fbpx

Chcete meniť svet? Začnite od seba. A tam aj skončite. Pretože len svojím príkladom zmeníte svet. 

Chcete meniť svet? Začnite od seba. A tam aj skončite.

Všetci v tieto dni hľadáme pravdu. Aj ja som ju hľadala. A prišla som na to, že pravda je síce veľmi dôležitá, ale, podľa mňa, rovnako dôležité je, ako sa k sebe správame navzájom. Nevdojak mi prišla pri tom na rozum rozprávka o dedovi Vševedovi, ktorý vyriekol pamätnú vetu:

„Ej, mamo, človečina tu smrdí!“ 

Človečina je niečo, čo robí len človek. A tak nejak insitne som si myslela, že je fajn smrdieť človečinou. Však sme jedineční na tejto planéte a považujeme sa za pánov tvorstva. Ale až posledné roky zisťujem, že na človeku ozaj začína niečo riadne smrdieť. Preto mi napadlo, že pravá človečina by mala vlastne krásne voňať. Dedo Vševed teda nebol vševediaci a mal to pomýlené. Mal zvolať, že mu tam vonia človečina.

Pre nás, ľudí, je prirodzené, že navonok chceme každý krásne voňať. Nikto nechce byť za „smraďocha“. Ale som čoraz viac presvedčená, že tu máme predsa len príliš veľa smradliakov. Je zreteľné, že oni si ale o sebe myslia, že krásne voňajú. Veď predsa, keď povedia či napíšu, že nechcú takých priateľov, ktorí sa prikláňajú na tú druhú, zlú stranu, tak je nad všetky slnká v galaxii jasnejšie, že oni sú predsa tí voňaví! Proti ich krásnej voňavej človečine je aj najvoňavejšia aviváž len hovniválova gulička trusu, obrazne povedané.

Je to paradoxné, môžem byť na tej istej strane ako oni, a napriek tomu ma takéto správanie popudzuje.

To je ten okamih, keď mi rozum zastane a potom sa otočí tam a späť a ešte pridá jeden polobrat. Keď si to rozmením na drobné, tak mi to vychádza, že z môjho priateľa je zrazu nepriateľ. A som potom presne ako on.

Akoby priateľstvo bolo navlečené do uniformy. Kto nie je na nerozoznanie odo mňa, prestáva byť mojím priateľom.

A ak by som bola ako tento človek, tak by som ho mala tiež odstrániť z okruhu svojich priateľov. Ale ja to neurobím, vždy ma zaujíma aj jeho názor, i keď s ním nemusím súhlasiť.

Viete, Albert Einstein nám tu nezanechal len teóriu relativity, ale aj hromadu skvelých postrehov.

Dosť vo mne rezonuje to, ako vnímal dobro a zlo. Podľa neho nič nie je dobré alebo zlé, len naše myslenie to takým robí. V týchto dňoch rozoznať, kto je ten zlý a kto je ten dobrý, je veľmi ťažké. Pretože to, čo my považujeme za dobré, môže niekto vnímať tak, že my sme tí zlí. Ošemetná situácia. Tak, kto je tu ten dobrý a kto ten zlý? Neviem. Nie je to podstatou môjho zamyslenia. Podstatné je, ako som už napísala v úvode, ako sa k sebe správame.

Uvediem príklad. Stal sa u nás v práci. 

Máme tam také sociálne zariadenia, podobné tým na hlavnej stanici v Bratislave. Premávka po príchode vlaku tam je čulá, ale nie je v tom žiadna láska. Nemiluješ ich, ale musíš ich riešiť. Inak skončíš ako Tycho de Brahe s prasknutým mechúrom. Takže aj u nás je tam rušno, keď opadne raňajší frmol a konečne môžeme ísť vrátiť prijaté tekutiny.

Ale jeden rozdiel tu predsa len je, na našich toaletách máme výrazný oznam, aby sme pri odchode zhasli. A jedno zhasnutie vyvolalo malinkú výmenu názorov. Vypočula som si ju úplne nechtiac. Bola som v kuchynke, ale moje „sluchomety“ boli vystavené aj zvukom z chodby, kde sa nachádza tiež oáza pokoja tvorená keramikou, a kde človečina skutočne fyzicky smrdí.

Jedna kolegyňa pár sekúnd predtým vyšla z tejto oázy a poslušne zhasla. A to nemala robiť, lebo tam potichučky bola ďalšia kolegyňa. A tá v dobrej nálade zakričala, keď hneď za ňou vyšla, čo jej tam zhasína. Lenže tá druhá nebola v dobrej nálade a podráždene, zvýšeným hlasom jej odpovedala, že máme po sebe zhasínať, a keďže nevedela, že tam je, tak zhasla. Žiadne prepáč a smiech k tomu. Pretože tá „obeť“ obratá o svetlo sa viac-menej na tom smiala.

Zato z tej druhej sa rinuli len zvýšené tóny a nízke podráždené vibrácie.

Nedalo mi to a vravím jej, že to je v poriadku, veď ona sa na teba nehnevá a ty si nevedela, že tam je, čo už nie je v poriadku, je tvoja neprimeraná reakcia. A potom, viac-menej už pre seba, som si šemotila, ako sa máme k sebe správať. Veď to máme dokonca vycapené na nástenke. My sme taká nástenková prevádzka. Aj keď tendre u nás nenájdete.

Niektoré kolegyne ma počuli, nabehli do kuchynky a zhrčili sa pred nástenkou, ktorú dovtedy úspešne ignorovali. Tiež túžia, aby bol u nás smiech, dobrá nálada. Nie krik a podráždené reakcie.

Ani ja nie som vždy krotká ovečka.

Keď zaňuchám nespravodlivosť a neslobodu, veľmi neuvážene a prudko vyrážam do útoku. A často bránim aj druhých. Nedokážem sa kontrolovať. Moja chyba. Väčšinou skončím s korunkou na hlave a šerpou cez prsia „Hlupaňa roka“. Aj minule som sa zastala kolegu. V podstate v mene ostatných. A dostala som hubovej polievky, až pretekala z taniera.

Neskôr som mu vysvetlila, prečo som vyrazila do protiútoku, ale protistrana aj tak neuznala porážku. Mohli sme po sebe štekotať ako hračky na baterky a tváriť sa ofučane naďalej. Namiesto toho som kolegovi podala olivovú ratolesť. Ponúkla som sa, že mu pomôžem s testami cez počítač, ktoré musíme občas robiť a k smrti ich neznášame. Skoro okoktavel. Usudzujem to z toho, že chvíľu mu trvalo, kým poďakoval. Hneď nato mi podaroval čokoládový bonbón.

Vždy máme na výber, ako budeme reagovať. S úsmevom alebo krikom.

Chceme smrdieť alebo voňať? Vyberme si.

Je to na každom z nás.

Chcete meniť svet? Začnite od seba. A tam aj skončite. Pretože len svojím príkladom zmeníte svet. 

Všetci si v týchto dňoch prajeme to isté. Mier. Majme ho preto najprv v sebe.

Veľa sa objímajme, tešme sa naďalej zo života a z maličkostí v ňom, pomáhajme si navzájom, nech tá človečina z nás poriadne vonia.

A keď to dokážete, objímte aj (ne)priateľa. Stačí mu povedať či napísať, keď nie je pri vás:

„Nesúhlasím s tebou vo všetkom, ale aj tak ťa mám stále rád/rada.“

Magdaléna Ruttkayová

Autorka je blogerka

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať