Vráťme sa k svojej ženskej podstate a zamerajme pozornosť na seba. Dlhujeme si to – nastal najvyšší čas

DUŠA ŽENY

Život má pre ženu pripravené rôzne úlohy, ktoré v priebehu svojej existencie musí zvládnuť. Či už ide o rolu dcéry, manželky, matky či starej mamy, všetky svoje tzv. funkcie zvládne bravúrne… až na jednu. Čas plynie, roky pribúdajú a ona akosi pozabudne na to, čo je jej prvoradým poslaním – a to – byť sama sebou, byť ženou. Žiť a rozvíjať samu seba v súlade so sebou samou.

V plynúcom toku života my, ženy, prechádzame rôznymi fázami bytia

Snáď najkrajšou etapou v našom živote – a to mi určite dáte za pravdu – je doba, kedy sa stávame matkami. Musíme si však v súvislosti s touto fázou priznať aj skutočnosť, že táto epocha nášho života sa stáva hádam najťažšou v momente, kedy naše deti začínajú dospievať, stávajú sa samostatnými a postupne opúšťajú svoje domovy. Zvykneme tomu príhodne vravievať, že „vyletia z hniezda“. Je to úplne prirodzený proces osamostatňovania sa, no my akosi podvedome nechceme tento status prijať a nie jedna z nás tieto momenty veruže prežíva úplne fatálne.

Je to obdobie plné ťažkých skúšok pre nás. Veľa žien – matiek, nevie a nedokáže „prestrihnúť pupočnú šnúru“ so svojimi ratolesťami ani v čase, kedy ich deti už dosiahli vek dospelosti a  samy už majú svoje vlastné rodiny. A nám, ženám – matkám, sa postupne dostavujú pocity prázdnoty a ničoty – odrazu sa nemáme o koho starať. A keď nám naše deti dajú jasne najavo, že už nepotrebujú našu pomoc a opateru, máme pocit, že strácame zmysel života a že deti sú nevďačné – veď predsa sme im toľko obetovali!

Nie, ony nám nie sú nič dlžné.

Lásku a opateru, ktorú od nás dostali, odovzdávajú ďalej – svojim deťom. Máme deti, ale zároveň nie; nie sú naším majetkom, tak ako ani my nie sme kohosi vlastníctvom.

… našou úlohou je prepojiť dve vlákna jedného života, … a síce „s“ a „bez“… (Pierre Teilhard de Chardin)

Prišiel čas, kedy my, ženy – matky, si musíme uvedomiť, že všetko má svoj čas a svoje trvanie. Taký je už kolobeh života, odkedy svet svetom stojí – je čas žitia i čas umierania. Je obdobie byť dcérou, manželkou a matkou – a sú to úlohy dané pre istú etapu v živote. No všetko plynie, všetko má svoju mieru na to určenú. Ale my, ženy – matky, si taktiež potrebujeme odpovedať na otázku, kto sme a čo je našou hlavnou úlohou na tejto Zemi.

Odpoveď je ťažká, no zároveň tak prostá – musíme si upovedomiť a poznať, že v prvom rade sme ženami a naším pravým poslaním na Zemi je ňou byť.

To je našou najprirodzenejšou a najvznešenejšou úlohou. Nežiť a neriešiť problémy svojich dospelých detí či iných členov rodiny – tie si musia vyriešiť predovšetkým oni sami. A inak to predsa ani nejde, každý z nás sa sám učí a rastie (prečo by sme inak prišli na túto Zem?) – a to sa dá len na základe vlastných preživších skutočností a na tzv. „chybách“. Každý má právo robiť svoje vlastné prešľapy i „zlé rozhodnutia“ – len vďaka nim sa stále učíme a posúvame ďalej vo svojom vývoji.

Obdobie po štyridsiatke sa zvyčajne stáva epochou, kedy žena začína prehodnocovať svoj doterajší život i pýta sa samej seba, ako ďalej žiť.

Nie raz sa dostavia stavy smútku a beznádeje, zažíva pocity márnosti a nenaplnenia. Cíti sa byť stratená, bez zmyslu života, no zároveň vie, že zaužívaným spôsobom ďalej žiť nechce a ona ešte chce, aby jej život bol naplnený a mal zmysel. Ja osobne som tiež nebola výnimkou, i ja som v dobe po štyridsiatke prehodnocovala svoj doterajší život. Deti boli na vysokých školách a mimo domova a ja som si neraz položila otázku, či už pre mňa život skončil?

To už mi fakt nič iné neostáva, len sa vliecť do konca svojho života po vychodených koľajach? Zúfalo som túžila naplniť svoje bytie zmysluplnými činnosťami, vecami, na ktoré mi neostal čas popri výchove mojich troch detí. Vedela som, že deti nie sú mojím (naším) majetkom, a ja predsa nemôžem od nich očakávať, že mi budú vypĺňať moje voľné chvíle.

Na sklonku svojho života ľudia najviac ľutujú toho, že neurobili to, čo chceli urobiť.

Spoločnosť nám diktuje, čo si máme myslieť, ako sa máme obliekať, ako sa správať, ako žiť či toto alebo hento musíme mať. A my sa niekedy cítime ako veverička v bubne či ako štvaná zver. Sme vystresované a unavené. No nikdy nie je neskoro s čímkoľvek začať a premeniť svoj život na zmysluplné bytie. Potrebujeme sa iba v sebe stíšiť a pýtať sa samé seba, čo chceme od života? Po čom túži naša duša? Ja osobne dychtím po poznaní. Neutíchajúci hlad a túžba stále čosi nové vedieť, zažiť ma ženú vpred a nútia neustále pracovať na sebe.

Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, ako málo toho viem – viem, že nič neviem. A poznanie, že život má pre mňa prichystaných tak veľa úžasných vecí, príbehov, príležitostí a možností na rast, je čosi úžasné, priam dych berúce. A precítenie tohto poznatku ma napĺňa neskutočnou radosťou a šťastím.

Milé dámy! Darujme si lásku, vráťme sa k svojej ženskej podstate a zamerajme svoju pozornosť a starostlivosť na seba, dlhujeme si to – nastal najvyšší čas. Vzdelávajme sa, tancujme, radujme sa zo svojho tela, zo seba samých a z toho, čo všetko ešte môžeme zažiť a dokázať! Načúvajme svojej duši, ako malému dieťaťu, schúlenému v našom vnútri. Čo nám tíško našepkáva? Čo jej robí radosť, po čom túži?

Duša ženy ukrýva množstvo tajomstiev, doposiaľ neobjavených svojou majiteľkou. Je Popoluškou, ktorá chce vyjsť z „pivnice“, kde je už tak dlho uväznená, von na svetlo a ukázať sa v celej svojej kráse. Tak veľmi túži po realizácii svojich snov a túžieb, no my sme vo víre života pozabudli načúvať jej a z rôznych dôvodov neprikladať dôležitosť jej tichému volaniu. Zmeňme to, kým je ešte čas. Inak sa nevypovedané bôle a nevyplakané slzy duše prejavia v psychosomatickom ochorení.

Autorka textu: Ing. Mária Verbeníková

Korektúry: Katarína Málková