fbpx

Dnes je strachu, hnevu a neistoty všade dosť. Ale pokiaľ chuť a vôľa je, vždy môžeme nájsť niečo milé…

Tak žime príjemné prítomné chvíle, kým ešte môžeme.

Tri úvahy – postrehy z liečebne pre dhodobo chorých

 Byť stále ženou

 Pristúpila som k posteli, kde leží rozhlasová redaktorka, spisovateľka a psychologička.

„Prídete na spievanie? Organizujem posedenie s dobrovoľníčkou, ktorá krásne spieva ľudové piesne,” spytujem sa.

„Rada by som prišla, len viete, zle sa mi rozpráva. Ale veľmi rada pôjdem,” ticho s úsmevom odpovie.

„Ja na vás počkám,” a podídem ku dverám izby.

Pani pomaly vstáva, namaľuje si chorobou pokrivené ústa, napudruje vychudnutú tvár a s ľahkosťou si oblieka dámsky elegantný kabátik.

Vzápätí otvorí zásuvku stolíka, z ktorej vytiahne tmavohnedú parochňu. Nasadí si ju na hlavu bez vlasov a opiera sa o mňa. Kráčame nemocničnou chodbou do spoločenskej miestnosti. Priebeh jej choroby je nezvratný.

Avšak vo chvíli, keď spieva, je spokojná a cíti sa stále ženou.

Len na krajíček

„Len na krajíček, len na krajíček ma, prosím, dajte,” zdvorilo s prosbou v hlase ma oslovuje pán sediaci v invalidnom vozíčku.

Jeho túžbou je, aby sedel na rohu chodby, odkiaľ je skvelý výhľad na zdravotnícky ruch liečebne.

V tesnej blízkosti je aj vonkajšia terasa, kde si rád poťahuje z cigára.

Oblečený je často v šedom župane a na hlave má vsadený klobúk.

Nie, nie je jeho. Obliekli mu ho sestry nevšimnúc si, že klobúk má na zadnej strane kvietok. Ale pánovi to vôbec nevadí.

Usmieva sa.

Je to úsmev bezzubého človeka so zvláštnym šibalským jasom v očiach.

Bol umelcom. Hrával úžasne na saxofón v známych bratislavských kluboch. Osud ho zaviedol až do Ameriky. Po rokoch strastiplnej životnej cesty sa vrátil opäť do svojej rodnej zeme na Slovensko.

Napriek svojej nevyliečiteľnej chorobe a ťažkej sociálnej situácii je veselý.

Pristihnem sa, že pri vstupe na oddelenie, kde leží, sa trochu teším.

Pretože vo svete beznádejných smutných diagnóz odrazu vnímate človeka, ktorý svojím postojom k reálnej situácii, ktorá v jeho živote nastala, je veselý a vtipný zároveň. Okorení to ešte svojím džezovým chrapľavým hlasom s jedinou túžbou:

„Len na krajíček, len na krajíček ma, prosím, dajte.”

Sme mladí, krásni, a predsa vieme byť nespokojní a nešťastní.

Sme zrelí, rozumní, skúsení, a predsa vieme byť otrávení zo života a spoločnosti okolo nás.

Ale ako sa cítime,

keď sa ocitneme na nemocničnej posteli so zberným vreckom na moč, so zábranou postele, s tečúcou infúziou do žily, so šálkou čaju na stolíku a nejasnou prognózou na uzdravenie?

O čom asi uvažujeme?

Hneváme sa na spoločnosť?

Ľutujeme, že sme takto skončili?

Že sme nevykonali to, čo sme chceli, ale z nejakého dôvodu to nebolo možné?

Smútime?

Obraciame sa na informácie medzi nebom a zemou, k bohu a modlitbám?

Alebo sme sa poddali sile, ktorá už má v moci naše telo?

Sme odovzdaní a tešíme sa z každého úsmevu okoloidúcej sestry, ošetrovateľa či upratovačky?

Kto nezažil, nevie…

Kto videl, naozaj necítil, lebo v tej koži nebol.

Dnes je strachu, hnevu a neistoty všade dosť.

Ale domnievam sa, pokiaľ chuť a vôľa je, vždy môžeme nájsť niečo milé, krásne a vznešené v našom dni.

 

Krátku ukážku z jeho života v liečebni môžete zhliadnuť tu:

https://youtu.be/mUHOxtDLDtQ

Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh,  www.elist.sk.

Mohlo by vás zaujímať