fbpx
Čo tak jeden krátky pohľad do zrkadla

Čo tak jeden krátky pohľad do zrkadla? Teraz! Hneď! Krátky. Len hoďte po sebe očkom…

Romantik

Kedy ste boli naposledy u kaderníka alebo u holiča? Ako často si umývate vlasy? Páni, holíte si ešte vôbec tvár? Alebo si užívate šediny na brade a vo fúzoch podobne ako si dámy užívajú najnovší trend korosa (korony podľa Olivera) – teda sivé, pardón, strieborné farby na vlasy? A potom sa tvária, že to je farba z drogérie a nie od Boha.

Pamätáte si ešte, kde máte uložené rifle alebo už striedate iba farbu teplákov?

Sivé, bordové, modré, červené? Hlavne, že ide wifi, že fičí internet a že nás nik nevidí. A čo tak jeden krátky pohľad do zrkadla? Teraz! Hneď! Krátky. Len hoďte po sebe očkom…

Mám jedného kamaráta, už veľa rokov, a on je nenapraviteľný romantik.

Úplne „orientačne“ vysporiadaný, nudná klasika dnešných dní, manželka, deti, hypotéka, lízing, práca… nesplnené sny, nenaplnené túžby, nevyslovené želania a vnútorný strach, že sa nedožije dôchodku.

Veľmi rád sa s ním rozprávam, lebo on vie také veci, o ktorých ja niekedy ani netuším.

Videl všetkých stopäťdesiat odtieňov. Aj sivej, aj slobody, aj temnoty. Na jeho popud som si všetky tri časti pozrel aj ja, aby som v tom čase bol „in“.

Plakal pri Titanicu, nielen pri záverečnej scéne, kedy Leonardo drkoce zubami v ľadovej vode a Kate mu sľubuje večnú lásku, ale aj pri scéne na prove, kde sme si mnohí mysleli, že Leo hodí Kate do vody a bude to zaujímavý zvrat, ale ona si len vo vetre sušila šaty a stehná a vlasy po nervy drásajúcom zvádzaní.

Plakal aj pri Pretty woman, keď sa odborník na transformáciu, Richard, rozhodol transformovať samostatne zárobkovo činnú osobu, Júliu, na dobrovoľne nezamestnanú ženu v domácnosti.

On prečítal knihy, o ktorých ja ani netuším, že existujú. Ale hádam áno.

Dokonca som ho minule na vlastné oči videl plakať! Je iné pustiť slzu v šere kina alebo v obývačke, keď vás nik nevidí. Ale on sa rozplakal počas bieleho dňa. Teda nebol už úplne biely deň, ale nebola ani tmavomodro-sivá noc. A dokonca plakal z úplne iného dôvodu, ako plačú silní muži. (Pardón. Silní chlapi. Teda z dôvodu, že ich zbila vlastná žena).

Sedeli sme si tak vo štvorici u nich v obývačke, pili sme kávičku a kukali v telke na pozadí neskutočné slovenské hity osemdesiatych rokov. Niektorí si asi budú pamätať. Peter Nagy: Láska je tu s nami, TEAM: Reklama na ticho, Vidiek: Vidiečan… A vtedy mu jeho manželka, s láskou v očiach, povedala vetu, na ktorú nezabudnem:

„Drahý, uvedomuješ si, že sme spolu už devätnásť rokov? Že nás dvoch už nemôže nik a nič rozdeliť a že budeme spolu šťastní na veky, až do konca života?“

A on sa vtedy rozplakal a plakal tuším aj minútu. Potom sa ospravedlnil, že musí ísť do pivnice pre ďalšiu fľašu vína a mne sa po chvíľke zdalo, že som začul spod nôh, také betónom tlmené srdcervúce a dlhé: „Nieeee!!!“.

Niekedy už proste počujem aj to, čo nie je.

Jeho manželka je naozaj úžasná! Je to dáma v rokoch, ktorej sa zásadne už nepýta ani na hmotnosť, ani na vek. Naozaj odporúčam to nerobiť.

„Počuj, koľko ty máš vlastne rokov?“

„Koľko by si mi tak tipoval?“ usmiala sa na mňa.

A zo mňa vyskočilo prekvapené  „nieeee, to snáď ani nie je možné“ a v duchu si hovorím, že toľko, na koľko vyzerá, nie je možné, lebo toľko sa predsa ľudia bežne nedožívajú a bosorky vraj upálili už dávno pred pár sto rokmi.

Minule som čistil kávovar a moja manželka kecala s tou jeho a na chvíľu som prestal v hlave riešiť nové elektróny a 2 DIN rádio do auta a započúval som sa do monológu z obývačky.

„Vieš, ja som sa už asi so všetkým zmierila. Ja som už asi naozaj pochopila, že nebudem mladšia a že toto telo, ktoré mám od Boha, už musím iba nejako doviezť čo najdôstojnejšie až po hrob. Ale neuveríš, má to aj pozitívne stránky. Dnes ráno som vyšla zo sprchy a stála som pred tým veľkým zrkadlom. A naozaj som sa na seba dívala, neodvrátila som tvár. Všetky tie známky, čo zanechali deti, alkohol, cigarety, vysoká škola, korporátne dianie, všetko sa to tam proste zjavovalo. Všetky nezdravé večere a dupľované obedy a litre vína. A potom som sa pozrela do spálne na muža. Vyvalený ako Ježiš na kríži. Vrch pyžama vyhrnutý nad pupok, chrápal ako lokomotíva. Pozerala som sa do zrkadla a smerom na neho. A ešte raz do zrkadla a smerom do spálne. A potom som mu zakričala:

„Tak ti treba!’“

Jozef Prazňák

Korektúra: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová