívne zrušila – už som mala skúsenosť.

Vyfasovala som lieky na tlak a búšenie srdca, doma som ho merala a zapisovala. Lieky ale nezaberali. Ani magnézko a iné „klasické“ veci na zníženie tlaku. Jedny tabletky dokonca zhoršovali moju poruchu spánku. Záchranku som si už nevolala, nemalo to zmysel. Len som vždy dúfala, že to nejako prežijem.

Prešla som do štádia experimentov, lebo nič iné mi už nezostalo.

Bola to dlhá cesta. Pomohlo kvalitné B a úplné vysadenie lepku. Vypýtala som sa na gastro – hraničná laktóza a pravdepodobne histamínka. Odtiaľ na alergiológiu. Kým som čakala na termín, skúšala som diétu. Ak som trafila potraviny, bolo mi oveľa lepšie. Napriek tomu mi alergiologička tvrdila, že histamínku nemám. Lebo jej nevyšli z kožných testov žiadne alergie. Vyfasovala som letáčik so zoznamom potravín a reklamou na voľnopredajné drahé kapsule, ktoré vraj pomáhajú.

Neviem, neskúšala som, taká bohatá nie som. Keď prišli výsledky krvných testov, tak doktorka priznala, že tá histamínka je veľmi pravdepodobná. A ešte zistila, že mám poškodenú imunitu. To pre mňa nebola novinka, iba informácia zapísaná v zdravotnom zázname, stará viac ako 10 rokov (už pred rakovinou).

Ďalší pol rok som bojovala s diétou.

Bolo oveľa lepšie, ale stále nie dobre. Ideálne bolo nejesť, vtedy nebol žiadny problém. Teda, okrem slabosti a únavy. Najhoršie boli tuky, a to akékoľvek. Šla som znova na gastro. Doktor, ktorý mi zistil problém s laktózou, mi predpísal 4 druhy liekov. Z toho 2 obsahovali laktózu. A znova  ̶  vraj to je psychické a že sa bojím jesť. Vidieť, že ma nepozná, lebo ja milujem dobré jedlo. Zasekla som sa a nevedela sa pohnúť ďalej. Už mi občas robila zle aj dojčenská voda. Filtrovala som ju, avšak ani to nepomohlo.

Medzitým som našla v jednej skupine doktorku, ktorá sa venuje histamínke a problémom s trávením. Lebo život ju k tomu nasmeroval. Študuje zahraničné články, správy, výskumy a pomáha pacientom. Dvadsať rokov. Strávila som tam viac ako hodinu. Doktorka pozrela zdravotný záznam, povedala som jej, čím prechádzam posledné 3 roky.

Pýtala sa na všeličo, a to úplne od malička. Spolu sme to všetko rozsekli, prišli na to, kde vznikol problém (od malička netolerovanie kravského mlieka, neskôr aj lepku). A prečo to skončilo až takto (lebo som 40 rokov jedla to, čo mi poškodzovalo črevo). Histamínka je iba reakcia organizmu. Najčastejšie na dlhodobé netolerovanie nejakej potraviny. Ak to trvá desiatky rokov, končí to práve takto. Aj dlhodobé bolesti kĺbov sú typickým príznakom. Lebo telo reaguje dlhodobým slabým zápalom na potravinu, ktorú netoleruje.

Ibaže naše testy taký slabý zápal nedokážu zmerať. U mňa to prešlo na vyšší level – poškodené trávenie tukov. Preto samotná diéta nefungovala a preto mi bolo stále zle. Doktorka mi ukázala cestu, ako z toho von. Neexistujú žiadne zázračné pilulky. Ale nepotrebujem ani za hrsť liekov. Neberiem lieky na tlak, ani na spanie, ani antidepresíva. Iba tráviace enzýmy a probiotiká. A funguje to. Lebo na Vianoce som jedla diétnu verziu vianočnej kapustnice ̶   s mäsom, s klobásou.

A v pohode som prežila, od Vianoc už viackrát. Milujem oškvarky a nerobia mi problém. Chrúmem ich pri telke, namiesto čipsov. Konečne nie som hladná a konečne dobre spím. Teda, ak jem to, čo môžem. A môžem toho veľa…

Po troch rokoch konečne sa dobre vyspať.

Po dvoch rokoch konečne sa do sýta najesť. Pre niekoho úplne obyčajné veci, pre mňa každodenné zázraky.

O mojich názoroch a zázrakoch som sa rozhodla napísať knihu. Tak ju píšem.

Sylvia Smatanová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová