fbpx
Ako žiť s koronou a nezblázniť sa?

Ako žiť s koronou a nezblázniť sa?

Milujem september, jeseň, dážď a sychravo. Keď ľudia zaliezajú pod deku a mračia sa z okna, ja idem v gumákoch skákať do kaluží a behať do lesa. Otváram okná a odťahujem závesy. Som vodné znamenie a voda mi nevadí v akomkoľvek skupenstve, ani keď mi padá do tváre, alebo zmáča vlasy.

V daždi sa dá dobre skryť, ľudia väčšinou pozerajú na svoje špičky, alebo sa hrbia pod dáždnikmi, mám pre seba celú ulicu.

Keď prší, skryjete aj slzy, niekedy aj výkrik, najčastejšie vzdych. Môžete sa aj bláznivo smiať, záleží od nastavenia.

Tento rok prvého pršalo a ochladilo sa o 15 stupňov, vyhádzala som topánky zo skríň a detské bundy som zniesla z hornej police v spálňovej skrini, aby som zistila že deti opäť vyrástli viac, ako som čakala. Mám šťastie, že separačnú úzkosť som si odžila keď sme sa rozvádzali a zavádzali striedavku a že teraz už nelamentujem nad tým, že moje deti už nie sú bábätká, formujú si vlastný svet a ja už budem len ich sprievodcom. Zbytok je na nich.

Viac vecí sa tento september zmenilo.

Napríklad aj povinné rúškovanie v školských laviciach je niečo, čo formuje túto jeseň. September odštartovalo diskutabilné nariadenie, len čo je pravda, vzbudzuje pobavenie, hnev a na konci apatiu. Lebo kostoly, bary, kaviarne, reštaurácie a posilňovne sú plné ľudí bez rúšok, ale školáci a dokonca len tí z druhého stupňa, si svoje tváre zakryjú kúskom látky a sme zachránení. Isteže vydržíme, aj my aj naše deti, ale horšie je to s tou bezmocnosťou, tá sa dá vydržať ťažšie. Nepáči sa ti, milý rodič? Maj dieťa doma, veď od marca si si už predsa mohol zvyknúť.

Povedala som si, že ak sa má korona  stať súčasťou našich životov, nuž teda dobre, ale jeseň si pokaziť nedám ( ani ďalšie ročné obdobia). Listy majú rovnakú farbu, prší rovnako neodolateľne ako keď sme koronu nepoznali, stále sú rána rovnako chladné a obedné jesenné slnko zubaté, presne ako to mám rada. A presne také isté je ÚPLNE VŠETKO. Stále ráno vyjde slnko, chodíme do práce, platíme zloženky a dane, cestujeme hromadnou dopravou, stretávame nových ľudí, nakupujeme, rozchádzame sa, chodíme na kultúru a stretávame sa s rodinou.

Prichádzame do kontaktu s vírusmi, budujeme si imunitu, prekonávame choroby.

Svet sa mení, my sa prispôsobujeme. Ale permanentne sa báť a žiť ohnutí pod neviditeľnou, nepochybne existujúcou, ale stále len potenciálnou hrozbou? Nemali by sme si už konečne vydýchnuť a prijať veci, ako sú, bez večného strachu? Budeme navždy sedieť doma, do potravín nosiť rukavice, nepôjdeme k moru a keď sa niekto rozhodne, že nabudúce pomôže napríklad…včelárska kukla, tak si ju nasadíme a ideme ďalej?

Nie som virológ, hygienik, ani lekár.

Nechcem spochybňovať názory odborníkov, vôbec nepochybujem že covid existuje a pre určité skupiny  ľudí je smrteľne nebezpečný. Konšpirovanie o pôvode vírusu mi je nepríjemné a klopem si po čele. Poznám ľudí, ktorým tento vírus vzal blízkych, nie sú vymyslení, len nežijú v tejto krajine. Neviem, ako sa postavím k vakcíne, zrejme tak ako ku každej inej, zvážim si pre a proti. Ale!

Chcem normálne žiť, nebyť v kŕči, ísť do kina a sedieť s kamoškou na káve v obľúbenej kaviarni. Chcete povedať že ste si od marca s nikým nepodali ruky, nestretli sa s cudzím človekom bez rúška, necestovali za rodinou, nesedeli so susedmi na dvore?

Udalosti posledných mesiacov spôsobili, že som zmenila názor na opatrenia niekoľkokrát. Už som unavená, ohučaná, zmätená a frustrovaná. Za najväčší problém nepovažujem testovania, rúška, ani rôzniace sa názory na zatváranie hraníc. Dokonca ani amatérske postupy našich politikov. Nechce sa mi polemizovať o tom, čo je a čo nie je správne. Neviem to ja, vy a žiaľ ani odborníci, čoho dôkazom sú rôzniace sa názory a večne sa meniace nariadenia. Niečo iné ma škrie.

Že sme sa rozdelili na dva tábory a hádame sa v diskusiách, na stretnutiach, aj počas rodinného obeda.

Že sa nevieme vpratať do kože a opäť pľujeme žlč jeden na druhého. Neodpustíme si možnosť zamudrovať si za klávesnicou, aj keby mala tiecť krv. Ak ja poviem, že rúško budem nosiť z ohľaduplnosti a je to to najmenej čo môžem urobiť, nájde sa desať protinázorov a oponentov, a naopak. Už sa mi nechce vysvetľovať, chcem aby môj názor bol akceptovaný, tak ako ja vám neberiem ten váš.

Akoby sme si neodpustili každú možnosť dupnúť si.

Objaví sa citlivejšia téma a my si opäť s radosťou nenecháme ujsť príležitosť aby nás bolo počuť, aj za cenu že si skočíme po krku.  Už som to videla pri debatách o náboženstve, očkovaní, plochej zemi, a tak ďalej. Slovák je rýchlo samozvaným  odborníkom, ak sa mu práve chce.

Uberme nohu z plynu aby sme sa všetci nescvokli, veď ktovie, dokedy budeme takto žiť. Ak sa naplnia slová virológov že covid tu s nami ostane, musíme nájsť vzorec ako sa navzájom nepozabíjať, ako prijať že ty si myslíš niečo iné ako ja, máš to inak, prežívaš to inak a je to tak úplne v poriadku. A naopak. Lebo nakoniec nebude vírus to najnebezpečnejšie, čo nás všetkých rozloží.

Počúvajme svoju intuíciu. A… žime!

To všetci chceme, nie?

Nora Remierová

Autorka je blogerka

Poďte si užiť babie leto s babami ( všetky opatrenia dodržané!)

Víkendový Reštart tela a mysle september 2020

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová