Človek je tvor stádovitý. To, o čo máme záujem všetci, je prijatie. Ideálne – bezpodmienečne.

Človek je tvor stádovitý. To, o čo máme záujem všetci je prijatie. Ideálne – bezpodmienečne.

Dnes niečo o temperamente a človeku – tvorovi stádovitom. I napriek deleniu na extrovertov a introvertov, človek je tvor spoločenský a potrebuje ku svojmu životu iných ľudí. Extroverti znesú a dokonca vyhľadávajú i väčšie skupiny, introvertom stačí ku šťastiu často len zopár najbližších. Bez ohľadu na toto členenie však o niečo v našom stáde máme záujem všetci – o prijatie. O to, aby nás ostatní v skupine, v rodine, v triede, v práci brali ako rovnocenný druh, v lepšom prípade, aby sa z našej prítomnosti v stáde tešili. Ideál – bezpodmienečne.

A to nie je také jednoduché.

Bezpodmienečné prijatie je výsadou jediného vzťahu: rodič – dieťa.

O čo jediné sa môžeme v rôznych vzťahoch a v skupinách uchádzať, sú prijatia ostatné. A s týmto veľmi súvisí náš temperament – vnútorné nastavenie i vonkajší prejav. Signály, ktoré vysielame do okolia, nie sú len o naučených formách správania sa. Prezentujú typ temperamentu a dávajú určitý predpoklad, aké miesto vo vzťahu/v skupine zaujmeme. To, čo cítime a akú spätnú väzbu dostávame od okolia nám presne odpovedá na otázku, či a na akej úrovni sme, alebo nie sme prijatí.

V prípade situácie a, v prípade prijatia, sa cítime dobre a bezpečne. Ak z reakcií okolia vidíme, že sme prijatí, prejavuje sa to príjemným pocitom v našom vnútri a vyžarovaním tohto pocitu von. Sme nielen uvoľnenejší a prirodzenejší, ale máme i väčší priestor prezentovať naučené formy správania sa, ktoré sa do spoločnosti hodia, a ktoré nám v stáde zabezpečia ďalšie plusové body.

Môže však nastať i situácia b.

I keď každý z nás z praxe vie, že je nemožné byť prijatý všetkými, každé neprijatie sa nás nejakým spôsobom a v nejakej intenzite dotkne. Zabolí, nahnevá, vyvolá strach, úzkosť, zvedavosť a rôzne otázky, prečo k tomu došlo. Málokto z nás, ak sa ocitneme v takejto situácii, si povie: Vôbec sa mu/jej nečudujem, že so mnou nechce nič mať. Veď ja som ten nespoločenský, neznesiteľný a nepríjemný zapárač, ktorý sa len vystatuje a neuzná druhému. Väčšinou je to tak, že sa prikloníme k pre nás výhodnejšej reakcii: obviníme z neprístupnosti toho druhého a utvrdíme sami seba v tom, že porucha vznikla na jeho strane.

Niektoré typy ľudí (môžeme ich nazvať napr. splachovacie) sa dokážu s touto situáciou vysporiadať raz-dva.

Najmä, ak nemajú vo vzťahu/v skupine svoj osobitný zámer. Nerobia si z nej ťažkú hlavu. Veď takých ešte bude… Pro jedno kvítí, slunce nesvítí… Ich škoda…

Niektorí ľudia však neprijatia berú veľmi vážne a prežívajú ich ťažko. Mnohí z nich sa rozoberaním vzniknutej situácie dokážu trápiť mesiace a roky, a to i vtedy, ak sa jedná o spoločnosť, ktorá nie je pre ich existenciu až tak dôležitá. Práve naopak… Ich temperament má špeciálny radar, ktorý vyhľadáva náznaky a signály (stačí, že sa niekto pri rozhovore s nimi pozrie do mobilu), že nie sú vítaní. Tie si ešte domýšľajú a prifarbujú, čo im potom dáva priestor na ďalšie ťažké úvahy. Hľadajú príčiny, chyby, vinníka, upadajú do úzkostných a depresívnych stavov.

A ako vyzerá také neprijatie v praxi?

I keď nám málokedy niekto na rovinu povie: si škaredý, nesympatický, nechceme sa s tebou kamarátiť, poznáme to. Väčšinou to odčítame z vonkajšieho prejavu temperamentu druhého. Najčastejšie z neverbálnej komunikácie a z prejavených emócií. Mimika, postoj, gesto, tón hlasu, to všetko a mnoho iného nám napovie, ako si u druhého/v skupine stojíme. Niekedy hneď pri prvom stretnutí, niekedy po určitom čase. Reakcie ľudí, ktoré vnímame, sa menia na signál, ten nám okamžite prechádza ku spracovaniu do mozgu a telo fyziologicky reaguje: máme nepríjemné pocity v žalúdku, spotíme sa, zvýši sa nám tep, zatíname zuby, niekedy i päste, dostávame sa do nepohody – sme pripravení na útok alebo na útek.

No a pokračovanie už potom závisí len od typu temperamentu – akejsi reflexnej odpovede na to, čo vidíme a ktorú si často ani neuvedomujeme.

Cholerik sa nevzdáva, vyberá zbrane, vytvára stratégie, a hrá ďalej podľa toho, ako sa mu to hodí. Flegmatik sa stiahne, pozoruje a na prípadné reakcie okolia reaguje úsmevom a gestami, že je všetko v poriadku, že len oddychuje. Melancholik sa neusmieva. Pokiaľ neodíde, odvráti sa, uzavrie sa a trpí o samote. Okoliu dá opovrhujúcimi pohľadmi najavo, že s takýmto priebehom udalosti nesúhlasí a je trpko sklamaný. Sangvinika sa táto situácia príliš nedotkne. Bez väčšieho prejavu sklamania si okamžite nájde inú spoločnosť. (Len malá pozn. autorky: Sangvinik väčšinou nemusí chodiť za spoločnosťou, spoločnosť chodí s ním).

Pri zbežnom zhodnotení hore uvedeného to na prvý pohľad vyzerá, že za naším prijatím/neprijatím do stáda stoja tí druhí, ich sympatie či antipatie k nám.

Žiaľ/vďakabohu, ak sa na to pozrieme objektívnejšie, zistíme, že prvotnou príčinou sme my sami. Resp. to, čo v stáde vyžarujeme a ako sa správame. Ostatní len reagujú na dojem, ktorý v nich zanechávame.

—–

Mohlo by vás zaujať…

Celý rozhovor o drevokazných hubách nájdete tu: https://youtu.be/8ezrMTtonI0

—-

Čo teda robiť, ako sa správať, aby sme boli prijatí?

Zaujímať sa o seba a učiť sa pracovať s temperamentom (celoživotne). Svojim i tých, o ktorých priazeň usilujeme. A ak túžime po čo najideálnejšom prijatí, mali by sme sa (z pohľadu temperamentu) učiť napĺňať tieto 4 základné podmienky:

• poznať, zdokonaľovať a nenásilne prezentovať svoje danosti,
• poznať, prijať a mať pod kontrolou svoje negatíva,
• pochopiť, prijať a nevyčítať negatíva druhým,
• uznať, podporovať a obdivovať danosti či naučenú odbornosť druhých.

A to všetko prirodzene, bez náznaku falošnosti, pretvárky a pokrytectva. Niektoré typy totiž dokážu vidieť i za roh, takže každý náznak falše nám pripíšu ako mínus. Stačí zlyhať v jednom z týchto predpokladov a ideálny konštrukt prijatia sa začína rútiť.

Nuž, byť prijatým a obľúbeným v stáde, nie je rovnako (ako i u iných stádovitých primitívnejších druhov živočíchov) nič jednoduchého.

Snažiť sa však musíme. A to i bez vidiny stopercentnej úspešnosti.

Bez prijatia do stáda plného iných vodcov, zabávačov, šťastlivcov i nešťastníkov totiž neprežijeme.

PhDr. Věra Tepličková

Autorka vedie poradňu VeraTemp. Ide o na Slovensku pravdepodobne jedinú poradňu, ktorá sa zaoberá temperamentom. „Rozhodla som sa, okrem svojej práce v poradni,  tému temperamentu popularizovať. Robím prednášky, besedy a iné formy osvety  v rôznych prostrediach a pre rôzne cieľové skupiny (učitelia, študenti, rodičia, verejnosť, firmy,…). V tejto práci som našla zmysel svojho života a vôbec mi nevadí, že mám 56 rokov a začínam odznova.“

Pripravila: Martina Valachová. Věru môžete kontaktovať tu:  https://www.veratemp.sk/