fbpx

Môj životopis dostala snáď každá druhá firma, na pohovor ma ale nevolali. Iba na jeden – miesto upratovačky.

Dlhé roky robila redaktorku, napísala 3 knihy a vyhorela. Teraz robí upratovačku a maľuje obrazy.

Na Dašu Čejkovú som narazila v skupine UMENIE BYŤ ŽENOU na Facebooku. Nepoznala som ju, ale zaujal ma jej krátky status a obrazy. Na jednom, akoby som bola ja. Čiernovláska s pohárom vínka a cigaretou. Napísala som Daše a zistila som, že maľuje len chvíľu. Celý život sa živila písaním.

Ale nastal skrat. Vyhorela. Raz ráno vstala a zistila, že nie je schopná napísať nič. Ani holú vetu. Čo teraz? Vytiahla paletu, farby a začala maľovať.

Verím, že tento rozhovor bude pre mnohých inšpiráciou. Pretože dnes viac ako inokedy (aj kvôli korone)  hľadajú mnohí z nás novú cestu životom.

Daša. Vy ste celý život písali. V ktorých časopisoch ste pôsobili a čo vám táto práca dávala?

S písaním som začala v puberte, klasika, najskôr básničky, krátke poviedky, jasné, že zamilované. Vyštudovala som knihovníctvo, vtedy mi ani nenapadlo, že sa raz budem živiť písaním. Keď som sa na prvej materskej ocitla v izolácii, pretože to bolo v praveku, keď sociálne siete neexistovali, po večeroch som si začala písať denník. Bavilo ma to až do takej miery, že som z poznámok začala smoliť silno autobiografický príbeh.

Písala som po nociach, v kúpeľni, na práčke, kde som vždy zakotvila starý a hlučný písací stroj Consul.  A popri tom som zisťovala, že toto by mohol byť môj dream job. Ostatné už bola zhoda náhod – po materskej som začala pracovať v Botanickom ústave  SAV  ako herbaristka a chalani tam pestovali mäsožravé rastliny. Tak som o nich napísala a kamarátka mi  text uverejnila v časopise Harmónia.

O mesiac sa ma spýtala, či u nich nechcem pracovať ako redaktorka. Síce som ani len netušila, čo všetko to znamená, ale súhlasila som. Počas druhej materskej som hrdinsky prešla na „voľnú nohu“ a odvtedy som dve desaťročia písala najmä pre „lajfstajlové“ mesačníky, spolupracovala som s novinami Pravda, Sme a bola som reportérkou mestských novín v mestečku, kde bývam.

Napísali ste aj tri knihy. Až prišiel deň, kedy ste zistili, že neviete už napísať nič. To sa ako stalo? Aký to bol pocit? Úzkosť? Beznádej?

Tým, že som si zarábala iba písaním textov, to bola otázka času, kedy sa strojček vo mne zasekne a odmietne vyprodukovať ďalší text. Dnes už viem, že to nebola náhoda, keď nový majiteľ zo dňa na deň zrušil časopis Happy, ktorý bol hlavným zdrojom mojich príjmov. Zachránilo ma to pred totálnym vyhorením, pretože sama by som sa asi nevedela zastaviť, priveľmi som bola fixovaná na dlhoročnú rutinu a koľajničky. Rizikom slobody práce na „voľnej nohe“ je, že ste vlastne permanentne jednou z tých „nôh“ nezamestnaná a stále začínate odznova a inde.

Z celej situácie som napokon vyviazla relatívne dobre, aj keď stavy úzkosti, depresie a najmä nespavosť sa ku mne stihli nasťahovať. Nebolo to príjemné obdobie, denne som sledovala pracovné ponuky, pričom som vedela, že redaktorčinu ani iné písanie už nedokážem robiť. Hlásila som sa na všetky možné aj nemožné pracovné posty, môj životopis dostala snáď každá druhá firma v republike, na pohovor ma však nikto nevolal.

Vlastne na jeden áno, bolo to miesto upratovačky na umeleckej škole, kde by som musela, okrem iného,  raz do týždňa drhnúť parkety zababrané od farieb. Som aktívny tvor, potrebujem pohyb, ale môj chrbát protestoval už len pri predstave takýchto pracovných radovánok.

Keď som sa vás pýtala či vás maľovanie živí, napísali ste mi, že upratujete na SAV a maľujete iba pol roka. Ako vám napadlo ísť upratovať? Baví vás to alebo je to čistička hlavy?

To miesto som napokon získala po známosti. A som zaň vďačná. Preto, lebo som sa takto okľukou vrátila medzi bývalé kolegyne a kolegov. Preto, lebo môžem pracovať napriek tomu, že moja nespavosť prešla do chronického štádia a ráno dosť často vyzerám ako komparzistka do seriálu  o zombíkoch. Preto, lebo mám stabilnú prácu a prvýkrát v živote aj gastrolístky :-), hoci o tie už čoskoro prídem. Upratovanie ma baví aj preto, lebo tým vytváram príjemný priestor.

Ono asi toto je mojím momentálnym skutočným životným poslaním – zveľaďovať, skrášľovať priestor. Hocijaký a podľa možností hocikde. Napríklad doma: skôr, kým postavím na stôl vázu s kvetmi, izbu dôkladne upracem, pretože inak to pre mňa nie sú tie pravé estetické orgie. Potom si sadnem do kresla a kochám sa čistou podlahou, vylešteným sekretárom po babičke či farebnými vankúšmi na pohovke. To sú také moje chvíle meditácií, moje nikse ako vravia Holanďania.

Albína, akryl 50×60 cm

Zároveň, ako som už naznačila ste začali aj maľovať. To len tak? Alebo ste sa tomu venovali v mladosti?

Mám šťastie, že som tiež tvor tvorivý a maľovanie je náhradou za písanie, Nejaké pokusy boli aj v mladosti, medzitým som však tento talent stratila, aj moje deti, keď som im kreslila psíka či prasiatko, tak protestovali. Teraz sa to vrátilo zo dňa na deň, či skôr z noci do rána, možno preto, lebo som potrebovala zachrániť pred zbláznením sa z nespavosti.

Obraz umiestnený v interiéri

Takže, keď sa po dvoch hodinách spánku zobudím, už nemusím podliehať panike podnecovanej vypliešťaním očí do tmy. Vstanem, uvarím si čaj, zapnem počítač, odoženiem myšlienky na to, čo dobré je v chladničke a hľadám inšpirácie na nový obrázok. To sú také moje legálne nočné dobrodružstvá, ktoré končia na svitaní.

Niektoré obrazy sa vám darí aj predávať. Viete si predstaviť, že by vás to živilo?

Je príjemné, keď obraz, z ktorého mám radosť, ocení aj niekto iný. Úplne skvelé je, keď tá energia, trpezlivosť, hodiny nad plátnom, maximálne sústredenie, pričom občas sa pristihnem pri tom, že zabúdam dýchať, sú ocenené aj peniazmi. Po skúsenostiach s písaním však viem, že by som sa nechcela venovať iba maľovaniu, pretože to, čo ma teraz baví, by ma mohlo po čase dosť brutálne zomlieť. A ja si chcem nechať tvorivú energiu aj pre moje milované ochotnícke divadlá (hrám v dvoch) a pre spev, ktorému by som sa raz rada venovala.

Obraz vhodný nielen do detskej izby

Ak by mali naši čitatelia záujem niektorý z obrazov kúpiť, dá sa to? Kde vás môžu kontaktovať?

Keď som namaľovala prvé obrazy a ozvala sa mi kamarátka, že chce kúpiť hneď tri, mala som s tým trošku problém – nedokázala som sa ich vzdať. Potom som na seba vymyslela fintu, nový obraz vystavím tak, aby som sa na neho dívala, dívala, dívala a po niekoľkých dňoch môže ísť z domu. Všetky visia vo virtuálnej galérii  na facebooku, do vyhľadávača vyťukajte Ateliér Blcha Agáta a ste tam. A keďže som zdedila taký mini nebytový priestor v bratislavskej Dúbravke, chcem, aby bol mojím ateliérom.

Ako zmeniť svoj koníček na podnikanie
Skutočná dáma nepije pred zotmením, akryl 60×55 cm

Viem, je to tak trošku panské huncútstvo zároveň je to však ďalší objekt, ktorý môžem skrášľovať a zároveň v ňom snívať, tvoriť a stretávať sa s ľuďmi blízkymi, vzdialenejšími i tými úplne neznámymi.

Ako zmeniť svoj koníček na podnikanie
Daždivé popoludnie, akryl 40×50 cm

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

 

Mohlo by vás zaujímať