Ako zachrániť svet? Ako pomôcť tam, kde už sily niet?

Ako zachrániť svet? Ako pomôcť tam, kde už sily niet?

Začala sa krásna jeseň. Mám pocit, že sme akosi rýchlo z leta skočili do chladného počasia. Vytiahli sme jesenné a poniektorí aj zimné vetrovky. Odtieň farebných listov aj lesk gaštanov ma vždy v tomto období oblažoval, ale v tomto príspevku sa zameriam na trochu inú tému.

Začal sa deň ako každý iný. Bežné povinnosti, radosti aj starosti.

Popoludní si doprajem posedenie pri káve s kamarátkou. Rozlúčime sa a kráčam späť domov.

Zrazu mi zvoní telefón. Môj manžel mi oznamuje, že sa mám poponáhľať, lebo mám návštevu. Ja? Veď nikoho nečakám, pomyslím si. Manžel nerozvíja dialóg, len skonštatuje.

„No, príď čím skôr!“

Žijeme pod lesom v malom domčeku. Otváram drevenú bráničku a vstupujem do dvora. Manžel ma privíta a ukazuje rukou na našu zimnú záhradu. V nej sa totiž pohybuje malinké chlpaté klbko.  Je to mačiatko.

„Bóže“! prekvapene zareagujem.

„Išiel som cestou z lesa a stretol som dvoch chalupárov. Povedali, že ich sprevádza hladné mačiatko a oni si ho vziať nemôžu. Nuž, mne ho bolo ľúto, tak som ho priniesol.“ rozpráva môj manžel.

„Ach jaj“, povzdychnem si.

„Veď máme dvoch veľkých kocúrov, čo také malé „bábo“ u nás, aké má šance?“

Snažím sa utlmiť svoje emócie, ktoré v tejto chvíli iba zavadzajú.

No, keď je už tu, treba ho nakŕmiť, ale miska s granulkami je nedotknutá. Uvedomím si, že mačiatko je veľmi mladé a zrejme nedokáže ešte prijať tuhú stravu. Možno bolo stratené alebo opustené matkou, človekom. Nik sa to už asi nedozvie…

Cítim ako moja myseľ pracuje, listuje v informáciách, ktoré má o mačkách.

Zháňam, volám, komunikujem.

Keďže na kŕmenie mačiatok doma nič nemáme, podávam mu trochu kozieho mlieka. To sa nám podarilo zabezpečiť.

Mačiatku pripravím peliešok, ktorý vysteliem dekou, do misky nalejem kozie mliečko, šťavu z kapsičky pre mačiatka a odchádzame spať.

Ráno múdrejšie večera, pomyslím si.

Naťukám do počítača text aj s fotografiou mačiatka a hneď ráno ho vyvesím na tabuľu miestneho úradu. Snáď sa niekto ozve. Možno, len utieklo niekomu z dvora, utešujem sa myšlienkou.

Telefón mlčí a mne dochádza, že ak mám tomu malému tvorovi, (o trochu väčšieho ako moja dlaň) pomôcť, musím navštíviť  aj veterinára.

O pár hodín

Pani veterinárka si vypočuje informácie ako sme mačiatko našli a začína vyšetrovať. Dozvedám sa, že to malinké klbko má nanajvýš štyri týždne a ešte mesiac by malo byť pri mame. Injekčne vpichne antibiotikum, vitamín B12, a naordinuje diétu vo forme diétnych kapsičiek pre mačky.

„Budete sa o mačiatko starať, teda podávať lieky?“

„Áno, samozrejme.“ odpovedám.  Cítim, že nik iný tu teraz nie je, kto by pomohol. Som to ja.

Odchádzame…

Auto je v oprave a tak cestujem autobusom. Nevadí, keď máte motív, všetko sa prekoná. Aj taký detail, ako je pchať sa s prepravkou do autobusu.

Ale, ľudia prevážajú všeličo. Už som videla aj kýbeľ s metlou, alebo veľký kvetináč.

Autobus mešká.

Čakajúci pár stojaci so mnou na zastávke sa usmieva.  Nakúkajú do prenosky a skonštatujú.

„Jej, aká malá bodka, klbko. To je vaše?“

Neviem, čo odpovedať. Ešte nie som rozhodnutá, len viem, že chcem pomôcť tejto malej, bezmocnej, živej forme zo zvieracej ríše.

Je nerozumné si myslieť, že môžem zachrániť všetky mačiatka a možno práve v tej chvíli, čo ja stojím s jedným klbkom v prenoske na zastávke, sú iné a podobné, vystavené napospas predátorom alebo výtržníkom v ľudských telách.

Prečo o tom píšem?

Nie pre páčiky (lajky) či komentáre v znení:  Jej, aké ty máš dobré srdce, ako dobre, že ste ju nenechali uhynúť v lese.

Píšem túto skúsenosť s apelom na sterilizáciu či kastráciu mačiek. Výkrik do tmy? Možno…

Veľmi dobre si pamätám tie posmešné reakcie, že riešim niečo, čo nie je dôležité. Načo sterilizácia? Alebo kastrácia? Však príroda to vyrieši.

AHA? Nie, človeče!

Mačky sú premnožené, útulky a občianske združenia na záchranu mačiek beznádejne preplnené.

Avšak existuje myšlienka.

„Nemôžeš nikoho presvedčiť, pretože presvedčovanie je násilie.“ A ja dodávam, že na mnohé veci v živote, musí prísť jedinec sám.

A tak sa pýtam, prečo ľudia, či už žijúci na dedinách, farmách ale aj mestách, ktorí nechcú viac ako jednu mačku, prečo ju nedajú sterilizovať?

Nech si odpovede domyslí každý sám.

Nie je cieľom tohto príspevku poučovať, ale podeliť sa o moju skúsenosť. Možno si mačiatko nechám a budem sa snažiť mu vytvoriť dobrý domov.

Apropó, je to mačka. A ak všetko dobre pôjde, vyrastie z nej životaschopná, prítulná a silná mačacia krásavica. A bude sterilizovaná.

A čo robí mačiatko práve teraz? Leží mi na kolenách, chrochtá, pradie a rozťahuje pazúriky ako pri mame. Áno, na chvíľu sa jej mamou stanem.

VIEM, ŽE NEMÔŽEM DOMOV ZOBRAŤ VŠETKY NÁJDENÉ ZVIERATÁ, ALE TOTO DOSTALO ŠANCU ŽIŤ.

AKO?

Ako zachrániť svet?
Ako pomôcť tam, kde už sily niet?
Ako potešiť, keď radosť strachom uniká?
Nakŕmiť, ošetriť,
či pohladiť, ak niekto narieka?
Neodchádzaj myšlienka odveká,
miluj blížneho tvora, zvera i človeka!
Kam sa stratil prirodzený súcit a cit?
Kde je náš duch a poznanie,
ktoré nie je možné zaplatiť?
Zmeniť môžem len seba samú,
kričím do tmy aj hurikánu.
Zmeniť okolitý svet?
Načo mlátiť prázdnu slamu.

Z mojej knihy veršovaných zamyslení s názvom Chlpaté verše II.

TU: https://elist.sk/kniha/chlpate-verse/

Ďakujem za rady O.Z. Prievidzská labka –  Ing. Zuzane Švecovej a ochranárke –  Silvii Hošoffovej.

Zuzana Balašovová Donátová