Čo sa stalo s dúhou? Reverzná psychológia hovorí, že čím viac vám niečo vnucujú, tým menej to chcete.

Čo sa stalo s dúhou?

Vypočula som si rozhovor 8-ročného chlapca so svojou mamou. Chlapček odmalička všetky obrázky kreslil farebné. Kvetinky mali každý lupienok inej farby, mamina sukňa bola vždy pestrofarebná a z obrázka išla dobrá energia a hravosť. Chlapec tieto farby miloval a nikdy nimi nešetril. Teraz bol však smutný. Zveril sa mame, že si chcel v škole kresliť dúhu, ale nemohol, lebo by mu spolužiaci hovorili, že to je „gejovské“. A on len chcel, aby to bolo krásne farebné.

Nechcel svojím obrázkom vyvolávať v mysli svojich kamarátov, ani vo svojej vlastnej, predstavy zamerané na sexuálnu orientáciu. Túžil len vytvoriť niečo pekné. Pestré. Veselé. Tak ako to robil odjakživa. Ale už to akosi nejde…

 

A ja sa pýtam, ako sa to mohlo stať? Kedy sme rezignovali na úctu k detskej nevinnosti, k posvätnosti tohto prekrásneho obdobia, kedy sa má dieťa zaoberať hrou, zábavou, objavovať svet, tešiť sa a blázniť? Prečo sme im začali podsúvať svoje názory na sexuálnu orientáciu? Keď som mala ja osem rokov, nemala som ani poňatia o tom, že existujú ľudia, ktorí to „majú inak“. Neriešila som, čo je sex, myslím, že som to ani nevedela, vôbec ma to v tej dobe nezaujímalo. A prečo by aj malo? Vývoj dieťaťa má určitú postupnosť, a tieto témy prišli samy v neskoršom veku. Vtedy, keď prísť mali. Nie vtedy, keď by mi ich niekto nasilu podsúval.

„Rešpekt si zaslúžia preto, že sú ĽUDIA, nie preto, akú majú orientáciu“

Vychovali ma tak, že som sa na každého pozerala ako na ČLOVEKA. Bez ohľadu na to, či bol biely, čierny, kresťan, ateista, žena alebo muž, hetero alebo nie – vždy to bol predovšetkým človek. Bolo mi úprimne jedno, akú má „nálepku“, či verí v Boha, alebo v mimozemšťanov, a rovnako mi bolo jedno, ako to má nastavené voči druhému pohlaviu. Pokiaľ ľudí na ulici neobťažuje obscénnosťami a rieši si to vo svojom súkromí, je to jeho vec. A keby si obscénnosti na ulici riešili hetero, obťažovalo by ma to rovnako, ani viac, ani menej, ako keď ide o ľudí rovnakého pohlavia. Pretože o to, kto sa vám páči a koho milujete, tu vôbec nejde.

Všetci sú to rovnakí ľudia, so svojimi radosťami a starosťami, strachmi a láskami, sú medzi nimi láskaví aj nenávistní, milí aj protivní, tolerantní aj neznášanliví. Takto to vždy bolo. Napriek tomu, že sme v detstve nemali dúhové vlajočky na každom kroku, rodičia, škola aj spoločnosť nás vychovali k tomu, že sme v odlišnosti druhých nevideli žiadny problém.

Celebrity aj umelci

Niekto by povedal, ako sa „odlišní“ mali zle a boli utláčaní. Ale všimnite si niekedy, koľko takýchto ľudí je v médiách – sú to herci, speváci, moderátori, futbalisti, politici, celebritní kaderníci, návrhári aj umelci. Je ich tam naozaj veľa a zdá sa, že si žijú dobre a spokojne. Bolo vždy len na ich rozhodnutí, či túto informáciu zo svojho súkromia zverejnia, alebo nie. Ale nech sa rozhodli akokoľvek, spoločnosť ich prijímala, fandila im a uznávala ich ako celebrity. Áno, občas sa možno stal bežnému človeku nejaký incident za to, že bol „inak orientovaný“.

Situácia sa hrotí – hovorí aj Marcel Nemec…

Takéto prípady však vznikali skôr len v dôsledku individuálnych zlyhaní, ktoré, rovnako ako akékoľvek iné incidenty, treba riešiť prípad od prípadu, a nie útočiť na celú spoločnosť, ktorá je vraj zlá a netolerantná voči inakosti. Nie. Tak to nie je. Aj keď vlastne… teraz už to tak trochu je. Niečo sa zmenilo. Alebo to zmenil niekto?

Dúha je všade

Zrazu je svet plný dúhy. Človek by mal pomaly pocit, že nejde o utláčanú menšinu, ale o nadradenú väčšinu. Prečo by sa inak na nás valili dúhové vlajky z každej strany? Niektorí si nimi hrdo zdobia profilové fotky, iní si vešajú vlajky do okien, oblepujú si nimi autá. Vlajky sa na vás vyvalia v kníhkupectvách, nákupných centrách aj vo výklade kaviarne. Sú všade. Človek sa pred dúhou nemá kam schovať, až sa mu tá krásna, prekrásna farebná dúha pomaly, ale isto začína hnusiť. Už sa nespája s nádherným prírodným úkazom. Už nie je spojená s detstvom a hravosťou. Kam sa človek pozrie, tam sa na neho valí symbol sexuálnej orientácie.

Definícia hovorí, že symbol je znak, ktorý splynul so svojím významom do vnútornej jednoty

Toto je to, čo sme chceli? Aby sme si do podvedomej mysle vtlačili cez symbol dúhy obrázky sexu, ktorým sa nedá vyhnúť? A čo je najhoršie, rovnako to vtláčame do mysle detí. Vo svojich 8 rokoch riešia, že už nemôžu a nechcú kresliť dúhu, lebo je to „gejovské“. Nie preto, že by proti gejom niečo mali. Ale preto, že sa z dúhy stal ich symbol.

Náhoda či zámer?

Reverzná psychológia hovorí, že čím viac vám niečo vnucujú, tým menej to chcete. Napriek tomu tu niekto začal vnucovať určitú agendu tak, že to na ľudí lezie už aj z konzervy. A ľudia, ktorí by dovtedy tieto témy vôbec neriešili a nemali by s toleranciou žiadny problém, pretože by pre nich bola prirodzená, sú zrazu podráždení pri každom závane farebnej vlajky. Pôsobí na nich ako červené súkno na býka. Čím viac vlajočiek, tým viac hnevu a podráždenosti. Toto bol cieľ?

Alebo mi chce niekto nahovoriť, že o tom zodpovední nevedeli a tieto základné praktiky polarizácie spoločnosti nepoznajú? Že im nedochádza, že im kreslia na chrbát dúhové terče a sami nenávisť a polarizáciu vyvolávajú? Naozaj?

Martina Janková

Autorka je blogerka

Pozrite si aj rozhovor s Marcelom Nemcom…

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/