fbpx

Poznanie vždy obohacuje. Prekliatím je spôsob, ako dokážeme my, ľudia, toto poznanie využiť či zneužiť…

Poznanie vždy obohacuje. Prekliatím je spôsob, ako dokážeme my, ľudia, toto poznanie využiť či zneužiť…

Verím vede! To bol slogan posledných 2 rokov. Ale dá sa to? Veď veda je predsa proces. To, čo platilo včera, tak zajtra už nemusí, lebo súčasťou vedy by mali byť neustále pochybnosti. To posúva vývoj vpred. Zaujalo ma, že Andrea Settey Hajdúchová napísala počas pandémie knihu 10-10-10 a je o vede. Ale aj o morálke a etike vo vede…

Andrea, prečo práve kniha o vede? Čo ťa k tomu viedlo?

Je potrebné povedať, že zámer nevznikol v mojej hlave, na napísanie knihy ma oslovili dámy z Centra vedecko-technických informácií, ktoré sa venujú popularizácii vedy. Následne sme sa dohodli, že oslovíme 10 vedcov a vedkýň a budeme hovoriť nielen o ich úspechoch, o tom, čomu sa venujú, ale sa pozrieme širšie na to, akým výzvam čelia vo svojej výskumnej oblasti a kam nás zdolanie týchto výziev či, naopak, ich prehlbovanie, môže ako spoločnosť v horizonte 10 rokov priviesť.

Výsledkom je kniha, ktorá predstavuje vedcov, ktorí majú na konte svetové patenty a bohatú medzinárodnú spoluprácu. No zároveň upriamujeme pozornosť aj na etiku, smerovanie finančných zdrojov, na excelentnosť vedy a jej kvalitu a na našu spoločnú zodpovednosť za aplikáciu poznatkov.

Koho si vyspovedala a na aké témy?

Venujeme sa 10 oblastiam od výskumu vesmíru cez technológie a umelú inteligenciu, medicínu, chémiu až po ekológiu či architektúru. S respondentmi si kladieme napr. otázky, či je pre nás umelá inteligencia hrozbou, alebo nám pomôže vyriešiť problémy ľudstva a nahradí nás v nekreatívnych povolaniach a kde nájdeme ako ľudia naše miesto v tomto novom svete.

Diskutujeme o tom, kedy osídlime Mesiac a či v čase ešte vôbec uvidíme zo Zeme hviezdy, alebo náš pohľad na vesmír a samotné astronomické pozorovanie obmedzia desaťtisíce komerčných satelitov na obežných dráhach okolo Zeme. Tie sú zároveň potenciálnym zdrojom množstva vesmírneho odpadu, no, bohužiaľ, oblasť výskumu, ktorá sa venuje vesmírnemu odpadu, sa vyvíja pomalšie, keďže negeneruje zisk.

Hovoríme o tom, či budeme skôr vedieť liečiť smrteľné choroby, alebo „vyrobiť“ deti, ktoré už choroby nebudú mať v genetickej výbave. A o tom, prečo musíme dnes vytvárať „ostrovy prírody“ v krajine, ktorú sme takmer celú pozmenili a prečo je to dôležité pre naše vlastné prežitie. Otvárame rôzne témy a otázky.

Ktoré myšlienky z rozhovorov ťa najviac zaujali? Ak sa dá vôbec vybrať…

Je ťažké vybrať, no možno jedna z výstižných myšlienok je, že „na nás ľuďoch záleží, ako dopadne hra, ktorú hráme“. A na druhej strane potom stojí tá, že „ľudské poznanie nie je prekliatím. Vždy obohacuje. Prekliatím je spôsob, ako dokážeme my, ľudia, v úsilí získať často neoprávnené výhody toto poznanie využiť či zneužiť.“ Záleží teda na nás, kam bude smerovať naše úsilie a ako v realite využijeme to, čo dokážeme spoznať a objaviť.

Zaujímavé je, že vedci a vedkyne, s ktorými som hovorila, tento rozmer intenzívne vnímajú – napr. súčasťou tímov, ktoré vyvíjajú nové technológie, sú dnes experti na etiku. Skutočne veľkí vedci, umelci, myslitelia chcú tvoriť a bádať, byť prospešní a my ako spoločnosť musíme vytvoriť priestor na to, aby toto úsilie zachovávalo základy života a  nepredstavovalo hrozbu pre životné prostredie. Spolupráca s praxou je dôležitá, no štáty či spoločenstvá štátov musia aj v tejto oblasti vyvažovať komerčné záujmy.

Môžem si pomôcť opäť príkladom z knihy, v jednom z rozhovorov diskutujeme o chémii a o plastoch s vedcom, ktorý prispel k riešeniu globálnemu problému s plastami vynálezom skutočných bioplastov. Hovoríme o tom, že plasty v začiatkoch boli vnímané ako materiál, ktorý pomáha životnému prostrediu, pretože nahrádza slonovinu či rohovinu a zachraňuje slony a korytnačky. Dnes sú vnímané ako hrozba, plastový odpad zabíja živočíchy v moriach a oceánoch a slony ďalej vymierajú kvôli nelegálnemu obchodu so slonovinou.

Problém teda nie je v plastoch, napr. v medicíne zachraňujú ľudské životy, ale, ako zaznie v rozhovore: „problém s plastami súvisí s našou disciplínou, nadspotrebou a najmä s našou morálkou.“ A tak je to, nakoniec, vo všetkých oblastiach, trebárs aj v medicíne, ktorá je dnes veľkou témou – nakoniec, aj antibiotikám vďačíme za záchranu mnohých životov, no nadspotreba, nedostatok disciplíny v našom živote a naša pohodlnosť nás doviedli k tomu, že riešime problém rezistencie baktérií na antibiotiká a ľudské životy sú v ohrození.

Rozprávala si aj o morálke a etike. Je podľa teba morálne odsudzovať vedca za iný názor, ako je názor väčšiny?

Nie som expertka, len sa pýtam a načúvam. No dovolím si povedať, že veda je polemika, výmena názorov na základe faktov a dát, ktoré si ale treba obhájiť. A takúto polemiku nesmieme potláčať z obavy, že ľudia v nás stratia dôveru, ale musíme ju podporovať, pretože to nás ako spoločnosť vždy posúvalo dopredu. Na druhej strane to, samozrejme, neznamená, že môžeme úmyselne šíriť nepravdy, avšak teórie, ktoré sa zakladajú na empirických skúsenostiach, musia dostať šancu na overenie.

Ako hovorím, nie som expertka, preto si opäť pomôžem citátom.

V knihe zaznie výrok, ktorý by si mal osvojiť každý z nás, a to, že k diskusii by sme mali pristupovať s „intelektuálnou skromnosťou, čo je schopnosť pripustiť si, že sa môžeme mýliť. Často aj od vedy očakávame, že dá definitívne odpovede na naše otázky. No všetko poznanie je dočasné, a to, čo vieme, sa ďalej zdokonaľuje. S väčšou či menšou pravdepodobnosťou by sme mali rátať s tým, že ktorákoľvek teória môže byť nahradená lepšou a presnejšou. V tomto duchu musíme pristupovať ku komunikácii – s väčšou vzájomnou zvedavosťou, s rešpektom, s vedomím, že nik z nás nie je neomylný.“

Venovali ste sa aj konšpiráciám. Ako sa pozerajú na konšpirácie vedci? Hovorí sa totiž, že rozdiel medzi konšpiráciou a skutočnosťou je niekedy len 6 mesiacov (a menej…).

Z histórie naozaj poznáme konšpirácie, pre ktoré sa podarilo nazbierať dôkazy a ich pravdivosť sa potvrdila, napr. aféra Watergate, v ktorej odpočúval oponentov americký prezident Nixon. Príkladom konšpiračnej teórie, ktorá sa, naopak, nepotvrdila, je zase riadený pád Dvojičiek v New Yorku. Takže pravdou je, že niektoré konšpiračné teórie sa naozaj nakoniec potvrdili, nemali by sme to však zovšeobecňovať a pokladať to za fakt pri každej z konšpirácií.

Teórie by mali vznikať na základe faktov, dát a skúseností, nie tak, že si selektívne budeme vyberať informácie, ktoré vyhovujú našim predstavám.

V  tomto rozhovore diskutujeme o tom, ako vznikajú konšpirácie, kto má tendenciu im podliehať, ako rozlíšiť hranicu medzi zdravou nedôverou a teóriami, pri ktorých naozaj, ako sa hovorí, „zostáva rozum stáť“ – napr. o svetovláde reptiliánov.

Zaujalo ma však, že nám história dáva odpoveď aj na to, že na počiatku vzniku konšpirácií a fám stojí nezriedka nedôvera prameniaca z nedostatku informácií, ktoré sa dostávajú verejnosti z inštitúcií a médií, a z neochoty poskytovať potrebné informácie. Spomíname historické paralely, napr. v II. sv. vojne Veľká Británia spočiatku zvolila stratégiu nezverejňovať informácie o obetiach a škodách po útokoch nemeckého letectva či o problémoch so zásobovaním, aby nepriateľom nedala do rúk informácie, s ktorými by sa mohli „chváliť“.

V realite však ľudia na základe zatajovania informácií strácali dôveru v štát a lídrov, že dokážu chrániť občanov a zvládnuť situáciu, čo bolo pre spoločnosť a krajinu v kríze oveľa rizikovejšie. Našťastie, odpoveďou osvietených lídrov bolo adresovanie podstaty problému  – transparentnosť a otvorená komunikácia. História ukazuje, že to je cesta.

Ty si sa počas pandémie venovala aj právam detí na vzdelávanie. Čo ti to dalo a čo vzalo?

Vzalo mi to čas, ktorý som mohla venovať rodine a svojim deťom, ale verím, že sa pre to na mňa nehnevajú.

A odkrylo to predo mnou šírku toho, ako sebeckí sme ako spoločnosť a ako ľahko zatvárame oči pred nespravodlivosťou a bezprávím, hoci sa deje tým, ktorí nemajú možnosť sa sami brániť. Deti sme predošlé dva školské roky zatvorili doma, a tým pre lídrov, odborníkov a veľkú časť spoločnosti prestali existovať. Akurát sme im do izieb odkazovali, nech sedia doma, lebo sú pre nás hrozbou.

Tento školský rok sa tvárime, že chodia do školy a vec je vyriešená. Ale oni často do školy stále nechodia, lebo sú opakovane v karanténe kvôli jednému pozitívnemu spolužiakovi! Ba čo viac, a čo nikdy nepochopím, je, že sme prijali ako normálne to, že deti od 12 rokov budú vyčlenené z rovesníckych kolektívov, z tréningov, umeleckých nácvikov, z rozvíjania talentu, dokonca z vyučovania, na základe toho, či sú očkované vakcínou, ktorá bola schválená primárne na núdzové použitie a záchranu života.

Napr. vo Veľkej Británii alebo v severoeurópskych krajinách bola vakcína deťom ponúknutá ako možnosť ochrany, ale nie ako podmienka toho, aby mohli športovať, chodiť na výtvarnú či spev. Je určite dobré, že rodičia a mladí ľudia si môžu vybrať a chrániť sa aj týmto spôsobom, no pri deťoch musia byť motiváciou výhradne zdravotné benefity pre konkrétne dieťa, nie vydieranie, že ich nepustíme na tréning – a to všetko po tom, ako sme ich nechali sedieť doma desať mesiacov pri počítačoch, najdlhšie z celej Európy či vyspelejších krajín.

V princípe sme späť pri tom, o čom hovoríme – ak sa necháme ovládať strachom, ak ide len o naše pohodlie, o výhody či zisk, tak morálka ide bokom a ľahko prekračujeme rozumné hranice.

Ak sa teda vrátim k otázke, čo mi táto skúsenosť dala, tak som si uvedomila viac, ako predtým, že máme pred sebou ešte veľa práce, aby sme vytvorili krajinu, v ktorej sa deti budú cítiť dobre a mladí z nej nebudú odchádzať.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Martina Valachová

Link na knihu: https://vedanadosah.cvtisr.sk/ine/desat-rozhovorov-desat-vedcov-nova-kniha-hovori-o-tom-kam-smeruje-vyskum/

Tento text je autorizovaný, žiadame všetkých, aby z rozhovoru nevytvárali vlastné články a nevytrhávali časti rozhovoru z kontextu. Zdieľanie celého článku na sociálnych sieťach je, samozrejme, vítané.

Kto je Andrea?

Foto: Jakub Krška

Andrea Settey Hajdúchová je novinárka. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po skončení štúdia pôsobila takmer desať rokov ako novinárka v denníku SME. Neskôr pôsobila ako hovorkyňa a PR odborníčka neziskovej organizácie Úsmev ako dar, Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a dnes organizácie WWF Slovensko. Roku 2016 získala Cenu za vedu a techniku v kategórii Popularizátor vedy a roku 2018 bola nominovaná za svoj blog v Denníku N na Novinársku cenu. V blogu sa venuje najmä rozhovorom s osobnosťami. Vo voľnom čase miluje beh.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Mohlo by vás zaujímať