BLOG

Nedávno išla nová kampaň na tresku. Plavila sa treska nákupným košom. Ako sa plavila, tak z nej vykúkala ryba, mrkva a ďalšie zložky. Až napokon prišli na rad aj rožky. Dva. Spomenula som si na kampaň dnes. Videla som, koľko dostanú rodičia detí pridané na prídavkoch. Sme svetoví! Treska nebude - veď načo aj. Ale na dva rožky to vyjde! Mesačne samozrejme. Bingo.

Vyše 10 rokov robí syn ľadový hokej, kde ako rodič, žena, zabezpečujem celý servis okolo neho. Poďme ale od začiatku. Korčuľovať začala dcéra ako krasokorčuliarka v Slovane, kde ranný tréning začínal rozcvičkou o 5:45 hod. Syn mal 5 rokov. Aby bolo všetko v súlade s harmóniou fungovania bez ujmy na zdraví, chodili deti do postele večer už o 18:30 hod. a ja s nimi, maximálne o 19:30 hod. som bola v posteli.

Máte radi sado maso? Tento typ vzťahovej rozkoše vraj nadmieru obľubujú ľudia vo vysokých pozíciách. Skrátka vzniká im taký pretlak, že vraj táto metóda pomáha vypustiť paru. Toto nemám z vlastnej skúsenosti. Hovoril mi o tom jeden kouč, ktorý pomáha najmä vysoko postaveným manažérom a politikom hľadať iný zmysel života, ak trieskanie bičom alebo zvíjanie sa v submisívnej polohe!

Počas koronakrízy, ktorá – ako to vyzerá – je naspäť – sa ako  huby po daždi množili na sociálnych sieťach dobre mienené rady o tom, ako by ľudia mali skúsiť niečo nové alebo hľadať svoje skryté možnosti či danosti, keď už ich kríza pripravila o robotu alebo prinútila ostať doma. Asi najčastejšie sa objavovali  nové recepty a obrázky jedál od ľudí, ktorí to nikdy predtým nerobili, ale zrazu začali variť a piecť. Priznám sa, že do tejto skupiny nepatrím a že obrázky chrumkavých kváskových chlebíkov ma nechávajú absolútne chladnou.

"Kto kedy vymyslel aktivizmus? Oveľa ľahšie by sa bez nich žilo. Nie? Stále na niečo poukazujú, do všetkého sa vŕtajú. Bodaj by ich zo zákona zakázali!" Takto si predstavujem motlitbu "malomocných" politikov, ktorí musia brať ohľad na pripomienky aktivistov v rôznych konaniach. Nuž, ale ako by sa tým "malomocným" dobre žilo, keby sa im aktivistov odstrániť podarilo. Že?

Zobudila som sa s otáznikom v hlave. Odkedy nám stúpa počet prípadov? Najmä od začiatku septembra.. Koľko trvá inkubačná doba? 5 dní.. Kedy bola svadba, kde bol aj premiér a nik nemal rúško? Koncom augusta!

Žijeme sami. A je nám takto dobre. Sme uvedomelí a sebestační. Sme dokonale seba - vedomí a pevne držíme riadenie svojho osudu (života) vo vlastných rukách. Vystačíme si sami. Tak akurát. Nepotrebujeme nikoho ďalšieho, kto bude súčasťou nášho priestoru. Sami so sebou máme väčšiu istotu a minimálne riziko (že sa niečo nepredvídateľného stane, že budeme s niečím nepríjemným konfrontovaní, že dostaneme spätnú väzbu, čo by mohla narušiť náš ťažko vybudovaný pokoj).

Pozorujem ich už dlhé roky. Sústredené a zamračené tváre odborníkov. Šermujú úhľadnými tabuľkami, s presne zoradenými dátami. Neúnavne nám predkladajú scenáre katastrof, ktoré nás neminú.  Ekologická, plastová, kozmická...

Povedala som si, že ak sa má korona  stať súčasťou našich životov, nuž teda dobre, ale jeseň si pokaziť nedám ( ani ďalšie ročné obdobia). Listy majú rovnakú farbu, prší rovnako neodolateľne ako keď sme koronu nepoznali, stále sú rána rovnako chladné a obedné jesenné slnko zubaté, presne ako to mám rada. A presne také isté je ÚPLNE VŠETKO. Stále ráno vyjde slnko, chodíme do práce, platíme zloženky a dane, cestujeme hromadnou dopravou, stretávame nových ľudí, nakupujeme, rozchádzame sa, chodíme na kultúru a stretávame sa s rodinou.

Prichádza jeseň a my sme v druhej vlne. Večer som sedela na dvore s kamarátkou, ktorá robí v oblasti cestovného ruchu. Teda robila. Teraz nemá čo robiť. Účty chodia a ona ich platí. Zatiaľ z úspor. A čaká, čo bude ďalej.

Je mi clivo. Korona najprv vyzerala ako niečo, čo nás má priviesť k základným a skutočným hodnotám. Namiesto toho pochodujeme ako ovce, lebo musíme počúvať to, čo nám nastolia. A všetko je to v rámci bezpečnosti a dobra samozrejme. Pre nás všetkých. Pre budúce generácie.

Keď prídem do kníhkupectva vždy ma zarazí množstvo tzv. motivačnej literatúry s dokonalými  návodmi na šťastie. Je ich stále viac a viac. Pred rokmi to bolo pár kníh medzi príručkami pre domácich majstrov, neskôr som si všimla osobitné police s receptami na blahobyt. Dnes krútim hlavou nad celým oddelením , ktoré je plné skvelých ciest k bohatému a príjemnému životu.

V našom magazíne vám najbližšie týždne prinesieme ROZPRÁVKY. Tak nazvala seriál Katarína Gregorová. A ako inak začať, ako postavou zlého draka?  Moja priateľka Danka je šťastná babička. Nečakane mladá a agilná. Keď jej syn okrem čerstvého diplomu doniesol domov aj frajerku s bábätkom na ceste, nemala žiadne námietky. Práve naopak. Nadšene pomáhala kde mohla, lebo predsa mladí… Teraz sedíme spolu pri fľaške …

Okrem jednej, majú cez 40 rokov a rozhodne nesedia doma. Akčné slovenské ženy - plavkyne, ktoré sa rozhodli štafetovo preplávať studený kanál La Manche. A viete, čo je na prvej ženskej štafete SVK women relay naozaj super? Že baby sú nádherne rozmanitá zostava a navyše každá je z iného kúta Slovenska. Plávať sa rozhodli známe plavkyne, ale aj také, čo začali trénovať len pred pár rokmi. Idú ženy - otužilci, ale aj ženy, čo ešte nevyskúšali ľadovú vodu. A dokonca bude plávať aj mama s dcérou (to je tá jedna, čo je mladšia). No nie je to dokonalé?

Včera ma zaujal post našej čitateľky, ktorá navštívila zubára. Bolel ju zub. Po zákroku zaplatila a cestou z ordinácie si všimla, že na bločku je aj 10€ za COVID 19. Čo sa to začalo v ordináciách diať? Je to vôbec oprávnené?

Možno nie jeden z vás zažil na svojom pracovisku, že dôjde k situácii, ktorú nemôžete zmeniť, len sa môžete rozhodnúť. Tak, alebo onak, keď sa odrazu v jeden krásny deň ohlási, že sa vedenie mení. A tým aj podmienky na pracovisku. Čo urobíte?

Ako väčšina čitateľov tohto portálu, aj ja som sa narodila v Československu. Slová teraz už len českej hymny boli vtedy súčasťou československej hymny a nejako vždy som ich brala ako niečo samozrejmé, niečo, čo ku mne patrí.

Keď človek zistí, že má neodvrátiteľné ochorenie, na čo podľa vás začne myslieť? Jedna z myšlienok patrí smrti. Aké je to umierať? Aký je to pocit? A čo bude po smrti? Prečo sa jeden deň bojím a na druhý deň sa nebojím? Prečo mi je z toho smutno? A prečo mi je to občas úplne jedno? Mám strach o seba alebo aj o blízkych? Čo budú robiť bezo mňa? Tých otázok je na 1000 stránok.

Dnes vám rozpoviem príbeh mojej saudsko-arabskej priateľky. Skutočný príbeh, nie to arabské „klišé“, na ktoré sme si zvykli z románov o akože pravdivých osudoch týraných a utláčaných arabských žien alebo o Európankách či Američankách, ktoré podľahli zvodom počerných beduínov a skončili zavreté v háreme a boli bičované za múrmi palácov. Aj  keď je možné, samozrejme, že sa niekomu stane aj to, ale násilie v arabských krajinách je …

Strach zo smrti, ten najväčší. A tak sme ich nosili. Niekto mal rúško zo starej plachty, niekto z obrusu, z ponožky, z trička. Niekto to poňal esteticky - aké šaty, také rúško. Niekto vykúpil rúška s označením NH3, to píšem ilustračne, lebo nikto nechápal, či a čo vôbec pomôže, aby sme neostali na ventilátoroch. Moja bujná fantázia ma v predstavách zaviedla až do absurdity. Letím si na ventilátore...

Čím viac vystrašených a zbedačených ľudí budeme mať, tým ľahšie sa budú ľudia manipulovať. Pretože chudák a bedár vždy ťahal za kratší koniec. Bedár je nútený počúvať a podriadiť sa, lebo mu ide o holé prežitie. Stojíme pred veľmi ťažkým obdobím. Už to len rozpoznať,  komu a čomu bude slúžiť vystrašený „pospolitý ľud“. Vírusy tu boli a sú, odkedy je ľudstvo ľudstvom. Strach, že zomrieme je irelevantný, pretože raz zomrieme aj tak všetci! Pri covid19 je najdôležitejšia silná imunita jedinca.

Online učenie, práca z domu, online školenia, online kultúra, online cvičenie, online... skrátka všetko. A dnes, počas obedňajšej prestávky, mi naskočil otáznik. Ako to majú nezadaní? Neohrozujú nás? Či majú online vzťah? Roztiahnu sa pred obrazovkou mobilu, urobia si pohodlie a odkomunikujú si intímnosti? Až k vyvrcholeniu?

Bola som si v stredu prevziať doporučený list z Mestského úradu v Senci. Išlo o rozhodnutie o nariadení miestnej obhliadky. Sused Stanislav L.sa domáha odstránenia konárov orecha, ktorý mu "zasahuje do ničím nerušeného užívania nehnuteľnosti 1 a nehnuteľnosti 2".

Nahnevajte sa na mňa, ale kým tu niektorí lietajú a makajú s výzvami typu #ktopomozeslovensku, #jedloprezdravotnikov, #zachrannekoleso...a tak ďalej, tak vládni predstavitelia sa predbiehajú v tom, koľko krajších asistentiek bude kto mať, či zakážu interupcie alebo vysvetľujú, že tety v sociálnej poisťovni to majú ťažké. Dopĺňajú to strategické nariadenia, ktoré vám nezoberie hlava, ani keby ste mali IQ 50.

Ľudkovia! Nie je to jednoduché a trvalo mi to roky, kým som sa naučila, že nepotrebujem všetko, čo chcem a teraz táto situácia mi ukázala, že potrebujem ešte menej, aby som bola spokojná a šťastná. ”V jednoduchosti je krása.”

Napadlo mi toto zvláštne slovné spojenie keď som nedávno pozeral video na youtube o rozbaľovaní jedného produktu. Dozvedel som sa, ako treba postupovať, aj čo balenie obsahuje.  A vtedy mi napadl : Ako to asi je pri „rozbaľovaní“ seba samého?

V chalupe sa vyvaľuje nič netušiaca húsenica na dubovej plávajúcej podlahe. A ešte aká! Húsenice, pavúky, chrobáky, čmeliaci, vážky a iné...

Posledné roky sa ľudia na Slovensku nadmerne zadlžovali. Nie je to moja teória, je to podložené štatisticky. Boli sme najrýchlejšie zadlžujúce sa domácnosti v Európe. Na dlhu nie je nič zlé, ak existujú dobré podmienky na zárobok a teda na splácanie dlhu. Problém nastane, ak dotyčný stratí prácu a dlhšie nevie nájsť ďalšiu. Alebo ak príde o časť príjmu, pretože situácia na trhu sa zmení (kríza a iné...)

„Puškin stojí už dve hodiny v kúte,“ oznámil mi pred pár dňami môj muž.Prekvapene som sa na neho pozrela.„Za trest?“„Nie, pobil sa s Mladým a Mladý vyhral,“ povedal mi muž a odišiel do Ameriky (čo nie je za oceánom, ale u nás na druhom dvore). Išla som sa na Puškina pozrieť. A nešla som za ním do knižnice, ani do literárneho múzea v Brodzanoch (aj keď to …