fbpx

Ako som to schytal

Ako som to schytal pred víkendom v pekárni.

-Slečna, máte krásneho psa. Smiem si vás pohladiť?

-Vy viete byť ale drzý! Nech sa páči!

-Prepáčte… ja som žartoval.

 

Čím som starší, tým viem byť drzejší a doternejší. A neznesiteľnejší. Moja manželka by o tom asi vedela napísať nie jeden, ale určite aj tri blogy. Len jej to prosím vás nehovorte, aby to neurobila. Zanechajte si o mne tú pozitívnu predstavu a majte ma radi.

Pre vás, ktorí sledujete seriály, tak si ma predstavte ako Dr. Gregory Housa. Áno, hrá ho úžasný Hugh Laurie. Aby som to uviedol na správnu mieru. Nie som taký neodolateľný fešák ako Hugh, ani taký fenomenálny muzikant, ani taký bravúrny herec. Len dokážem byť skutočne neznesiteľný a odporný ako postava Dr. Hausa zo seriálu. Za každú cenu sám sebou bez ohľadu na okolnosti a okolie.

Facka, občas nezaškodí, aj keď je len slovná.

Odstavil som svoje modré, o chvíľku plnoleté auto na voľnom parkovacom mieste asi šestnásť metrov od pekárne, Na mieste, ktoré býva bežne voľné tak akurát v nedeľu, alebo v noci. Ale keďže koros úraduje, tak si aj môj Volkswagen v karosérii Fordu, s elektrónmi od Seatu našiel miesto priamo pred chodníkom s výhľadom na výklad pekárne. Svoju milovanú dvojročnú, štvorkilovú dogu som nechal strážiť zaparkovaný vehikel a s respirátorom na mojej neodolateľnej tváričke som sa vybral do pekárne. Že mám vysvetliť dvojročnú, štvorkilovú dogu?

Krásna a krvilačná čivava, poľujúca na žaby, myši, drozdy, vrabce, ktoré bezľútostne a teatrálne zabíja a predkladá ako trofeje a baterkovo brešúca na cudzích chlapov. Na tých zväčša len breše. Ešte žiadneho nenapadla, neulovila, ani nezabila.  A prečo doga? Od anglického ten dog. Tá doga. Mimochodom, dámy. Stále čakám, či ma konečne niektorá z vás osloví s otázkou či si ma smie pohladkať.

Vošiel som do pekárne, s hlasným a úprimným želaním krásneho piatku. O čo viac mám zahalenú pusu o to žoviálnejšie a radostnejšie rozprávam, aby ľudia precítili, že pod respirátorom mám na perách úsmev. Chcel som si ho tam pôvodne aj nakresliť, ako to urobil Tomáško z Borše, aby každý videl, že  sa usmieva. Ale on má 8 a ja mám … hmm štyridsať plus.

-Jeden tmavý chlieb za deväťdesiat centov, tak ako mi nakázala manželka, vás poprosím.

-Ešte niečo?- opýtala sa príjemná pani predavačka v mojom veku.

-Ešte mám kúpiť čudo makové v lístkovom ceste,- čítal som z mobilu.

-Koľko?- opýtala sa úplne automaticky, bez emócií.

-Viete čo? Ako typický chlap, ani netuším. Dajte prípadne dva. A štyri syrové paličky. A tri rožky.

-Áno.

-A ešte by som si dal niečo dobré,- prechádzal som sa pred skleneným pultom plným najrozmanitejších výrobkov o ktorých som ani nemal šajn ako sa volajú a ako chutia.

-Napríklad?- dvihla oči smerom ku mne.

-Akoby povedal môj kamarát,- zaklamal som,- blonďatú osemnástku.

-No to máte pekného kamaráta! Hlavne ak je vo vašom veku!

V tej chvíli som bol šťastný, že som nepovedal, že to zvyknem hovoriť ja, ale zhodil som to na neexistujúceho kamaráta.

Šťastena stála pri mne!

-Čím starší, tým mladšiu by chcel,- pozerala sa mi rovno do očí

– Keby aspoň ten starý dobre vyzeral. Alebo keby mal aspoň dosť peňazí. Na mladú! To heeej. To by sa vám chlapom páčilo. A v zrkadle ste sa už videli? Na váhe ste dnes už stáli? Žiletku ste naposledy videli kedy? Há? Ale čo keby som ja chcela takého mladého? Dvadsaťročného. To by sa vám páčilo?

-A viete čo?! Taký mladý je úplne nanič! To leží v posteli a pozerá do mobilu. To je ani nepoužiteľné,- išla svoj monológ a ja som sa pod rúškom rúška usmieval. Takto naštartovať pani predavačku!

-Viete, v našom veku, byť dobrý v posteli znamená, že chlap nechrápe a nekradne perinu,- snažil som sa to odľahčiť a trošku si nasypať popol na hlavu.

Odpoveďou mi bol hlasný smiech. Na pulte ma čakali štyri sáčky, v nich tri rohlíky, chlieb, štyri syrové tyčinky a dve makové čudá v lístkovom ceste.

-Tri štyridsať,- povedala so smiechom pani predavačka ťukajúc do elektronickej pokladne. Dívala sa na mňa, neoholeného, neučesaného, v tmavomodrých teplákoch a sivej bunde s rúškom na tvári a krútila neveriaco hlavou. Odrátal som poslušne obnos peňazí a so želaním krásneho zvyšku dňa sme sa rozlúčili. Ona sa tešila na ďalšieho kupujúceho, ktorý poctivo čakal pred dverami, aby mohol vojsť dnu hneď ako ja konečne vypadnem a ja som sa náhlil k svojej doge čakajúcej v aute.

Na tvári stále úsmev, zakrytý respirátorom.

-Tá mi ale dala! Zaslúžil som si. Drzáň jeden starý! Tak ti treba!

Dámy všetkého veku, nehanbite sa! Poďte do nás! Sme hustí, len keď sa nebránite. Ináč stiahneme chvost a sklopíme uši.

Jozef Prazňák

Počúvate podcasty? 

Ako a kde počúvať PODCAST a čo to je?

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová