fbpx
Dáša Polievková: Self-koučing je cesta k sebe
Domov / ODBORNÍK RADÍ / Dáša Polievková: Self-koučing je cesta k sebe

Dáša Polievková: Self-koučing je cesta k sebe

Len ja a … ja. Tentoraz bez klientky. Bez priateľov a príbuzných. Bez plánu a bez sebavedomia. Je to totiž dosť ťažké aj pre mňa, profesionálneho kouča vyzvať na stretnutie samu seba, vytiahnuť sa z dennej rutiny a vykročiť síce známym mestom avšak po neznámych cestách smerom ku sebe.
A tak vstupujem do lietadla a v hlave spriadam siete tohto špeciálneho programu, ktorý funguje, len ak je spontánny a prežitý na plno. A takto to dopadlo:

Prítomný okamih

Najprv si to totiž uľahčujeme. Robíme sa, že to nevidíme, lebo veď si najprv treba oddýchnuť. Asi to neviete, ale ja aj trochu kreslím. A tak prvá voľba bola jasná. Deň prvý bude v znamení nádherných umeleckých skvostov. Deň v zajatí Louvre.  Ja viem, ja viem. Kto už dnes nebol v Louvre? Nuž, ale boli ste tam 8 hodín v kuse? Doteraz ani ja nie. Respektíve, bolo toto moja” la première expérience”. A level Prítomný okamih som mala na dosah.

A stálo to za to. Je to úplne iné, keď si dovolíte hodinu kochať sa jednou sochou, či obrazom. La Gioconda nech mi ráči odpustiť, ale ona to nebola. Viac mi totiž imponujú sochy- tie sa aj lepšie kreslia. Sadla som si na zem a kreslila a kreslila, čo mi sily a ruka stačili. Nekomentovala som si to, nehodnotila. Len som si dovolila prežívať daný okamih, záblesk radosti a šťastia.
Pár vecí som si tu popri tom všimla. Napríklad, že malým deťom takéto múzeá nechutia. Fakt nie. Potrebujú behať, smiať sa nahlas, chytať všetko, na čo natrafia. Vyskúšať si, kto bude prvý na konci galérie, kto prvý spustí sirénu, či pohne soškou na polici. Fakt, majte rozum a do desiatich ich nechajte v Disney parku. Spomínala som na časy, kedy sme dovolili svojim deťom kresliť doma na jednu jedinú zo stien v snahe zachrániť všetky ostatné. Boli sme dobrí rodičia :D. Kto vie, ako by to dopadlo tu v Louvre?
Tiež som si všimla, že selfíčka sme nevymysleli my a až v tomto storočí. Vznikli ďaleko skôr. Na obrazoch a sochách to síce vyzerá, akoby držali v ruke zrkadlo ale nenechajte sa pomýliť. Inú skúsenosť som mala s obrazom poslednej večere. Tento maliar ma primäl premýšľať o tom, ako pracujeme so svojim egom.  Na obraze, kde malo byť očakávaných 13 osôb, ich bolo okolo stola asi 100 – skvelú domácu cimbalovú kapelu nevynímajúc. Akoby sa chcel na obraz “zapísať” každý, kto vtedy niečo znamenal. Poznáte to, “Šak ma tam nakresli, neondi sa. Franta Šťovíček -opravy všeho druhu. Nebude to zadarmo”. No fakt som sa zamyslela.

Nemaj očakávania

Večer, keď som konečne vyliezla z múzea von, som si dala prechádzku okolo Elyzejského paláca (Motýľ Emanuel nebol doma) k Petit et Grand Palaises. V jednom končila výstava Miró a v druhom začínal performance Mr. Majky Džekson. Idem neskoro. Rad čakajúcich, ako na toaleťák v osemdesiatom prvom. Paráda. Vtáčiky jarne čvirikali a ľudia okolo mňa tiež. Inak kľud. Vestičky zostali doma. Veď je nedeľa, a to ani odborári, ba ani iní extrémisti nepracujú. Zvlášť vo Francúzsku 😁 Prechádzala som sa, rozjímala nad jarnými prácami parížskych záhradníkov a kochala sa v začínajúcich podvečerných farbách a svetlách večerného veľkomesta. Level Nemaj očakávania sa asi vydaril.

Daruj si slobodu

Na druhý deň som si začala uvedomovať, že som v Paríži fakt bez sprievodu, a že si môžem robiť, čo chcem. Takže som siahla na ďalší level selfkoučingu: Daruj si slobodu.
Hneď v prvých hodinách som dosiahla nirvánu návštevou paláca moderného umenia Pompidou (prezentovali sa kubisti, ktorých s láskou prezývam kockáči), obedom v študentskom vegánskom bufete, vášnivou diskusiou s Parížanmi na tému budúcnosti EÚ (vášnivo som mlčala) a ponaučením, že nech idete hoc len na tri dni, nikdy, ale že naozaj nikdy si doma nezabudnite druhé topánky. Pravdaže, to neplatí v prípade, že si chcete kúpiť na výlete nové. Parížske. Ja potrebujem d’Orsay. Pretože nikde inde nie je toľko impresionizmu, pointilizmu, postimpresionizmu a pod., ako práve v tejto bývalej železničnej stanici. A oni mi rozumejú. Ani víno im nosiť nemusím.
Lenže! V pondelok je múzeum skrátka zavreté a ja som na to úplne zabudla. Vrátnik mi síce sľúbil manželstvo a večeru s palacinkou, ale Cézanne je Cézanne. A tak som stála pred múzeom a premýšľala, čo ďalej. Keď tu zrazu môj ubolený pohľad padol na naštartovaný červený autobus Hop in Hop off. A tak som naskočila. A bolo na čo pozerať. Chodím sem už viac ako desať rokov, ale takto zhora bol pre mňa môj priateľ Paríž úplne iný. Silno tento spôsob odporúčam. Je praktický, bezpečný a zahráte sa s ním aj na niekoľko hodín.

Uvedom si svoj potenciál

Lenže! Francúzi sú vášniví. Napríklad v prípade riadenia áut, idú extrémne pomaly alebo extrémne rýchlo.  A tak som si po hodine povedala: ešte jedna ostrá vpravo a prudké brzdy na semafore a ja hodím ostrú vľavo. Našťastie môj milovaný Louvre sa objavil ako manna a ja som z autobusu mohla vystúpiť bez straty dôstojnosti. S ľahkosťou sebe vlastnou som využila situáciu a na mieste som natočila videjká pre môj blog a navigovala stratených turistov. Level Uvedom si svoj potenciál bol, zdá sa opäť môj. Spokojná sama so sebou som vykročila Tulerijskými záhradami, aby som predýchala, ako mi je tu dobre. A tak som kráčala a míňala okolo utekajúcich bežcov, deti hrajúce sa v bačorine, milencov držiacich sa dojemne okolo pliec. Až mi naraz prišlo ľúto, že tieto okamihy nemám s kým zdieľať. Aký by som to len bola kouč, keby som si nevedela položiť správnu otázku: Aké to chceš mať, moja milá? A tak som dlho neváhala a začala hľadať priateľskú atmošku. Ono sa to nezdá, ale nie je to také ľahké.

Povedz si, čo potrebuješ

Rue de Rivoli, až o uličku ďalej nájdete krásne, ale normálne kaviarne s kávou za dve dvadsať, milých garsons a pohodové závetrie. Pohoda, klídek a tabáček. S prižmúrenými očami popíjate svoje kafénoár, vnímate mesto, miesto aj jeho ľudí a užívate si level Povedz si, čo potrebuješ. Francúzi sa bavia o všetkom otvorene. Aj na mojich pokusoch hovoriť francúzsky. „Máte krásny prízvuk, Madame. Škoda, že neviete dobre po francúzsky“. Však toto. Ale ocenia to, to mi verte.  A neverili by ste, koľko ľudí sa vám prihovorí, keď ste sama. A tak mi v skicári pribudli nielen ďalšie skice, ale aj telefónne čísla. Máte to tak aj vy, chlapi?

Povedz nie, keď to tak cítiš

Nový deň mi priniesol ďalšie a ďalšie skúsenosti o tom, aká som, a kam idem. Smer la Halle. katedrála sv. Eustacha (ešte som na to neprišla, či to náhodou nie je praotec nasej ušnej eustachovej trubice, pretože akustika je tam uuuužasnaaaa) stoji za to. A opäť drobné videjká s pomocou nadšených okoloidúcich (Slečna, odfotím vás? Nie merci, to má byť selfie. No ale aj tak, dajte budete to mat lepšie. A na večeru nezájdeme?) Level Povedz NIE, keď to tak cítiš, bol rýchlo dosiahnutý.

Skôr ako zabudnem…

A akosi prirýchlo to ubehlo. Výlet aj môj selfkoučing.
Takže skôr ako to zabudnem – naučila som sa o sebe:
1. Že nikdy nie je neskoro. 2. Že láska vždy zvíťazí. Aj u mňa aj u Teba. Len jej treba dať dýchať. A stíšiť svoj vlastný hlasný hlas, aby ju bolo dobre počuť. 💝
3. Že som odvážna a statočná.4. Že si viem prítomný okamih nielen vziať, ale aj vychutnať.
5. Že pokiaľ mám zo svojej práce radosť, robím ju dobre.
6. Že jar je tu a zlé obdobie skončilo, hoci v srdci ešte býva zima, ako mi povedal “podnájomník“ pod hotelom na ulici.

Self-koučing v meste svetiel. Len ty a … ty.
Ono je to vlastne úplne jedno kde. Dôležité je byť pri tom :). Inak to tvojim trom kamošom, Hlave, Srdcu a Nohám nebude dávať zmysel. Lebo niekedy sa treba stretnúť, porozprávať, naliať si čistého vína, prečistiť vzduch, prefúkať komunikačné kanáliky, poplakať si na pleci, postaviť sa zoči voči sebe a hlavne – nadýchnuť sa. A to je ten posledný level.
Nie kvôli novému roku, zmene v práci alebo v osobnom živote. Kvôli tebe. Len vy štyria. Viem, viem, nie je to ľahké. Ale veď, načo aj?

Dovidenia Paríž, salut mon ami! A my ostatní, hor sa v ústrety novým self-dobrodružstvám!

Dáša Polievková, CAT Coach

Mohlo by vás zaujímať…

Prepájanie bublín a spájanie síl pri projektoch

Keď som niekedy vo februári uvažovala ako prepojiť niektoré aktivity 40plus a akčných žien, s ktorými spolupracujem, prvým bodom bolo spájanie síl. Druhý bod bola diverzita v tíme. Akčné ženy tvoria zväčša…