fbpx
Čo všetko sa môžeme naučiť od zvierat

Čo všetko sa môžeme naučiť od zvierat

Možno ani nenapíšem nič nové, len som sa včera viac zamyslela nad spolužitím človeka a zvieraťa v jednej domácnosti.

Odkedy sme sa pre tromi rokmi presťahovali z dvojizbového bytu do domu na dedine, pribudli nám do domácnosti postupne ďalšie dve zvieratá. V byte sme mali psíka a chvíľu aj krásneho čierneho potkana, ktorého samozrejme pes prežil. Mal ešte to šťastie, že posledné dva roky staroby žil slobodnejšie, s výbehom na dvor.

Prvé, čo ma v tejto súvislosti prekvapilo, bolo venčenie. Kým na sídlisku sme museli vyjsť na prechádzku, tak v dome na dedine už táto „povinnosť“ odpadla. Aspoň sme si mysleli, že to tak bude. Avšak, náš 14 ročný, slušne vychovaný psík sa nevyšpinil vo dvore a čakával pri bránke, kým dostane popruh a vyjdeme s ním von tak, ako sme od malička naučili.

Trvalo to asi mesiac, kým si začal zvykať na našu pohodlnosť a už mu prestalo vadiť, že sa vyprázdnil aj na dvore. Táto situácia je ale asi nie až tak zaujímavá a aj tak  …

Hovorím si: „Tie zvieratá sú múdre.“

Približne po pol roku sme dostali od známych 8 ročného, čierneho kocúra Fera. Manžela som na pripravovala už skôr, že budeme mať čierneho kocúra, lebo som si to tak vymyslela. Mal obavy, že čo budeme robiť s takým dedinským 8 kilovým mastodontom (mamutom), no neprotestoval.

Keď nám známi Ferka priviezli a v chodbe otvorili prepravku, pomaly z nej vyšiel 3 kilový čierny kocúrik a prvého, koho si vybral, bol …   áno, bol to môj manžel, pri ktorom milý Ferko spáva aj v posteli, pri nohách. Fero začal veľmi rýchlo vydávať aj rôzne intonácie mraučania. Komunikuje s nami a podľa mraučania vieme, čo chce.

Hovorím si: „Tie zvieratá sú múdre.“

Postupne sa z kocúra Ferka a nášho kokríka Tafiho stala svorka. Nerozluční parťáci.

Tafinkovi pribúdali roky a v januári 2019 ako 16 ročný odišiel do psieho neba. Posledný týždeň života dostával ešte väčšiu našu pozornosť a kocúr Fero chodil ticho po dome, nepýtal sa ani von a občas prišiel, nazrel na ležiaceho Tafinka a odišiel.

Tafi sa už sám nedokázal ani postaviť. Posledný deň, keď už sme volali aj veterinára, sedela som v kresle, Tafi ležal hneď vedľa mňa pri krbe. Zrazu sa sám postavil, presunul sa asi pol metra do svojho pelecha a ja som vedela, že už je definitívny koniec jeho pozemského života.

Aj napriek tomu, že ma na chvílinku radostne prekvapilo, že predsa len vstal a možno ešte strávime spolu niekoľko dní, kým príde domov dcéra, ktorá s ním vyrastala. Keď prišiel veterinár, Tafinko už bol vyhladkaný upokojujúcim olejčekom a dostal prvú injekciu.

Fero prišiel z podkrovia, obišiel dvakrát pelech, kde zaspával Tafi, obtrel sa o neho chvostom a vrátil sa do podkrovia. Naspäť dolu zliezol až večer, keď už bol Tafi pochovaný. Prišiel sa vyhladkať a nás upokojiť striedavo raz k manželovi, raz ku mne.

Hovorím si: „Tie zvieratá sú múdre.“

Keď manžel zistil, aké inteligentné sú mačky, hovorieval, že náš ďalší pes bude mačka.

Lenže pes má inú energiu, takže na tretí deň po Tafinkovom odchode sme si išli pre druhého psíka, opäť kokra, ktorý dostal meno Deo. Totiž, vo svojom smútku zo straty dlhoročného priateľa Tafiho a zamyslení nad tým, ako sa bude volať ďalší psík, som si po sprchovaní omylom nastriekala pod pazuchy lak na vlasy.

Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, prečo mám zalepenú kožu. Plakala aj smiala som sa súčasne a bolo rozhodnuté. DEO (deodorant) alebo aj boh …  Meno už bolo, len pes nie. Avšak, sila myšlienky je známa. Ešte v ten deň poobede som našla ponuku a posledné voľné šteniatko na druhý deň cestovalo k nám v peliešku po Tafkovi. Deo je živáň a myslím, že ho rozmaznávame ešte viac, než Tafiho.

Sila myšlienky je známa a môj manžel často hovorieval, že náš ďalší pes bude mačka. Plní sa mu … Totiž, ako sme v dome, zachránili sme už tri mačiatka. Jedna vypiplaná mačka išla k svokre, jedno mačiatko so zlomenou labkou sme dali operovať, no asi po mesiaci zahynulo (myslíme si, že vonku niečo zožralo) a tretie sme si nechali my.

Je to mačka. Krásna, čisto biela a vola sa Bella. Práve včera (8. 1. 2020) sme ju dali vykastrovať. Deo aj Fero ju len trošku oňuchávajú a opatrne okolo nej chodia. Keď sa vera prebrala a chúďa ledva prešla z izby do kuchyne, obidvaja sme si uvedomili veľmi zaujímavý fakt. Napriek tomu, že sme Belle dali misku na zem, aby sa nemusela namáhať, ona začala vyskakovať na parapetu.

Pozreli sme sa s manželom na seba a napadla nás rovnaká myšlienka – „Zvieratá si nevedia povedať, že niečo nedokážu. Jednoducho idú a sú tak húževnaté, že sa dokážu veľmi rýchlo zotaviť bez sťažovania sa.“

To sme si spätne uvedomili, keď sme spomínali, ako po operáciách zadných labiek veterinár nakázal Tafimu pokoj a on sa zafačovaný v deň po operáciách stále presúval za nami po miestnostiach, aby nás mal v dohľade.

Hovorím si: „Tie zvieratá sú múdre.“

Vraj zvieratá dokážu liečiť. Myslím, že je to aj tým, ako s nimi komunikujeme. Asi všetci alebo väčšina z nás máme tendenciu sa k svojim domácim miláčikom a zvieracím členom rodiny vyjadrovať častokrát slušnejšie a prívetivejšie než k ľuďom. A to je to … pozitíva a úžasná sila Neuro Lingvistického Programovania – ako komunikujem navonok, tak komunikujem sám so sebou.

Je úplne jedno, v akom čase a s kým. Skôr je dôležité ako často a akým spôsobom. Už samotná myšlienka dokáže byť liečivá, keď vyvoláva dobré pocity. Nám osobne sa to aj vďaka naším chlpáčom deje často a niekoľkonásobne: – )

V závere mojej úvahy ešte pridám vtipnú historku.

Keď mala dcéra asi 8 rokov, robila pri hre napriek Tafkovi – skrývala mu loptičku a on nahodil po chvíli tie neodolateľné prosebné psie oči. Keď som ho videla, povedala som s poľutovaním a úsmevom: „Chúďa Tafinko, nemá tvár …“ Myslela som nemá – tichá tvár. Dcéra sa zamyslela a dodala smerom ku mne vyčítavým tónom: „Tafi má tvár!“ Dodnes sa na tom smejeme.

Áno, pes, mačka, potkan, … každé zviera má tvár.

Hovorím si: „Tie zvieratá sú múdre.“

Zuzana Almáši Koreňová