Španielsky zápisník

Čo sa skrýva za románom, vie len autor samotný. Neraz to sú dobrodružstvá posplietané zo sklamania, bolesti, skrytých túžob, úsmevu, dúfania, závanu šťastia. Ako turgenevovská láska. Štyridsaťročné svedectvo, že matematiku môže poprieť život sám. Nie vždy sa jedna plus jeden rovná dva. Kruté, provokujúce, inšpiratívne, škandalózne. Ako chcete. No o čom by bolo umenie bez odžitých pocitov a márne hľadaného pochopenia.

Fátima nesklame, emócie zalomcujú. Posvätné ticho napĺňa priestor a človek je rád, že sem prišiel vo všedný deň. Vo sviatočný by tu stál v obkľúčení davu bez šance posedieť si trebárs pri studničke pod košatým olivovníkom. Lebo rozjímať sem prichádzajú nielen nabetón veriaci, no aj tí, čo na zázraky neveria. Pre istotu. Veď čo ak náhodou…       

Človek sa bulváru bráni, dokonca má pocit, že úspešne. S čistými úmyslami sa začíta do Jesenina a šup. Skončí pri Isadore Duncan a jej „zbohom, priatelia, idem za slávou“. Vraj neprežila šťastný život, ale čo ja viem. Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš. Ešte aj vtedy, keď nahliadame do života iných. Píše sa rok 1903. Aténskymi uličkami kráča skupinka cudzincov. …

V lete sú koncerty také iné. Publikum sa rozrastie a chlapi z orchestra majú opäť dôvod na úvahu, prečo ženy môžu hrať aj v šatách na ramienka a oni musia vo fraku. Aj s motýľom. Lebo o desiatej večer španielske slnko stále zapadá a teplota stíha klesnúť na takých 32. Všade more ľudí. Presun so všetkými pakšamentmi, nákladiaky, autobusy, nástroje, partitúry, pulty, príprava scény, akustická skúška, viac-menej …

Buď požehnaný, „svätý gúgl“ poviete si, keď pátrate po niečom, čo možno už všetci vedia. Omrknete Krétu, Mykény, Stredomorie, začítate sa do info o pohanských rituáloch, všadeprítomnej smrti aj víťazstva nad ňou, symbolike svetla a tmy, bôžikoch aj krutých božstvách. Takto vyzbrojená som vtedy zavítala k pokladni a seňorita mi položila otázku, kde chcem miesta. Nezaskočila ma. Jasné, že v tieni, mi nešibe.

Tolstoj prepadol vegetariánstvu. Takže stôl bol rozdelený na dve časti. Mäsožrútov viedla Sofia. S mužom stravovacie návyky nezdieľala, zato sa venovala zostavovaniu jedálnička, aby do seba dostal potrebné množstvo kalórií. Po jej pravici sedel Tolstoj s vegetariánmi, medzi ktorými furt bolo veľa hostí. Jasná Poľana patrila k najnavštevovanejším domácnostiam v Rusku, veď s legendárnym spisovateľom sa chcel stretnúť každý.

O tom, že žijete v krajine tretieho veku vás môžu presvedčiť jasle. Oxymoron? Aj. A realita zároveň. K starostlivosti o vnúčatá Španielov ženú tradície a vlastné deti. Stráženie, vodenie do jaslí, škôlok, škôl, krúžkov, k pediatrovi, logopédovi, program cez víkend, taká klasika. Ale bez buchiet a koláčov, maximálne biskvit. Vypekanie španielske babičky ponechali bokom. Vedia, že dnešné detváky najviac ocenia chrumky a gumené cukríky. Na váhu a veľa. Naše …

Najstaršia kandidátka na starostku v komunálnych voľbách síce nevyhrala, ale počet hlasov ju katapultoval do obecnej rady. Nie, ani pri veku 95 rokov Španieli neuvažujú v kategórii veľa-málo. A keď, tak po svojom. Dedina Patones pri Madride v predvolebnej kampani zahviezdila. Sedem dám, z ktorých najmladšia má 63, kandidovalo s platformou Babičky za Patones. Najvyššie sa dostala María del Rosario Testa, familiárne Charito. V svojich 95-ich …

Dana Ljubimovová je Slovenka, žije a píše v Španielsku. Pred pár dňami sme priniesli jej pozvánku na výlet do Lisabonu. Danku som nepoznala a nikdy osobne nestretla (zatiaľ). Hlavnou pointou je, že objavila náš magazín a chce sa s čitateľmi deliť o postrehy a témy z pohľadu Slovenky, ktorá žije v zahraničí. Tešíme sa, a veríme, že vás jej písanie …

Rasové predsudky tu padajú do prachu. Vzduchom poletujú úsmevy, z farebných hlúčikov sa ozýva priateľské okrikovanie a smiech. Taký ten srdečný, úprimný, aký sa nedá nacvičiť, iba potrénovať s ľuďmi, s ktorými vám je dobre. O tom je celý Lisabon, mesto hýriace farbami a odrazom zapadajúceho slnka.