Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Ak sa pozriete na ktorékoľvek jeho umelecké dielo, bez toho, aby ste si to uvedomili, ústa sa vám automaticky roztiahnu do úsmevu. Svojrázneho výtvarníka sme oslovili pri príležitosti jeho autorskej výstavy, ktorú bude mať od 8.augusta do 1.septembra na Západnej terase Bratislavského hradu.

Hovorí sa o vás ako o novom Warholovi. Spomeniete si, ako ste sa cítili, keď ste to o sebe počuli prvýkrát?

Myslím, že to nie je hanlivé, a tak trochu mi to možno aj lichotilo, ale bolo to takto: V roku 1998 som mal autorskú výstavu v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach a do kontextu s pop artom, respektíve s post pop artom, ma zaradil Michal Bycko, kurátor múzea.

Pôvodne ste vyštudovali fotografiu, venujete sa však rôznym druhom výtvarného umenia a dizajnu. čo vás baví najviac?

Najviac ma baví nerobíť nič, len tak byť a trochu si premýšľať. A potom zrazu vstanem a niečo spravím. Neberiem to ako prácu, ale ako zábavu. Potrebujem občas zvárať, občas maľovať, občas kreovať nejaké topánky, či navrhovať košele. Je pravdou, že som sa venoval dokumentárnej fotografii. Fotografoval som policajtov, niekoľko operácii Rómov, jednoducho všetko. Nedokážem neochutnávať aj iné výtvarné disciplíny.

Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Zaujali ma vaše dizajnové návrhy. Až mi bolo ľúto, že sa nedajú bežne kúpiť napríklad topánky s vašim dizajnom. Neplánujete spoluprácu s nejakou obuvníckou firmou? Alebo vaše rámy na okuliare sú úžasné, tiež by mnohí radi také vlastnili.

Áno, ja všeličo plánujem, ale žijem len jeden život a nedokážem aj tvoriť, vyrábať aj manažovať predaj mojich veci. Na Slovensku ešte nie sú ľudia, ktorí by sa takýchto príležitosti chytili a nechali výtvarníkov len tvoriť. Možno príde aj ten čas.

Vaše diela sú rozpoznateľné na prvý pohľad. Sú farebné, veselé, evokujú dobrú náladu, možno až bláznivosť. Prinášate do šedivej reality explóziu života a radosti. Je toto váš umelecký cieľ?

Nie, nemám žiadny zámer, ani cieľ. Jednoducho tvorím a pracujem, možno preto, že mi to robí radosť. A keď to spraví radosť aj niekomu inému, tak je to o to lepšie. Nie je väčšej radosti, než pracovať bez cieľa. Ale hlavne bez očakávania nejakého úžasného výsledku.

Je aj váš súkromný život taký pestrý a veselý, ako vaše diela?

Mám iba život a nedelím ho na súkromný a nejaký iný… Jednoducho ho žijem a to, či je veselý… no, neviete si ani len predstaviť, ako sa dokážem vytrápiť, aby som niečo vytvoril. Niečo, s čím by som bol ako-tak spokojný.

Šróby do hlavy

Prečo je podľa vás, dôležité prinášať ľuďom do života radosť, dobrú náladu?

Žijeme v dobe, kedy sme neustále obklopovaní len negatívnymi informáciami. Možno preto, že to majú ľudia radi, a že ich ďaleko viac zaujíma negatívna správa než pozitívna. Hlavne tvrdím, že vo všetkom negatívnom môžeme nájsť aj pozitívum. Stačí, keď budeme na seba dobrí, ohľaduplní, slušní a budeme sa mať radi.

Kde brať pozitívne naladenie, ak je nám ťažko a na úsmev ani nepomyslíme?

Je to jednoduché. Treba jednoducho prijať to, že nám je ťažko a hlavne si uvedomiť, že žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko. Život je úžasný, len si to musíme stále pripomínať, aby sme sa nezahrabali v odpade vlastných negatívnych myšlienok.

Páči sa mi váš názor, že by sme sa nemali brať vážne. Ako sa to dá naučiť?

Každodenným drilom. Hlavne netreba „nič“ brať vážne. Tým nechcem povedať, že by sme mali byť nezodpovední, ale aj presolený obed by sme mali brať s ľahkosťou, so slovami, že budeme nakupovať soľ aj ďalej v tom istom obchode, pretože výborne solí. Robiť si žarty zo všetkého, aj zo smrti. Ja som už mal dve predpremiéry svojho vlastného karu a na smrť sa skutočne teším. Určite príde v pravý čas a okrem iného je to úžasná dovolenka, z ktorej sa dodnes nikto nevrátil. Tak prečo sa na to netešiť? Samozrejme, nehovorím o posmrtnom úžasnom živote. Náš raj prežívame tu a teraz.

Máte čas, chuť a energiu aj na úplne odlišného koníčka – beháte maratóny. Ako ste sa k tomu dostali?

Chcel som zvíťaziť nad bratom, ktorý je o šesť rokov mladší a prekvapiť ho tým, že zabehnem maratón. Aj sa mi to podarilo. Dnes už mám tých maratónov za sebou viac. A chcem v tom aj ďalej pokračovať.

Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka

Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Mohlo by vás zaujímať

Mohlo by vás zaujímať