DANA LJUBIMOVOVÁ: MEDZIGENERAČNÉ LÁŽO PLÁŽO

O tom, že žijete v krajine tretieho veku vás môžu presvedčiť jasle. Oxymoron? Aj. A realita zároveň.

K starostlivosti o vnúčatá Španielov ženú tradície a vlastné deti. Stráženie, vodenie do jaslí, škôlok, škôl, krúžkov, k pediatrovi, logopédovi, program cez víkend, taká klasika. Ale bez buchiet a koláčov, maximálne biskvit. Vypekanie španielske babičky ponechali bokom. Vedia, že dnešné detváky najviac ocenia chrumky a gumené cukríky. Na váhu a veľa. Naše deti si príležitostne, no o to s väčšou majestátnosťou odnášajú z kiosku po jednom tyrkysovom delfínovi, ružovej chobotničke, zelenom červíkovi a srdiečku. „Šak to majú pod jeden zub,“ súcitne ich pohladká po hlave dáma v elegantnom veku (vďakabohu za tento výraz!) vkladajúca do kabelky sáčok s pol kilom podobných želatínových exemplárov. Budem jej vysvetľovať, že keď zručne maskujem v košíku nutellu, deti ešte stále veria, že mama kupuje kávu? Ale späť k španielskym babičkám a deduškom, čo ako sa tieto pojmy k nim nehodia. Je to také ako všade. Prvorodené vnúča sprevádza nadšenie. To klesá úmerne s počtom pribúdajúcich, lebo kopec povinností narastá.

MALÁ ABSURDITA

Na jednu som narazila pri zápise do škôlky. Systém stále počíta s tradičným, ale prežitým obrazom matky ako ženy v domácnosti. Ako barlička má poslúžiť, že pri prerozdeľovaní žiačikov komisia berie do úvahy aj bydlisko starých rodičov. Aby boli po ruke. Premakaný ťah prináša efekty. Ešte stále si zvykám na to, koľko Španielikov dennodenne privádza a vyzdvihuje z vyučovania i poobedňajších krúžkov jeden alebo obaja starí rodičia neraz aj s kočíkmi, v ktorých sa mrvia ďalšie vnúčence. Rodičovské asociácie dokonca začlenili starých rodičov do svojho názvu, čím ich splnomocňujú na prijímanie rozhodnutí namiesto rodičov. Ďalším priekopníkom bolo pred pár rokmi Colegio Solynieve v Arroyomolinos pri Madride. Vedenie školy berie starých rodičov rovnocenne s rodičmi, lebo často sú to oni, ktorí robia so žiakmi úlohy, chodia na rodičká, či konzultácie s triednym tútorom a vôbec, ako prví sa od detí dozvedajú, čo nového v škole.

ALE AJ TAKÉ BÝVA

Sú babičky a babičky, ktoré sa tomu bránia. Bytostne, zjavom aj čakrami. Ako Begoňa. Drsné meno jej sekne, babička nie. Sledovať ju na detskom ihrisku, ako prežíva chvíle s vnúčaťom je relax. Pikantne uštipačný. „Madre mía, kam sa to zas štveráš,“ snaží sa prekaziť chlapčaťu akciu. Lebo vie, že ak ho bude musieť ísť ratovať, zapieskuje si sandále, aj nohy. Našťastie sukňu má dnes kratšiu ako zvyčajne, asi sa poučila. Zakaždým sa teatrálne pooprašuje a netrpezlivo kukne na hodinky. Dvakrát pre istotu. „No, ideme za papim,“ zavelí. Decentne si ponadvihuje frizúru a s víziou, že zas bude výlučne za dámu odkráča za hopsajúcim chlapčaťom. Lebo toto ju nebaví a má na to právo. „A my kedy budeme mať dovolenku?“ nadhodí ďalšia seňora, ktorá namiesto šopingovania stráži dve vnúčence hádžuce po sebe piesok. „Ujúj, dovolenky mávajú rodičia, my nie,“ zarehoce sa jej lavičková spolusediaca. Ale takým dobrým smiechom, lebo vie, že sú v tom spolu. Inak by o tomto čase nesedela pri preliezkach, ale niekde na terase s pohárikom cherry.

HOP KENGURA, HIJÓ, HIJÓ

Prieskum o zdraví, starnutí a odchode do dôchodku v Európe (SHARE) z roku 2017, na ktorom sa zúčastnilo dvadsať krajín, potvrdil údaje španielskeho ministerstva zdravotníctva zo štúdie Mayores 2010. Jeden zo štyroch penzistov sa stará o vnúčatá sedem hodín denne, čiže o dve hodiny viac ako je európsky priemer. Ani tunajší seniori však nežijú predstavou, že dôchodok strávia suplovaním rodičov. O podobných falošných stereotypoch píše Joaquín Ybarra v knižke „Opatrujú ma starí rodičia“ s podnadpisom „Návod pre kengury 21. storočia“. Mnoho, ak nie silná väčšina starších Španielov žije aktívne. Do dôchodku odchádzajú v kondícii a s vlastným projektom. Do akej miery ho zatiaľ dokážu obetovať v prospech detí, vidno v uliciach. Lebo žiadne také, že „dedkovia“ sú za mĺkvych starcov s výsadou môcť kedykoľvek dieťa pookrikovať (alebo to už neplatí?). Osemdesiatnik kočíkujúci batoľa, párik sedemdesiatnikov kočíkujúci novorodenca a batoľa, sedemdesiatnici kočíkujúci dvojičky a popri nich cupitajúci škôlkari, osemdesiatnik v parku vybaľujúci vnúčatám olovrant, každodenná realita. Inak, španielski seniori kočíkujú odovzdane, so stoickým pokojom,  z ich strany to nevyzerá na žiaden adrenalín. Občas preukážu bezradnosť s komentárom „dios mío, a hentá čo robí, keď sa jej rozrevú obidvaja tak ako tento náš jeden“, inokedy sú za zvedavých: „a teba poslúchajú? Lebo táto naša…“, potom sú za chápavých: „ajajáj, ale určite ti niekto pomáha“ a keď začujú zaklínadlo o sebestačnosti, zastrihajú ušami, lebo ich to zaskočí. Takto všeliako reagujú po tom, čo si generáciu vlastných detí užili, a ďalšiu v podobe vnúčat užívajú.

VŠADE SPOLU – PROLÓG. POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Keď som šla s deťmi po prvýkrát k pediatrovi, ceduľky som premrkla zo dvakrát. Pre istotu. Lebo čakáreň svedčila o lekárskej protivede. Detí málo, ľudí v elegantnom veku hromada. Radový Španiel bežne nechodí s maloletým potomstvom sám. Možno cíti potrebu predĺžiť si mladosť, možno sa chce pochváliť predkami, netuším. Rodinné väzby sú proste silné aj zotrvačné. A potom, keď sedím na rodičku na malej škôlkarskej stoličke a vedľa mňa sedí osemdesiatnik, z druhej strany sedemdesiatnička, zase nechápem. Nahadzujú si poznámky do smartfónov a ja čmáram čosi neskôr ledva identifikovateľné do notesa prepisovačkou. Fialovou. V podstate aj tak je to jedno. Všetko príde mailom.

DANA LJUBIMOVOVÁ

Foto: lainformacion.com