fbpx

Výprava OTEC a SYN na Dolomity pokračuje. „Great place for a great moment,“ prebehne mi hlavou…

Dovolenka so synom: Požičal som väčšie auto a stan. Šli sme ako za starých časov! Smer bol Dolomity…

Raz mi jedna kamarátka na FB napísala: „Neboj, deti, keď vyrastú, vrátia sa.“ To bola odpoveď na môj vtedajší smutný status, keď náš syn po dovŕšení 16 rokov už nechcel s nami chodiť na dovolenky.

Dovtedy sme každý rok chodili spolu v chlapskej dvojke na stanovačky, vozili sme sa autom po Slovensku a mali zlezený celý Slovenský raj. Tento rok sme teda vyrazili zo synom. Prvú časť našej výpravy si môžete prečítať tu: https://www.40plus.sk/na-slovensku-sa-len-nahaname-chceme-mat-vsetko-ak-to-mame-chceme-zase-nove-neuzivame-si-zivot/

A poďme teraz ďalej… Do Lago di Braies…

Lago di Braies

Syn je vášnivý fotograf. Má rád klasiku a fotí na analóg. To sú tie staré fotoaparáty na film. Pred rokom si vybral najmalebnejšie miesta na fotografovanie v Dolomitoch, okolo známeho mesta Cortina D’Ampezzo. Ako správny „applista“ si cez aplikáciu Apple mapy spravil body, ktoré chceme navštíviť, a cez funkciu CarPlay ich sledujeme na displeji auta s navigáciou. No po pár kilometroch zisťujeme, že malebných kostolíkov s menom Maddalena je akosi viacej. A teda ten, ku ktorému sme prišli až na rakúsku hranicu, nie je ten správny.

Nevadí, náš kostolík je stále v pláne, aj keď na opačnej strane našej trasy, a preto sa otáčame a namierime na jazerá. Ďalší cieľ.

Zastavujeme pri rampe aby sme zistili, že ak chceme ísť k jazeru Lago di Braies, musíme si kúpiť lístok online.

Musíme sa okamžite otočiť a odísť z prístupovej cesty. O kilometer ďalej teda zastavujeme pri ceste a kupujeme si lístok k jazeru cez internet. Nie ani tak k jazeru, ako na parkoviská. Priplatíme si radšej 20 eur a kupujeme parkovanie hneď pri jazere. Otáčame teda auto a prichádzame na rampu, kde hovoríme „tete“, že už máme lístok. Tá to už vie, pretože čítacie zariadenie už z diaľky overuje našu ŠPZ a otvára nám rampu.

„Wow, oni majú funkčný online systém!“.

Prístup k jazeru je asi 5 km dlhý a vedie malebnou dolinou. Už len táto krásna cesta stojí za tie peniaze. Naozaj nádherné zelené údolie nás privedie pred hotel, kde zaparkujeme naše auto.

Popri stromoch a hoteli sa chodníkom dostávame k jazeru.
„To je neuveriteľné,“ skríknem.

Zrazu sme pred nádherným jazerom-plesom, ktorého krásna modrá hladina svieti na okolitú krajinu a strmé kopce za ním dotvárajú malebnú scenériu. K tomu krásna modrá obloha a lúče letného slnka akoby ukazovali, že práve pre tento moment sme na tomto svete.

Dali sme si asi 2 km dlhú prechádzku okolo jazera a nadšene pozorovali tichú hladinu jazera z každého uhla. Plný zážitkov sa neskôr vraciame na hlavnú cestu, aby sme pokračovali v ceste na ďalšie jazerá Lago di Landro a Lago di Misurina. S prichádzajúcim večerom okolo siedmej hodine večer hľadáme voľný kemp. Aj keďže je júl, kempy sú plné a naše auto „zakotvíme“ až v treťom kempe, našťastie, v smere našej trasy.

Sme prvýkrát v kempe s pekným bazénom, no kúpanie nebudeme stíhať.

Zarezervujeme si svoje miesto a autom odchádzame do blízkeho mestečka, aby sme si konečne dali na večeru pravú taliansku pizzu. Pizza bola skvelá, a hoci v cene 10,50 eur, ani nefrfleme na cenu.

Nadránom sa obaja prebudíme do strašnej zimy. Sú možno 4 hodiny ráno a svoju hlavu schovávam do spacáku. Celú tvár mam ľadovú a uši mi idú zmrznúť. Mal som si zobrať čapicu.

Pri raňajkách aj syn potvrdzuje, že nadránom bola riadna kosa, aj keď sme sa o 7:30 prebudili do teplého letného rána.

Pokračujeme ďalej ku kostolíku San Maddalena. Tentokrát sme správne. Za malou dedinkou v kopci sa nachádza kostolík. Nie je ničím výnimočný. Azda len tým, že je zasadený do malebnej zelenej prírody okolitých lúk s pozadím skalistého pohoria Dolomitov. Ak si k tomu zoberiete nádherné letné slnko a úplne modrú oblohu, zrazu sa ocitnete ako v rozprávke. Sme veľmi vďační, že sme „vychytali“ takéto nádherné počasie, ktoré len umocňovalo krásu toho miesta.

Je čas obeda a dnes sme si povedali, že snáď ten obed aj stihneme. V Taliansku je totižto bežné, že po 13. hodine sa už proste nenajete. Variť znova začínajú až po 17. Pri ceste sa teda zastavujeme v miestnej reštaurácii, aby sme okoštovali ďalšie typické talianske jedlo. Garfieldové obľúbené lasagne.

Mňam, so synom sme vyjedli aj „príručný“ parmezán – ako praví Garfieldovci.

Ďalšia plánovaná zástavka Seceda.

Seceda sú také šikmé kopce, ktoré sú z jednej strany zelené a z druhej „urezané“ trčiacou skalou. Sem sa dostávame opäť kabínkovou lanovkou v štýle „up and down“. Hore nás čaká neskutočná panoráma. Opäť máme nádherné počasie bez jediného obláčika a vo výške 2 500 m n. m. si užívame teplé počasie (24 °C). Popozeráme po okolí a syn porobí nádherné fotografie.
Ako si tak ležím v tráve plnej nádherných pestrofarebných kvetov, zrazu vidím, ako hore kopcom šliape pár mladomanželov s fotografom a odfotím si ich.

„Great place for a great moment,“ prebehne mi hlavou.

Dole údolím idú ďalšie lanovky a my sa rozhodneme dnešnú noc stráviť niekde tam.

Poberáme sa teda lanovkou späť k autu, aby sme prešli do údolia. Tie údolia sú také mohutné, že odbočíme zase niekde inde a opäť okolo siedmej hodiny večer nájdeme voľný kemp za Secedou, pod nádherným strmým kopcom v inom údolí. Keďže parkujeme v kopci, pomáhať si musíme drevenými stupienkami, na ktoré musím naparkovať našu škodovku, aby sme boli v rovine. Našťastie, tieto veci sú bežne dostupné v kempoch a netreba ich nosiť. Opäť máme nádherný kemp s bazénom.

Aj som sa chcel ísť okúpať, no plavky som si nezobral. Tu dokonca pri bazéne bola aj plavčíčka.
My však rozkladáme náš kempingový proviant, aby sme si uvarili tú pravú večeru. Trenčianske párky s fazuľou. A nostalgicky tak zaspomínali na dávne časy spoločných stanovačiek. Zaspomínali na časy, keď sme sa týždeň neumývali, nemali žiadny režim.

Uvedomujem si, že ten čas veľmi rýchlo uteká, ale tieto zážitky a skvelé pocity sú nesmrteľné.

V tomto kempe je aj wifina, a tak vyťahujem svoj Lenovo notebook, aby som si potriedil emaily a preposlal veci na riešenie kolegom do práce. Po polhodinke práce na notebooku ho ale dávam bokom, pretože prichádza divadlo. Zapadajúce slnko postupne uvrhne kemp do šera prichádzajúceho večera, neskôr lesný porast nad nami a svojimi červenými lúčmi nám dožičí neskutočný pohľad na nasvietený skalný masív. Ako by nám chcelo slnko povedať, že takýto krásny svet môžeme vidieť len tu, alebo ak si nasadíme ružové okuliare.

Tento majestátny západ slnka si užívajú všetci v kempe. Všetci máme otočené stoličky týmto smerom a všetci sa kocháme neskutočným divadlom, kde hlavnú rolu hrá zapadajúce slnko. S pivom v ruke to je veru nádherný zážitok.

Užívame si nádherný večer a pozorujeme hviezdy s hustou leteckou premávkou na oblohe.

Marmolada

Marmolada je najvyšší kopec v Dolomitoch. To mala byť naša posledná zastávka v Dolomitoch. Na začiatku júla sa tam zrútil ľadovec a zabil veľa ľudí. Cesta bola dokonca neprejazdná, no keď som to pozeral teraz, zdalo sa byť všetko prejazdné.

Ako si tak ideme cestou za cieľom, zrazu vidíme pred nami v diaľke vysoký kopec. Cesta sa kľukatí a my si zrazu všimneme na tom kopci čiernu bodku. Ako sa približujeme, vidíme že tam ide lanovka. Ten kopec vyzerá ako veľká náhorná plošina. Okamžite si povieme: „Tam musíme ísť.“ Cez dolinu sme prešli do turistického mestečka a zaparkovali pred lanovkou. Inak, ak si kúpite lístok na lanovku, všade máte parkovanie zadarmo.

Z tohto miesta ide lanovka na dve strany. Vyberáme si tú najstrmšiu, smerom na stranu, kde sme videli onú náhornú plošinu. Bohužiaľ, z doliny nevidíme na vrchol. Čudujeme sa, že lanovka stojí len cca 45 eur (pre dvoch, hore aj dole). Tešíme sa neskutočne a okamžite vyrážame na lanovku. Tá nás vyvezie hore a hore zisťujeme, že to asi nie je ten kopec, čo sme videli z cesty. Nevadí, sme vo výške 2 380 m n. m., máme krásny výhľad na kopec Marmolade a pozeráme na snehové polia a uvažujeme, kde to asi mohlo padnúť.

Opäť máme krásne výhľady na okolité kopce a pochodíme po okolí. Ako si tak sedíme pri lanovke na opačnej strane kopca, zrazu uvidíme ten „náš“ kopec, čo sme videli z cesty. A jasne vidíme, že lanovka premáva. Je asi 13 hodín, a tak padlo rozhodnutie:
„Ideme tam.“
No musíme prejsť asi 2 km krížom cez kopec do passa Pordoi, odkiaľ ide hore brutálna lanovka na kopec Sass Pordoi. Tak toto bude iný úlet, pretože, aj keď sme vo výške 2 240 m n. m. (v passe), na tento kopec hľadíme strmo hore.

Kupujeme teda lístky a hurá hore. Inak, pred lanovkami sme nikdy nečakali. Premávka bola plynulá a vždy, keď niekto prišiel, tak sa v pohode zmestil.

Cesta lanovkou bola neskutočná, lano v jednom závese. Cesta dych vyrážajúca.

Mal som dojem, akoby sme doteraz jazdili len „pomou“. Doslova oči sme si išli vyočiť, pretože z takej diaľky sme nedokázali odhadnúť mierku veľkosti vs. vzdialenosti. Fakt, po pár minútach sme boli doslova v oblakoch. Vo výške 2 950 m n. m. sme pristáli na plošine. Mal som dojem, že tu je ten stratený svet.

Vystúpili sme do bielych skál, ktoré sa doslova pod nohami lámali a silno odrážali lúče slnka. Ešteže sme mali okuliare. Bolo to oslepujúce.

Tých pár metrov popri lanovke bolo zábradlie, ale ďalej už nič. Proste skalná rímsa a tisíc metrov pod vami! Ja som sa odvážil asi tak 2,5 m od okraja. Nohy sa mi hrozne triasli a strach mi nedovolil ísť ďalej. Bol tam taký turistický chodník, ktorý viedol na vedľajší kopec, kde na jeho vrchu bola horská chata. No neskutočný pocit to bol a my sme z tejto strechy Dolomitov videli naozaj veľmi ďaleko. Mali sme šťastie na počasie. Celé sme si to tam pochodili a asi po hodinke sme zakotvili v reštaurácii (súčasť lanovky), kde sme si objednali gulášik s kolou (syn s pivom). V cene 9,50 eur si dať guláš na takomto výnimočnom mieste mi teda veľmi drahé nepripadalo.

Zliezame lanovkou strmo dole do údolia Pordoi, aby sme krížom prešli cca 2 km na kopec Dei Rossi a odtiaľ opäť lanovkou dole k autu. Ja si ešte užívam horské slnko na kopci Dei Rossi počas čakania na lanovku, syn už unavený čaká v tieni. Aj keď sme sa natierali, horské slnko nás riadne „lízlo“.

Nastupujeme do poslednej lanovky a užívam si strmý „pád“ smerom dole.

Ako lanovka zabrzdí a zatrasie sa s nami podlaha, zrazu môj syn padá k zemi. Myslel som si, že sa šmykol, no on sa zošuchol na zem a ja ho v rýchlosti chytám rukami:
„Ňuma, čo ti je?!“ v panike naňho prehovorím.
Cítim, ako sa trasie a ja chytám paniku. Dám mu malú facku a on sa, našťastie, rýchlo preberie. Postaví sa a hovorí, že mu prišlo strašne zle, a keďže mal sucho v krku, nestíhal zívať a vyrovnávať tlak.

Ako sa dvere lanovky otvorili, okamžite dobehli pracovníci a nám otvorili dvere na opačnej strane. Púšťajú nás iným východom. Myslel som si, že zavolajú nejakého zdravotníka. No táto panika bola úplne o niečom inom. Okamžite utekal jeden pracovník lanovky a v rukách ťahal hadicu, ako keby horelo. Nehorelo, ale „corona panic team“ okamžite vodou striekali kabínku a na nás zvysoka „srali“. Sadli sme si na lavičku pred záchodmi a ja som synovi nabral do fľaše čerstvej vody a trošku ho ovlažil.

Ako bol pred pár minútami červený a spálený horským slnkom, tak bol teraz hrozne biely, odkrvený. Ideme teda pomaličky von a syn už srandičkuje, že mi tu facku raz vráti.
Uff, odfuknem, už je dobre. Po 5 min. sa ešte vráti na záchod, no ja som stále v strehu a ponevieram sa po záchodoch a zohýbam sa, či náhodou v kabínke neomdlel.
Všimol si to jeden Talian, čo tam práve upratoval, a nemusím rozumieť po taliansky, aby som pochopil, že spustil na mňa narážky, či nie som nejaký homosexuálny záchodový fantóm.

Sadáme teda do auta a vyrážame hľadať nocľah. Ideme cestou popod Marmolada, a musím povedať, že ten úsek vôbec nie je čarovný. Či už sledom nedávnych udalostí, alebo tým pádom snehovo-kamennej lavíny, nemám veru dobrý pocit. Ani veľmi nefotíme a ideme ďalej, aby sme zažili ďalší stres.

Strmou cestou dole z Marmolady mi zrazu počítač auta vypisuje varovné hlášky, že sa mi prehrievajú brzdy. Idem s podradenou rýchlosťou, čo chce viac? Zastavujem po kilometri na krajnici a auto hučí, akoby sa malo uvariť. Pravdu povediac, aj keď sme boli vo výškach nad 2 000 m n. m., všade sme mali teplotu do 30 °C. Kašlem teda na to a ideme ďalej so želaním, že snáď sa auto neuvarí.

Po 8. hodine večer zastavujeme v passe Falzarego, vo výške 2 120 m n. m., kde sa rozhodneme prenocovať na parkovisku a auto šikovne „šupneme“ medzi karavany. Takto „nadivoko“ sa tam rozhodlo nocovať ešte pár turistov, tak aspoň nie sme sami.

Krásne scenérie zapadajúceho slnka a konzervová gurmánska večera vonku, čo viac si môžeme priať? Bolo tam nádherne.

Pred spaním sa syn naoblieka do termobielizne, trička, mikiny, zababuší sa do spacáku a ešte obalí dekou.
„Veď spíme v passe, bude zima.“
Zima nebola a ja som sa mu smial, že sa spotil a v noci sa postupne vyzliekal.
Okrem tej jednej noci boli ostatné veľmi teplé.

Pokračovanie tu: ROAD TRIP

Patrik Cvengroš – https://www.board.sk/

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať